Plač je spočiatku jediný spôsob, ako bábätko komunikuje so svetom, teda so svojimi najbližšími. Vyjadruje ním nielen nespokojnosť, ale dožaduje sa aj kontaktu. Hoci je to absolútne prirodzený jav, dokáže poriadne potrápiť. Ako teda rozoznať, prečo dieťa plače a ako si s tým poradiť?
Ako dieťatko utešiť?
Najprv treba bábätko skontrolovať, či mu niečo viditeľne nie je, či nechýba (tvrdé, nafúknuté bruško, zranenie, teplota, hnačka, grckanie). Keď nič neobjavíte, skúste potomka pritúliť, mrnkať mu, hovoriť či pospevovať, hojdať ho, skrátka ho čičíkať. Položte ho do postieľky, možno len potrebuje mať pokoj. Možno plače pre nadbytok stimulácie a najviac túži práve po pokoji.
Keď to nezaberá, skúste zaujať detskú pozornosť pesničkou alebo zaujímavým monotónnym zvukom (ťukanie na drevo), zmeňte prostredie (prejdite do inej miestnosti, na balkón, do záhradu, pozerajte sa s ním aspoň z okna), popestujte dieťa v náručí alebo si ho umiestnite bruškom dolu na predlaktie tak, že mu hlavu podložíte dlaňou. Niekedy pomôže masáž bruška, kúpeľ, alebo cumlík.
Žiadny zo spomínaných spôsobov utišovania detského plaču však nesmie byť rutinný, vždy musí vychádzať z okamžitej situácie a trochu sa líšiť. Opatrne s manipuláciou, trasenie môže dojčaťu privodiť zdravotné ťažkosti.
Čo nerobiť alebo aké sa môžu vytvoriť závislosti
Utešovať dieťa pri najmenšom zaplakaní, priložiť ho k prsníku pri každom plači môže podľa odborníkov viesť k návyku stresového prejedania, teda k obezite. Vkladaním cumlíka alebo fľaštičky sa zase môže údajne neskôr vytvoriť návyk na fajčenie ako reakciu na stres. Zbytočným pohybovým rozptyľovaním (hojdaním, potriasaním, nosením), neustálym hovorením, podávaním hračiek a ďalšími podnetmi sa môže vytvoriť sklon k poruchám pozornosti a k hyperaktivite. Odkladaním do postieľky sa podporuje potreba sebauspokojovania (cumľania prstov, hračiek...).
Zvládnutie dojčenského plaču je veľká výzva. Ide o náročnú etapu starostlivosti o dieťa, ktorej sa nevyhne absolútna väčšina nových rodičov. Uvedomte si, že v prvých mesiacoch života bábätko trávi čas trojakým spôsobom: spí, je v pokojnom bdelom stave alebo je nepokojné, teda plače a kričí.
Venovať pozornosť plaču a snažiť sa ho zvládnuť s čo najmenšími „stratami“ sa vyplatí. Toto potvrdzuje i nedávna vedecká štúdia, ktorú spracovali britskí experti. Jej výsledok je jednoznačný: Dojčatá s naplnenou potrebou ľudského kontaktu plačú oveľa menej ako tí, ktorým rodičia nevenujú priveľa času a pozornosti. Platí to najmä pre prvé týždne po narodení.
Potreby sa nedajú odložiť na neskôr
Najčastejšie plačú novorodenci a dojčatá približne od druhého týždňa do konca tretieho mesiaca. Z rôznych pozorovaní a výskumov vyšlo najavo, že bežne takéto dieťa plače jednu až tri hodiny denne. Dĺžka plaču sa líši podľa individuality dieťaťa.
Asi štvrtina detí plače veľa, z toho polovica z nich veľmi často. Niektoré preplačú cez deň päť až šesť polhodiniek pred jedlom a pred spaním, iné plačú len na konci dňa. Sú i také, ktoré si s obľubou zamieňajú deň a noc. To nie je potešujúce predovšetkým pre rodičov.
Približne hodina až tri denne je celkom fyziologická. Reagujte čo najrýchlejšie, aby vaše dieťa vedelo, že vám nie je ľahostajné. Nedokáže pochopiť, že práve varíte alebo upratujete a budete sa mu venovať o päť minút. Bábätko nedokáže odložiť svoje potreby na neskôr.
Rezignácia bez plaču
V dojčenských ústavoch na to, koľko detí v nich žije, počuť málo plaču. Skôr len v prípadoch, keď dieťa trápi choroba, bolesť alebo veľký hlad. Bábätká tu veľmi neplačú, pretože sa naučili, že im to nie je nič platné. Nemajú dosť podnetov, preto je dobre, keď môžu ústav čo najskôr opustiť.
Citová a podnetová deprivácia sa rozvíja veľmi skoro, zvlášť v prevratnom prvom roku života. Plač je vlastne potešujúci signál, dieťa ním vyjadruje komunikáciu, dôveru v to, že vám jeho potreby nie sú ľahostajné, že sa o neho postaráte.
Foto: Shutterstock