Sú to paradoxy, ale aj tá najtolerantnejšia výchova by mala mať svoje hranice. Ako deti viesť, aby si nevykladali slobodu ako rodičovský nezáujem? Ako to teda je, respektíve ako neprekročiť onú hranicu, za ktorou môže byť tolerantná výchova už kontraproduktívna?
Kde sa vzala?
Tradične sa hovorí o troch základných typoch výchovy: autoritatívna (pevné vedenie, príkazy a zákazy), demokratická (dopredu dohodnuté pravidlá, diskusie, kompromisy, zodpovednosť) a liberálna (benevolentná; čo najväčšia voľnosť, nízka kontrola). Zdá sa, že u nás v posledných desaťročiach dochádza k posunu smerom od prvého k poslednému menovanému typu výchovy.
Detská psychologička Alena Vávrová túto tendenciu zo svojej praxe potvrdzuje: „Generácia súčasných rodičov sa snaží ísť v iných šľapajach než ich rodičia, ktorí väčšinou uplatňovali autoritatívnu výchovu založenú na vyvolávaní strachu. Spôsob, ako nazerať na výchovu, totiž získavame od svojich rodičov. Na podvedomej úrovni, v rovine automatických reakcií, nás tento ,vžitý‘ štýl veľmi ovplyvňuje. A na vedomej úrovni sa môžeme rozhodovať, ako sa chceme správať a vystupovať.“
„Pokiaľ teda máme skúsenosť, že nám niečo chýbalo, niečo vyhovovalo a niečo nie, môžeme sa tým nechať vedome viesť. Takže fakt, že dnešná generácia rodičov často volí iný štýl výchovy, vnímam ako jasnú správu, že im pri autoritatívnej výchove nebolo úplne dobre a pre svoje deti to chcú inak,“ dodáva odborníčka. „Zároveň to však veľmi nevieme, pretože poznáme len to, čo máme vštepené od rodičov, a tak v hlavách detí i rodičov vznikajú veľké zmätky. To spôsobuje najväčší problém. Sama za optimálny považujem taký typ výchovy, v ktorom sa rodič cíti vnútorne najslobodnejší a s ktorým je najviac v súlade,“ vraví psychologička.
Pružná rovnováha
Zdá sa, že problém spočíva práve v neistote rodičov. Viete, že chcete deti vychovávať inak. Ale ako? Ako sa zachovať a čo hovoriť (či nehovoriť!) v konkrétnych situáciách? Ako po deťoch zbytočne „nešliapať“, nechať maximálny priestor ich prirodzenému a všestrannému vývoju, ale zároveň zaistiť, aby po praktickej stránke všetko fungovalo, a aby navyše mali pekné vzťahy s vrstovníkmi? Každý rodič, ktorý pristupuje k výchove poctivo a snaží sa byť empatický, tak neustále hľadá „správnu“ rovnováhu.
„Tú ale nikdy nenájdeme, je to neustály proces. Pokiaľ napríklad uzavriete nejakú situáciu tým, že dieťaťu zakážete niekam ísť, je možné, že o nejakú dobu ju budete musieť riešiť inak ako tým, že poviete: ,Nesmieš tam ísť.‘ Budete hľadať nové riešenia, nové kompromisy, pretože deti sa postupne osamostatňujú a dokážu si postaviť hlavu,“ hovorí expertka.
Zatiaľ čo predškolákovi obvykle netreba zložito vysvetľovať, prečo sa to či ono bude alebo, naopak, nebude robiť, u desaťročného dieťaťa často treba mať pádne argumenty, a ani tie niekedy nezaberajú. Človek je potom hocikedy svedkom toho, ako rodič pokojným hlasom dlho diskutuje o tom, prečo naozaj nie je vhodné odísť z oslavy po pár minútach, prípadne stráviť čas u kamarátov hraním hier, ale potom mu dôjdu slová i trpezlivosť a junior dostane celkom „neliberálne“ na zadok. A sme tam, kde sme boli, s „bonusom“ v podobe pocitu totálneho zlyhania.
Ako sa z toho dostať von?
„Za optimálnu považujem takú výchovu, ktorá umožní dieťaťu vyrastať v podnetnom a láskyplnom prostredí, čo so sebou prináša aj to, že občas mu rodič jasne nastaví mantinely a povie ,nie‘,“ konštatuje psychologička. Dieťa tak má jasne vymedzený priestor, v ktorom sa môže slobodne pohybovať a cítiť sa bezpečne. Pokiaľ hranice nemá, môže byť neisté a svojím správaním si vynucovať, aby ich rodičia stanovili. Opäť je však dôležité ako.
Niekedy dieťa zbytočne zahlcujeme prehnaným vysvetľovaním, prečo toto nerobiť, čo môže priniesť zmätok, kedy dieťa informácii neporozumie celkom dobre. Pokiaľ viete, čo nechcete, aby dieťa robilo, vždy je lepšie formulovať to, čo očakávate, aby robilo. Dieťa tak dostane jasnú informáciu, čo sa od neho očakáva. Navyše mozog vyhodnocuje zápor najprv ako pozitívnu informáciu a poznanie, že je vlastne negovaná, prichádza až neskôr; u detí niekedy dokonca vôbec nie. Takže pokiaľ dieťa behá, nemá cenu kričať ,nebehaj‘, ale napríklad povedať ,zastav sa‘.
Rodičia sú len ľudia a prirodzene robia chyby, ale môžu ich naprávať, prípadne by mali vedieť chybu priznať. Ich hlavnou úlohou je vychovať samostatné a milujúce bytosti, ktoré raz prepustia do sveta, aby si žili vlastný život a pretvárali ho k svojej spokojnosti.
Najväčší problém
Odborníci na detskú dušu však vidia najväčší súčasný problém celkom inde, ako v neistom lavírovaní medzi „zažitou“ autoritatívnou a „idealizovanou“ liberálnou výchovou. „Rodičia sa snažia dieťa maximálne rozvíjať, hľadajú všemožné zdroje, ktoré ho budú posúvať a stimulovať. Často to vedie k tomu, že mu organizujú všetok čas krúžkami a že ostáva dlho v materskej škole či družine,“ vysvetľuje špecialistka.
„Dieťa potom nemá čas na seba, na voľnú hru, odpočinok, povaľovanie. Krúžky sú však tiež práca,“ upozorňuje psychologička a dodáva:. „Dnešná doba je postavená výkonovo, rodičia u svojich detí predpokladajú úspechy už odmala.“
„Rodičia veľa pracujú a nemajú na deti čas, voľný čas rodina zaplní sledovaním televízie a internetu alebo množstvom aktivít, ale často spolu nevedia tráviť pokojný spoločný čas. Rozprávať sa, komunikovať spolu,“ objasňuje odborníčka najväčší problém súčasnej výchovy detí.
Foto: Shutterstock