Aj vás sa dotklo počas karantény vzdelávanie vašich detí úplne iným spôsobom ako tomu bolo doteraz? Rodičia školopovinných detí majú zrazu strach a aj stres z toho, že svoje deti nedokážu správne viesť vzdelávaním, inšpirovať ich, prípadne im odpovedať na všetky ich otázky a venovať im dostatok času tak, aby si aj oni splnili pracovné povinnosti alebo aspoň nachvíľu si oddýchli od zhonu v domácnosti.

Ako vidíme deti

Všetci rodičia, ktorých zaplavili obavy, však majú niečo spoločné. Vidia totiž dieťa ako niekoho, kto nie je schopný sa sám postarať o svoje povinnosti a učenie, kto vlastne nemá mať názor na to, čo sa s ním deje, pretože nevie, čo je pre neho dobré (to vedia len dospelí). Na takomto vnímaní detí bola založená školská dochádzka v 18. storočí. Z tohto uhlu pohľadu je úplne v poriadku, keď sa deťom hovorí a podrobne vysvetľuje čo ako a kedy majú robiť, či sa ich nikto nepýta na ich názor, že dostávajú úlohy, že sú neustále pod kontrolou, hodnotené, porovnávané, odmeňované či trestané. Ak je cieľom poslušnosť, závislosť na autoritách, potom je to efektívna cesta. 
Ak je však cieľom samostatnosť a zodpovednosť, potom je táto cesta nefunkčná. Práve tento mocenský prístup spoločnosti k deťom a teda aj k ich vzdelávaniu, je zdrojom mnohých problémov, s ktorými sa stretávajú v súčasnej situácii aj rodičia.

Všetko - alebo aj nič...

Tieto myšlienky vôbec nie sú nové a ani revolučné. V roku 1998 vyšla kniha Sloboda učiť sa od Carla Rogersa (psychológ, psychoterapeut, jeden z predstaviteľov humanistickej psychológie) a H. J. Freiberga. V knihe nájdete mnohé inšpiratívne myšlienky a argumenty na tému, prečo sú deti schopné samé rozhodovať o svojom vzdelávaní, a taktiež pokus učiteľky 6. triedy o odovzdaní zodpovednosti za svoje učenie do rúk detí, ktoré prebehlo v roku 1966. Táto učiteľka pristúpila k takejto zmene po tom, ako vyčerpala všetky prostriedky na zvládnutie triedy s 36 žiakmi. Začala vyhlásením, že žiaci majú jeden deň možnosť robiť čokoľvek, čo ich bude zaujímať – alebo taktiež nič. Už tento prvý deň jej priniesol neočakávané poznatky a pozitívne výsledky. Mala pocit, že väčšina detí urobila v ten deň omnoho väčšie pokroky v porovnaní s riadeným vyučovacím procesom. Deti chceli v tomto systéme pokračovať ďalej, a tak ich učiteľka prišla s nápadom uzatvoriť „pracovné zmluvy“ – každé dieťa si malo samé určiť, čomu sa bude venovať a čo chce dosiahnuť.

Učiteľka ich plány s nimi konzultovala. A taktiež ich splnenie spolu s každým dieťaťom individuálne vyhodnotila. Z 36 detí boli štyri, ktoré žiadali konkrétne zadanie a vedenie od učiteľky. Tá im ho poskytla, ale postupne sa aj tieto deti rozhodli pre samostatnosť a zodpovednosť. Tento spôsob práce pokračoval až do konca školského roka a ku starému spôsobu vyučovania sa v tejto triede už nevrátili. V knihe sa uvádza učiteľkyno zhodnotenie: „Deti si vypestovali pracovnú disciplínu, ktorá rešpektovala potrebu jednotlivcov izolovane alebo potichu študovať, a pritom umožňovala interakciu medzi jednotlivými žiakmi.“

 

Ešte starší experiment z roku 1924 popisuje P. Gray vo svojom článku s názvom: Ďalší príklad toho, že čím menej sú študenti vyučovaní, tým viac sa naučia. Týkal sa delikventných chlapcov, ktorí boli na pol roku uvoľnení z klasického vyučovania a namiesto toho dochádzali do špeciálnej učebne vybavenej knihami a učebnicami. Akýkoľvek prejavený záujem bol podporený. Mohli sa zaoberať, čím len chceli, jediným pravidlom bolo, aby neobťažovali ostatných. Na konci experimentu po pol roku, boli všetci čo sa znalostí týka o rok aj viac, ďalej. 

Ako by to vyzeralo v praxi?

Napríklad tak, že deti namiesto jednotlivých úloh dostanú jasne definovaný cieľ, ktorý by mali splniť do konca školského roku. S jasne formulovanými kritériami, čo to znamená zvládnuť danú tému. A samozrejme aj odkazy, kde všade môžu pri vzdelávaní čerpať potrebné informácie. V tomto okamihu by začala ich vlastná cesta, im vlastné tempo a spôsob učenia. Niekto bude skutočne hrať hry na internete, skypovať s kamarátmi, pozerať na televíziu, a nechá si všetko na posledný záťah. Niekto si naopak najskôr splní všetky povinnosti, prípadne si bude povinnosti plniť pravidelne. Niekto si vyberie len jeden predmet, zvládne ho a potom prejde na ďalší. Pre niekoho môže byť prospešný systém „pracovných zmlúv“. Všetko je o tom, akí sú rodičia, ale hlavne deti. 

Keď je na rade porada

Ak sa rodičia pustí touto cestou, mali by si prejsť najskôr s ich pedagógmi ciele, ktoré je potrebné zvládnuť do konca školského roku. A potom nasleduje porada s deťmi, či majú o tento nový systém záujem, ako by si ho predstavovali, čo by tým získali a čo všetko by k tomu potrebovali. Deti môžu zo začiatku váhať, ale pomôcť v rozhodovaní im môžu otázky typu: Chcel by si sa učiť hneď ráno alebo až neskôr? - Zodpovednosť nastáva tam, kde sa človek slobodne rozhoduje a zároveň zakúsi následky svojich rozhodnutí. 

Foto: Shutterstock