Čím ďalej, tým viac sa zaujímame o to, ako svoje deti vychovávame, aj o to, akým spôsobom budú vzdelávané. Hľadáme pomoc v knihách, pátrame na internete, chodíme na semináre, sledujeme webináre. Všade nachádzame rady, vďaka ktorým bude naše dieťa „dobre vychované“ alebo sa bude „prirodzene rozvíjať“. Ponuka možností je široká, ako sa v nej ale vyznať? Ako poznať, čo bude dobré práve pre naše dieťa?

Pri našom rozhodovaní by sme si mali položiť kľúčovú otázku: Dokážeme pri hľadaní dobra pre naše dieťa odložiť svoje vlastné okuliare? Vychovávame ho s rešpektom k jeho osobnosti, ale skôr tak, ako by sme sami chceli byť vychovávaní? Hľadáme takú školu alebo škôlku, ktorá bude vyhovovať učebným potrebám nášho dieťaťa, alebo do výberu premietame skôr to, čo by sa bývalo páčilo nám, keď sme boli deti?

Aký význam hrá sociálna zrelosť pri nástupe do školy?

Zatiaľ čo zrelosť v zmysle pripravenos- ti mozgu na čítanie, písanie a počí- tanie (zahrňujúca zrakové, sluchové
a priestorové vnímanie, grafomotoriku, atď...), nie je dobré podceňovať, sociálna zrelosť je diskutabilná. Súvisí totiž výrazne s typom osobnosti. Ak máte také dieťa a jeho mozog je už pripravený učiť sa čítať, písať a počítať, neriešte „sociálnu nezrelosť“. Pomaly reagovať na otázky, nepamätať si mená kamarátov či preferovať prácu osamote pred skupinou, bude dieťa rovnako tak teraz, ako aj o rok či dva. Sociálnej zručnosti sa naučí neskôr – a čím menej budeme tlačiť, tak tým skôr.

 

Dieťa nekreslí! Nezaostáva náhodou?

Ak máte doma predškoláka, možno si hovoríte, čo sa asi bude diať v škole pri zápise. Tušíte, že bude musieť
niečo nakresliť a možno sa obávate, či to bude dosť dobré. Áno, v súvislosti so školskou zrelosťou sa rieši, ako je
na tom dieťa s tzv.„grafomotorikou“ – ako drží ceruzku, ako veľmi na ňu tlačí, ako dokáže niečo nakresliť podľa vzoru a tiež, či vie nakresliť postavu. A tu môže nastať problém.

Pre správny nácvik písania je ne- sporne veľmi dôležité, aby dieťa malo ruku uvoľnenú, držalo ceruzku spôsobom „trojúchop“, atď. Dnešné deti sú na tom horšie, ako bola generácia ich rodičov či skôr ich prarodičov. Tí pomáhali doma s fyzickými prácami (otcovi v dielni rezať a zatĺkať klince, mame v kuchyni mlieť mak a miesiť cesto, v záhrade hrabať či okopávať záhony), a tým sa prirodzene rozví- jala koordinácia celého tela, hrubá aj jemná motorika. Väčšina detí
dnes nie je na písanie dostatočne pripravená, a aj keď sa budú snažiť, nepôjde im to ľahko, bude ich bolieť ruka, nebudú stíhať. Otázkou však je, o čom svedčí, ako dieťa nakreslí postavu. Je jasné, že kresba odráža vývoj dieťaťa, ale mám veľa skúseností s deťmi (vrátane svojho syna), ktoré nenakreslia postavu, pretože nevidia dôvod, prečo by to mali robiť, a už vôbec nie „na povel“. Ich vrodené potreby sa premietnu do ich kresby.

Ako zistíme, čo potrebuje naše dieťa?

Zásadný je prvý krok – uvedomiť si, že si správanie dieťaťa interpretujeme po svojom. Namiesto toho, aby sme mu umožnili vyvíjať sa v súlade s jeho prirodzenosťou, pre- tvárame ho na svoj obraz. To môže spôsobovať problémy vo výchove a stratu motivácie pri učení. Odložte preto okuliare svojho typu a snažte sa porozumieť potrebám svojich detí v každom ohľade.

Foto: Shutterstock