Ako rozzúrený býk sa na vás pozerá vaše dieťa a aj keď ste pred chvíľou boli úplne pokojní, stúpa vám v žilách hladina adrenalínu. Dochádza k pocitu ohrozenia našich hodnôt a v tú chvíľu sa spúšťa reakcia, ktorá nás upozorňuje na to, že niečo nie je v poriadku.

Keď dlho nič neriešime

Hnev je veľmi nepríjemná emócia. Nikto ho nemá rád, dokonca ani v tej chvíli nahnevaný malý alebo veľ ký človek. Spôsobuje zovretie celého nervového systému a dráždi všetky vnemy. Na rozdiel od plaču alebo smiechu u ostatných nevyvoláva empatiu a určite k vám nikto nepristúpi a blahosklonne vám nepoloží ruku na rameno a nepovie, že vás chápe. To isté sa môže diať aj v prípade, že nahnevané je dieťa a vy sa v tej chvíli neviete ani za nič na svete s ním nejako „rozumne“ dohodnúť.

A možno práve preto, že je hnev v podstate spoločensky neprijateľný a neakceptovateľný, sa snažíme aj v tých najjednoduchších situáciách hnev potláčať. Až sa nakoniec dostaneme do začarovaného kruhu zlej nálady, ktorá prišla nevedno kedy a nevedno prečo. Deti to majú inak, aspoň tie najmenšie. Ich hnev je spontánny, priamočiary, sú totiž tu a teraz, a pokým ho my ako rodičia alebo vychovávatelia nebudeme v nich potláčať, môže sa nám zdať, že sa vám to celé vymyká z rúk. Opak však môže byť pravdou.

Hnev náš každodenný

Pri hneve dochádza k aktivácii parasympatického systému, do mozgu sa nahrnie veľa krvi, srdce búši veľmi rýchlo. Stres vychádzajúci z hnevu zaťažuje celý organizmus a oslabuje kardiovaskulárny systém. Naproti tomu ak hnev potlačujeme, môže sa prejaviť na tele ako vyrážky, ale aj tik v oku či pomočovanie u detí, alebo aj váš boľavý chrbát môže súvisieť s tým, ako sa s hnevom viete vyrovnať, prejaviť ho a prijať seba a aj tých druhých, ktorí sa hnevajú. Spúšťačmi hnevu môže byť dlhodobý pocit smútku, nespavosť, pocit nespravodlivosti, bezmocnosti, ale aj domáce hádky a hlavne u detí neschopnosť vyjadriť svoje emócie iným spôsobom. Obvykle veľká frustrácia prichádza, keď dieťa ešte nevie hovoriť, prípadne nevie ešte povedať, čo chce, či má pocit, že situáciu nemá pod kontrolou a cíti sa bezradné.

 

Ako áno, a ako už nie

Prioritou je emócie nepotlačovať u seba a ani u detí, ale zároveň nimi okoliu neubližovať. V prípade, ak je na dennom poriadku tzv. talianska domácnosť, môžu byť samotné deti podráždené a akoby stále v strehu. Ich následné prejavy potom môžu kopírovať vaše vlastné emočné nastavenie. Hnev u detí aj u dospelých má styčný bod v podobe vzorca, na ktorý ak prídete, vám môže pomôcť celú situáciu lepšie zvládnuť a posunúť vás aj dieťa k sebareflexii.

Veľmi dôležitým aspektom je deťom vysvetliť, prečo sa hneváte, prečo kričíte, čo to spôsobilo, a či iba maličkosť, ktorú urobili, bola len spúšťačom alebo skutočným dôvodom. Vysvetlite mu aj kau- zalitu toho, čo vo vás hnev vzbu- dzuje, čo vás dráždi a aj prečo.

Bez cenzúry

Tak by sa malo pristupovať k hnevu detí, a to hlavne v pred- školskom veku. Hnev je dobré u detí nechať prejaviť sa v celej svojej miere, ale určite nie tak, aby niekomu, vrátane seba, ublížilo. Práve preto musíte byť prítomní. Dieťaťu tak okrem bezpečnosti ponúknete aj pocit, že hnev a ono samotné sú prijímané, ono nie je zlé kvôli tomu, že sa hnevá, a vy ho máte naďalej veľmi radi. Následne môže prísť na rad vy- svetľovanie z oboch strán o tom, prečo sa hnevá, prečo a ako by sa dalo tejto situácii predchádzať, a to bez nálepkovania a po- rovnávania s inými. Väčšinou ak sa hnev potláča, dochádza k frustrácii, ktorá sa prejaví hlavne v kolektíve. Dieťa je zmätené a vzniká agresia. Kolektívna skúsenosť v bezpečí domova dokáže dieťaťu poskytnúť dostatočný priestor na ohmatanie si vlastného pocitu zo zúrivosti a hnevu.

4 kroky od hnevu k rešpektu

  • Cvičte si pevnú vôľu a dohodnite sa sami so sebou, že v rizikových okamihoch začnete namiesto kričania zhlboka dýchať.
  • Porozprávajte sa s deťmi, čo sa s vami stalo. Dokonca aj tie najmladšie dokážu situáciu pochopiť.
  • Ak vás prepadne hnev a nedokážete ho vypustiť konštruktívnejšou cestou, neobviňujte sa. Rovnako však v takých prípadoch neobviňujte svoje deti a nehovorte im, že sú zlé.
  • Ukážte, že sa za svoje nepríjemne výstupy dokážete ospravedlniť a aj ich vysvetliť. Deti uvidia vo vás príklad, ktorý môžu (ak sa tak rozhodnú) nasledovať.

Foto: Shutterstock