Keď sa deťom nechce smiať

Hovorí sa, že dospelý človek má v živote právo minimálne na jednu „regulárnu depresiu“. Niekedy je toho totiž na jeden organizmus a jednu hlavu toľko, že s tým už telo nedokáže bojovať a zvolí stratégiu rezignácie.Vtakom prípade potom skôr či neskôr nastupuje pomoc zvonku – či už alternatívna alebo chemická. Ale čo deti? O detskej depresii, preťažení alebo „vyhorení“ (ktoré je
zatiaľ ako diagnostický termín usadené iba u dospelých) sa toľko nehovorí.

Pritom sú však aj deti v priebehu svojho života vystavované zásadným stresovým situáciám, ktoré niekedy môžu z veselých detí urobiť deti nešťastné, a prst na pulze doby ich tlačí rovnako silno ako nás.

Stres, depresiu alebo vyhorenie im nemusia spôsobiť len traumatické situácie ako strata niekoho blízkeho, rozvod rodičov či vážna choroba. Niektorým rizikovým spúšťačom a dlhodobým stresom môžeme ako uvedomelí rodičia včas stlačiť OFF.

Strašiak rozvod, ale aj priveľa podnetov
Najrizikovejšie situácie, o ktorých možno hovoriť ako o spúšťačoch detskej depresie, stresu a pocitu vyhorenia, sú podľa odborníkov nasledujúce:

• nedostatočne naplňované základné potreby dieťaťa
• strata blízkeho človeka
• všetky formy domáceho násilia, šikana v škole
• dlhodobý stres z rozvodu či rodinných hádok, narodenie súrodenca
• chronická choroba dieťaťa
• zdravotne hendikepovaný súrodenec
• špecifická porucha učenia, školské zlyhávanie
• významná odlišnosť sociálna, kultúrna či vzhľadová, komplex menejcennosti
• alkoholová či drogová závislosť v rodine
• vysoko ambiciózni rodičia a strach dieťaťa, že nesplní ich očakávania
• strata kamarátov či odmietanie skupinou detí
• preťaženie detí mimoškolskými aktivitami a organizovaním času

Dieťa, ktoré je vystavené týmto tlakom bez možnosti „vypúšťania stresu“ (napríklad pravidelnou podporou rodičov spoločným rozprávaním, hľadaním riešení a posilňovaním sebadôvery a psychickej pohody), začne vykazovať odchýlky v správaní a rodičov týmto zúfalým spôsobom upozorní, že sa niečo deje, samo si nevie rady a potrebuje ich pomoc.

My dospelí obvykle plačeme na pleci kamarátky alebo si vyhľadáme návod na riešenie na internete. Deti však takú možnosť nemajú, preto rodičia často spozornejú vo chvíli, keď si už niekoľký raz povedia: „Tú našu Mariku akoby nám niekto vymenil...“ Dieťa sa totiž začne meniť.

Prvotným signálom šrámov na detskej duši bývajú nočné desy a nespavosť, cez deň nesústredenosť a odmietanie jedla. Medzi ďalšie fyzické faktory, ktoré by si rodičia mali všímať, patrí najmä opakujúca sa nevoľnosť, bolesti hlavy, krku, brucha a chrbta alebo hnačky.

Stres sa však tiež môže prejavovať oveľa nenápadnejšími symptómami, akými môžu byť trasľavé alebo spotené ruky, objavuje sa aj nadmerná plačlivosť a ľútostivosť alebo, naopak, agresivita, vrátane klamania a krádeží. V takom prípade je najvyšší čas začať situáciu radikálne riešiť.

Povedz mi...

O čo vlastne pri strese ide? „Stresová reakcia je fyziologickou odpoveďou nášho tela na zvýšené fyzické, emocionálne či intelektuálne požiadavky. Zatiaľ
čo u pračloveka bola mobilizácia tela do programu ‚udri, alebo uteč‘ vhodnou reakciou na väčšinu stresujúcich situácií, v súčasnej dobe spoločenské konvencie spôsobujú, že sa tento stav podobá túrovaniu motora naprázdno a väčšinou len neefektívne spotrebúva našu energiu,“ vysvetľuje kouč a konzultant manažmentu Peter Pražák.

Niekedy je stres len prostriedkom, ktorý človeka nabudí, ten dlhodobý však zdraviu škodí. Parížska detská psychiatrička Gisele Georgeová, ktorá sa ako prvá venovala stresu u detí odbornou knižnou formou, tvrdí, že stres môže deti vyčerpávať oveľa viac než dospelých, pretože na rozdiel od nich deti totiž nevedia, ako s ním bojovať a nemôžu občas utiecť napríklad k poháriku vína.

Čo teda robiť? Prvým dôležitým krokom by mal byť rozhovor medzi štyrmi očami. Rodič by mal dať dieťaťu najavo pochopenie a fakt, že za ním stojí, že sa o neho dieťa môže oprieť. Hovoriť s ním ako rovný s rovným
a s rešpektom, tak isto akoby načúvala vaša kamarátka vám – bez zbytočných súdov, poznámok a zľahčovania.

Dieťaťu sa uľaví aj tým, keď v ňom rodič vzbudí dojem, že si s takou situáciou dokáže poradiť, že to spoločne zvládnu, prípadne ak rodič pridá vlastný podobný príbeh či skúsenosť. Rozprávanie štýlom: „Viem, čo cítiš, a dokážem si predstaviť, ako veľmi je to nepríjemné. Keď som mal asi toľko rokov čo ty, stalo sa mi, že...“

A v príbehu možno ukázať dieťaťu riešenie. Pokiaľ si však rodič sám nevie rady so situáciou, rozhodne by mal požiadať o radu odborníka alebo učiteľa. To býva často jediným východiskom, ktoré dieťaťu i rodičom prinesie zaslúženú úľavu. Počas uzdravujúcej terapie je vhodné súčasne posilňovať identitu dieťaťa, jeho chápanie seba a sociálne schopnosti.

Navyše sa odporúča naučiť dieťa vhodnú relaxačnú techniku (napríklad hlboké dýchanie alebo prepínanie nôh a kývanie hlavou), ktorá by mu pomáhala k úľave tak, ako by ste si v stresových dňoch uľavovali aj vy sama.

Zakopať si s otcom v záhrade

Je vaše dieťa v pohode? Výborne, potom sa mu iste dostatočne venujete. V otázke stresu a vyhorenia je totiž veľmi dôležitá prevencia. Len si spomeňte, kedy stres dokáže najviac potrápiť vás – väčšinou vtedy, keď sa cítite sama, je toho na vás veľa a o relaxácii môžete len snívať.

Venujte preto pozornosť sebe i svojim deťom a načúvajte im. Pozornosťou však nechápte podráždený rozhovor o tom, čo by dieťa chcelo na večeru, alebo či už má napísané úlohy. Už ste sa dnes svojho dieťaťa spýtali, čo cez deň zažilo a ako sa malo? Čo kamaráti, jeho plány?

Či nie je unavené, necíti sa vyčerpane? Siahnite si do svedomia a predstavte si jeho týždenný rozvrh aktivít. Medzi všetkými povinnosťami by dieťa malo mať dostatok času na vlastnú neorganizovanú zábavu. Stihne sa doma v pokoji pohrať, prečítať knižku alebo prevetrať loptu či bábiky
v záhrade?

Dnešným deťom voľná hra i pohyb na čerstvom vzduchu často chýbajú. „Predtým to fungovalo tak, že deti prišli zo školy, napísali si úlohy a šli sa hrať
s ostatnými kamarátmi von. Dnes im rodičia plánujú na popoludnie množstvo aktivít a organizujú im čas aj cez víkendy. Videla som, že v Prahe sa už konajú krúžky pre deti od 6 mesiacov,“ upozorňuje na priveľa podnetov psychologička Leona Němcová. Deti sú prestimulované, trpia hyperaktivitou alebo, naopak, upadajú do apatie.

Neschovávajte sa za darčeky

Oveľa dôležitejšia než fakt, že dieťa má päť „výživných“ krúžkov týždenne, super drahé korčule na krasokorčuľovanie alebo posledný model iPhonu, je miera naplnenia jeho základných potrieb. Znie to fádne, ale je to tak.

Ak totiž pozornosť medzi rodičmi a dieťaťom funguje správne, dieťa sa jednak cíti bezpečne a spokojne a je dostatočne silné na prekonávanie bežných prekážok, jednak má rodič o svojom dieťati prehľad a ľahko tak pozná, či má nejaké trápenie. Psychologička Katarína Stibalová uvádza v článku na tému dokonalých rodičov ako príklad štúdiu o deťoch z dojčenských ústavov a detských domovov, ktoré sa v ústavných zariadeniach vyvíjali horšie než v rodinách, ktorým deti pre zlé podmienky odobrali.

„Znamená to, že deťom tak neprekáža špina, nedostatok jedla či napríklad zima?“ pýta sa psychologička Stibalová. Podľa časopisu Moja psychológia hovorí o dôležitosti vzájomného prežívania a zdieľania aj ďalšia štúdia, ktorá po roku 1989 skúmala situáciu detí z rodín tzv. „rýchlych podnikateľov“.

Deti týchto zaneprázdnených rodičov boli síce nadpriemerne materiálne zabezpečené, ale napriek tomu trpeli. Nemali totiž naplnenú potrebu rodičovskej pozornosti. Dostatočný sociálny kontakt, spoločne strávený čas a slová uznania, úcty a lásky tvoria jeden z najsilnejších ochranných plášťov, ktoré dieťa chránia pred dlhodobým stresom, depresiami či vyhorením.

Nechajme deti byť deťmi

Ako sa posťažovala spomínaná kamarátka, nemáme to v dnešnej dobe jednoduché. A o deťoch to platí dvojnásobne. Keď vezmeme do úvahy naše rodičovské nároky (ktoré nám deti chcú splniť, aby sme na ne boli pyšní), náročné školské (niektoré učivo dnešných tretích ročníkov zodpovedá predchádzajúcim ôsmim) i mimoškolské povinnosti, priveľa podnetov, stále menej spoločne stráveného rodinného času, častú neistotu a nervozitu nás rodičov či nedostatok pohybu na čerstvom vzduchu, nie je sa čo diviť.

Doprajme deťom, nech môžu aspoň časť dňa hodiť starosti za hlavu a zabudnúť na všetky povinnosti. Umožnime im voľnú hru, leňošenie, dostatok spánku. Pýtajme sa ich na ich názory, želania a trápenia a ukážme im, že sme tu preto, aby sme ich kedykoľvek, keď budú potrebovať, mohli podržať a pomôcť im. Nechajme ich byť deťmi.