Vo väčšine európskych krajín je fyzické trestanie detí zakázané. V SR platí zákaz len pre školu, v domácom prostredí to legislatíva nerieši. Tresty však majú negatívny dopad na detskú osobnosť.

Odborníci na ľudskú psychiku a medziľudské vzťahy prišli na to, že metóda trestov nie je vhodný ani efektívny spôsob výchovy, pretože nevedie k zodpovednosti ani pozitívnej motivácii. Zistili sme, prečo nefungujú, čo deti vedie k zlosteniu a ako sa vyhnúť nutnosti trestania.

Čo je trest?

História trestov siaha až do hlbokej histórie ľudstva, hrana im začala zvoniť až v druhej polovici dvadsiateho storočia, kedy rodičia prestali podporovať názor, že „vychovanie tvrdé robí deti zdravé“. Dnes už vieme, že tento prístup je nevhodný. Ukázalo sa, že trestom nemožno u dieťaťa dosiahnuť pozitívnu motiváciu ani pocit zodpovednosti.

Naopak, vedenie dieťaťa k zodpovednosti za vlastné správanie znamená viesť ho rešpektujúcim a prínosným spôsobom, aby samo seba pokladalo za zodpovedné. Dieťa tak samo prijme zodpovednosť za svoje správanie a konanie, a to vrátane nápravy škody i zamedzenia opakovania nevhodného správania, či je rodič (či vychovávateľ) prítomný alebo nie.

Fyzický vs. psychický trest

Podľa psychológa Jeronýma Klimeša je všeobecne rozšírenou poverou, že „duševný“ je a priori lepší než „telesný“, čo nie je pravda. Uvádza, že fyzická bolesť má oproti psychickej jednu výhodu: rýchlo odznieva. Psychické tresty totiž stoja na troch nežiaducich, dlhotrvajúcich mechanizmoch: na znižovaní hodnoty ega (sebapoňatie pomocou výčitiek: „Kto klame, ten je neposlušný, mizerný, nepekný, zlý...“), na opustení a zväčšení psychickej vzdialenosti („Keď budeš zlostiť, opustím ťa, neprehovorím s tebou ani slovo!“), alebo na frustrácii iných potrieb, napríklad zákaz hrania na počítači, domáce väzenie, státie v kúte.

Tieto metódy využívajú samotu, nekomunikáciu, nudu a všeobecne zmyslovú depriváciu na to, aby sa dieťa nabudúce správalo inak. Podľa J. Klimeša je to však veľmi zradná metóda s deštruktívnymi následkami, a tie na rozdiel od telesného trestu pretrvávajú dlhú dobu.

Kto trestá?

Väčšinou trestajú tí rodičia, ktorí boli sami zo strany svojich rodičov trestaní. Podľa výskumu spoločnosti Mediaresearch z roku 2013 je to temer 70 % respondentov z necelých 1200 opytovaných. Výrazný zlom nastal u rodičov v „porevolučnej“ generácii 90. rokov, kedy došlo k posunu od tradičného výchovného modelu, založeného na rodičovskej autorite, k liberálnejším výchovným štýlom. Všeobecne sú potom podľa psychológov trestajúcimi tí, ktorí nerozumejú psychike dieťaťa, nie sú na ňu správne naladení a nevedia analyzovať logiku detského správania. Najčastejšie sa k trestom uchyľujú rodičia vo chvíli preťaženia, únavy a vyčerpania, kedy sa fyzickým či psychickým trestom snažia situáciu „rýchlo a efektívne“ vyriešiť.

 

Prečo deti hnevajú?

Dôležitú rolu v otázke zlostenia hrá vek. V období vzdoru je napríklad afektované správanie prirodzenou súčasťou vývoja. Staršie deti zlostením prejavujú nepohodu či poukazujú na určitý problém. Často deti zlostia, keď sa cítia opustené, nie sú uspokojené ich základné životné potreby, alebo potrebujú pomôcť s programom. V každom prípade by rodičia mali zlostenie chápať ako správu o dieťati a mali by sa snažiť na ňu vhodným spôsobom reagovať.

Aletha Solterová, vývojová psychologička a zakladateľka amerického Inštitútu vedomého rodičovstva, hovorí: „Normálne deti sa rodia so silnou potrebou súzvuku so svojimi rodičmi. Nemajú rady konflikt. Pokiaľ rodičia nie sú schopní spoločne sa vyladiť s dieťaťom a rešpektovať jeho potreby pri súčasnom zdravom a jednoznačnom vymedzovaní hraníc, tresty k ničomu nepomôžu. Ako rodičia máme úlohu vybudovať si u detí prirodzenú autoritu a zároveň sa usilovať o vysoký stupeň vzájomného súcitenia. Je nevyhnutné získať deti pre spoluprácu a odmalička im vštepovať, že za harmonické vzťahy v rodine nesú aj ony vlastnú zodpovednosť tým, že sa samy snažia dodržiavať pravidlá spolužitia.“

Nevhodné správanie detí

Pokiaľ sa rodič dostane do situácie, kedy má vyhrážku trestu na jazyku, môže radšej zvoliť stratégiu pokoja. Bez boja môže dieťaťu oznámiť, že sa mu jeho správanie nepáči a požiadať ho, aby s tým prestalo. V prípade, že dieťa niečo spôsobilo, je vhodné, aby pocítilo prirodzený dôsledok a zjednalo nápravu. Deti, ktorým rodičia prejavujú s pokojom dôveru, že danú situáciu zvládnu, väčšinou likvidujú dôsledky škody úplne automaticky, a netreba im teda nič nariaďovať. 

Ako predísť neposlušnosti?

  • Premýšľajte dopredu. Pokiaľ viete, že budete u lekára dlho čakať, vyzbrojte sa hračkami a malou desiatou.
  • Vysvetľujte dôvody. Ak chcete niečo zakázať, dôvody dieťaťu určite povedzte.
  • Hľadajte alternatívne riešenia. Keď niečo musíte zakázať, ponúknite alternatívu.
  • Učte príkladom. Pokiaľ dieťa urobí niečo zle, prevezmite iniciatívu a so slovami: „Ja to robím takto...“ mu to ukážte.
  • Dajte možnosť voľby. Ak chcete predísť odmietavému správaniu dieťaťa, potom mu ponúknite dva varianty.
  • Vnímajte stav dieťaťa. Psychický i fyzický, niekedy sú naše požiadavky jednoducho nezlučiteľné s jeho možnosťami.
  • Hovorte o vlastných pocitoch. Pokiaľ ste podráždená či unavená a cítite, že by ste na dieťa zbytočne kričali, poproste ho o lepšiu spoluprácu a pomoc. 

Foto: Shutterstock