Váš potomok príde zo školy domov a už medzi dverami zahlási: „Ja tú školu neznášam!“ A vám ako rodičom napadne: Môžem za tento prístup? Buďte pokojní, odpor ku škole získava dieťa úplne inde. Viete však, ako s ním pracovať?
My všetci školopovinní
Začatie školskej dochádzky bolo absolútne bezproblémové a vy ste opäť zažívali radosť z toho, ako veľmi sa dieťa teší do školy, ako rado rozpráva o nových zážitkoch a aká úžasná je jeho pani učiteľka či pán učiteľ. Radovali ste sa, ako rýchlo sa naučilo čítať, písať a počítať. Dokonca ani cudzí jazyk mu žiadne ťažkosti nerobil – naučilo sa už opísať predmety a čiastočne i situácie, ktoré okolo seba vidí, čo je predsa na prvý stupeň základnej školy úžasné! Radosť bola tým väčšia, keď ste videli, že chodiť do školy ho skrátka baví.
Vzhľadom na skúsenosti z vlastnej školskej dochádzky ste si však v duchu opakovali: Hlavne, aby mu/jej to vydržalo čo najdlhšie! Lenže odrazu to prišlo – a bez varovania. Teda, aspoň pre vás. Vaše bezproblémové dieťa získalo k škole odpor. Ďalším krôčikom je to, že neznáša aj učiteľov, na ktorých zvaľuje svoj neúspech, a potom, samozrejme, vzdelávanie ako také. Do sveta začne púšťať hlášky typu „ja sa učiť nechcem a nebudem“, „škola je príšerná a chodiť tam nechcem“ atď.
Prečo sa dieťa nechce učiť?
Dôvodov je väčšinou viacero. Je zrejmé, že totálne zlyhala vnútorná motivácia vášho potomka, aby sa učil. Môže sa tiež v škole nudiť, pretože tam nie je uspokojená jeho prirodzená zvedavosť a nároky sú na neho príliš nízke. Alebo je dieťa, naopak, veľmi preťažené, učivo nezvláda, nerozumie mu ani ho časovo nestíha, a preto v škole prestalo zažívať pocit úspechu, ktorý predstavuje hnací motor pre každého. Je možné, že je mu jeho učiteľ nesympatický a kvôli tomu vôbec nevidí dôvod, prečo by sa malo snažiť.
Tiež sa však mohlo stať, že mu nejako ublížili jeho spolužiaci, možno sa mu posmievali, že patrí medzi bifľošov. Pozor na to, že príčinou školského neúspechu a následnej nechuti učiť sa môže byť i špecifická porucha učenia. Jej diagnostika však vždy patrí do rúk odborníka. Ale čo, keď dieťaťu len nevyhovuje spôsob učenia? Potom môže pomôcť zistenie, aký štýl výučby vášmu dieťaťu vlastne sedí, a pri domácej príprave ho potom preferovať. Tiež je vhodné porozprávať sa na túto tému s učiteľom.
Učebné a vyučovacie štýly
Mozog detí je schopný spracovať veľké množstvo nových informácií v relatívne krátkom čase. Nové informácie však musia byť spojené s emóciami a zážitkom. Dieťa sa učí vstrebávať nové vedomosti najprv počúvaním a následným opakovaním počutého, sleduje melódiu i rytmus reči a využíva všetky svoje zmysly. Cieľom je, aby pri učení bola využitá maximálna kapacita mozgu, t. j. oboch mozgových hemisfér.
Len čo však dieťa príde do školy, učí sa čítať, písať a počítať, zapisuje si informácie z tabule, počúva výklad učiteľa atď. Dieťa na tieto činnosti využíva viac svoju ľavú mozgovú hemisféru, ktorej sa niekedy hovorí logická či intelektuálna a ktorú náš vzdelávací systém preferuje. Každé dieťa by preto malo posilňovať aj pravú hemisféru, tá sa niekedy nazýva tvorivá či intuitívna a na začiatku školskej dochádzky sa tak netrénuje.
Do tejto hemisféry patrí predstavivosť, vyjadrovanie sa pomocou obrazov, schopnosť premýšľať o známych veciach v iných súvislostiach, cit pre rytmus a melódiu, schopnosť chápať celok, učenie na základe skúseností a zážitku atď. Mozog pracuje prevažne v obrazoch, pocitoch a emóciách, preto sa pre dieťa javí ako veľmi efektívne používať pri učení od najútlejšieho veku tzv. myšlienkové mapy.
Majte stále na pamäti, že neúspech dieťaťa v škole vôbec neznamená, že je dieťa hlúpe. Naopak, jeho uvažovanie sa ocitlo kdesi na rozhraní a len potrebuje postrčiť tým správnym smerom. Teda k láske k vedeniu, k túžbe po objavovaní niečoho nového. Úspech každého dieťaťa závisí od správneho výberu štýlu a metód učenia a úlohou každého učiteľa je nájsť správnu stratégiu učenia.
Žiadny spôsob učenia totiž nie je tým jediným ideálnym, ktorý vyhovuje všetkým bez rozdielu. Každému dieťaťu môže vyhovovať iný učebný štýl a práve rodičia a učitelia by dieťaťu mali ukázať cestu, ako môže svoj talent čo najviac rozvinúť. Deti majú prirodzenú túžbu a potrebu niečo poznávať. Záleží však na tom, ktorý zo zmyslov uprednostňujú. Je dobré vedieť, medzi aké typy malý študent vlastne patrí, a podľa toho aj voliť nielen výklad látky, ale i didaktické pomôcky. V nasledujúcom prehľade ide len o orientačné rozlíšenie, ktoré môže pomôcť, ale problémy celkom nevyrieši.
- Vizuálny typ dieťaťa si dobre pamätá to, čo vidí.
- Iné dieťa často kladie otázky, rado sa o nových veciach rozpráva a to, čo počuje, si lepšie zapamätá – to je auditívny typ.
- Taktilný typ má potrebu vecí sa dotýkať a manipulovať s nimi, prevažuje u neho učenie pomocou hmatu.
- Kinestetický typ si lepšie pamätá informácie, pokiaľ ich má spojené s pohybom. Čím viac zmyslov dieťa zapojí, tým ľahšie si nové informácie zapamätá.
Vnútorná, alebo vonkajšia motivácia?
Treba, aby každé dieťa malo vnútornú motiváciu pre štúdium. Tou sa môže stať hra, ktorá predstavuje krok k uvoľňovaniu
fantázie a podporuje tvorivé myslenie. Ako rodičia poznáte svoje deti najlepšie, preto by sa vám malo podariť odhadnúť, čo by vašu ratolesť zaujalo, aby sa jej motivácia opäť správne naštartovala. Deti do školy nastupujú ako špongie, ktoré nové informácie rýchlo a ľahko vstrebávajú. Žiadnu podporu motivácie z našej strany ani nepotrebujú – záujem o všetko nové majú totiž vrodený.
Dieťa je motivované k zapojeniu do učebného procesu vtedy, keď si uvedomuje, že tým uspokojí nejakú svoju potrebu, bude z toho mať nejaký úžitok, či ho to bude baviť. Potom sa môže hovoriť o tom, že sa podarilo podnietiť vnútornú motiváciu dieťaťa. Naopak, vonkajšiu motiváciu zažíva dieťa vtedy, keď chce získať nejakú odmenu alebo sa, naopak, vyhnúť nepríjemnostiam.
Samozrejme je lepšie podnecovať u detí ich vnútornú motiváciu, keďže ich potrebujeme naučiť, aby to potrebné a správne robili z toho dôvodu, že v tom vidia zmysel, či ich to baví, a nie preto, aby sa niekomu zavďačili. S deťmi je potrebné sa čo najviac rozprávať a dávať im najavo svoj záujem. Ciele v učení stanovujte spoločne, len dajte pozor, aby ste nemali nerealistické očakávania.
Dieťa by potom mohlo opakovane zlyhávať, čo by sa neblaho podpísalo na jeho sebavedomí. Treba, aby rodičia prejavili radosť a uznanie za každý pokrok. Neúspechy otvorene preberajte spoločne s dieťaťom, buďte trpezliví a starostlivo skúmajte, k čomu došlo, ako napraviť prípadné škody a ako sa z neúspechu poučiť.
S rodičmi za chrbtom
Ideálne je, keď sa dieťaťu vštepuje návyk pripravovať sa do školy pravidelne a systematicky už od začatia školskej dochádzky a dieťa v tom pokračuje v priebehu celého svojho štúdia. Týchto detí však, bohužiaľ, veľa nie je.
Väčšinou sa totiž začína s domácou prípravou až v momente, kedy sa objavia prvé problémy pri zvládaní učiva. Rodičia to spravidla zaznamenávajú pri zhoršenej známke z nejakého predmetu, a to je škoda. Pri začatí školskej dochádzky má dieťa o školu celkom prirodzený záujem, a preto je oveľa ľahšie naučiť ho učiť sa.
Nikdy však nie je neskoro začať. Najprv rodičia dieťaťu s prípravou pomáhajú a vedú ho k tomu, aby túto činnosť považovalo za úplne prirodzenú a bežnú. V neskoršom veku má už dieťa tento návyk taký zafixovaný, že pomoc rodičov prestane potrebovať.
Foto: Shutterstock