Kde sa berie medzi deťmi pocit nadradenosti, snaha vládnuť, prikazovať, hodnotiť, kto je lepší a viac? Mali by sme si siahnuť do svedomia my rodičia. Sme predsa pre potomka prvým a najväčším vzorom. Ako je to s naším správaním?

Samozrejme, že každý rodič chce svojho potomka pripraviť na život čo najlepšie, vybaviť ho potrebnými schopnosťami, vedomosťami i schopnosťami zapojiť sa do kolektívu, naučiť ho žiť s vrstovníkmi a ľuďmi okolo neho. Je len otázka, aké medziľudské vzťahy fungujú doma a aké hodnoty a zásady komunikácie medzi sebou i s vonkajším svetom doma používate.

Dieťa sa učí ľahko, rýchlo a rodičov berie ako svoj vzor. Určite sú v hre temperament, genetické predpoklady, ale tiež snaha „vynahradiť si nejakú ujmu“, napríklad narodenie súrodenca, rozvod rodičov, chorobu v rodine, sťahovanie, stratu kamarátov. Množstvo momentov, ktoré môžu ovplyvniť správanie dieťaťa, jeho pocity, prežívanie, a tosa potom môže nešťastne premietnuť aj do správania v kolektíve vrstovníkov.

Načúvajte, pozorujte

Okrem toho, že dieťa pred nástupom do kolektívu má skúsenosti s vrstovníkmi na detských ihriskách, určite s ním riešite základy spoločenskej etikety. Galantnosť, rešpekt, vyváženosť kamarátstva a odstupu, to všetko deti vylepšujú postupne. Potrebujú spoločenský cvik, dostatok praxe a, samozrejme, stále vzor rodičov. Napriek tomu sa môže stať, že hoci váš potomok vie, „čo sa patrí“, niektorému zo spolužiakov v škôlke bude tŕňom v oku a stane sa terčom výsmechu, slovných, prípadne fyzických útokov. Áno, šikana (v rôznej forme) sa vyskytuje aj v materskej škole. O tom sa presvedčil už rad rodičov.

Preto je veľmi dôležité, aby si rodičia všímali akékoľvek zmeny správania dieťaťa a ďalšie varovné signály, ktoré dieťa vysiela. Hovoriť s ním o tom, čo sa za celý deň udialo, s kým sa hralo, kto s ním ako hovoril, čo hovorili panie učiteľky, ako riešia prípadné drobné šarvátky medzi deťmi. Jasnými príznakmi, že nie je všetko v poriadku, je zamĺknutosť, nechuť chodiť do škôlky (napriek tomu, že predtým sa vaša ratolesť nemohla dočkať), zlé usínanie a spánok všeobecne, môže sa vrátiť nočné pomočovanie, desy.

Kde sa končia detské schválnosti a začína „teror“

Veľa dospelých nedokáže správne odhadnúť hranicu medzi drobným „podpichnutím“ a náznakmi ozajstnej šikany. Dobiedzanie je vlastne robenie si láskavej zábavy z kamaráta, ale aj zo seba, kritika, ktorej sa zasmejú všetci, vrátane toho, komu patrí. Netrápi, dieťa nerozplače ani nestresuje. A keď to kritik preženie natoľko, že kamarátovi odkvapne slzička, mrzí ho to a ospravedlní sa, ponúkne hračku, spoločnú hru, skrátka nejakú satisfakciu za utrpenie. V opačnom prípade je smútok žiadanou reakciou na kritiku a uspokojí „zlé“ úmysly škodcu. Sú deti, ktoré už prvoplánovo vybočujú z radu a stávajú sa jasnými cieľmi: okuliarnatí, slabí, menší jedinci, prípadne so strojčekmi na zuby, pehami, hrdzavými vlasmi, ale tiež príslušníci iných etník, ktorých v detských kolektívoch v súčasnosti pribúda.

 

Niektoré príklady, ako vyhodnotiť situáciu

Dobiedzanie: Očakáva sa, že je to zábava pre obe strany. Keď podpichávaný chce jasne skončiť debatu, vtipkár to musí rešpektovať. Inak ide o porušovanie práv druhého. Dobiedzanie môže byť nepríjemné, ale nie je len jednostranné.

„Obeť“ sa môže brániť, aktéri sa môžu navzájom vymeniť, môžu z podpichávania vystúpiť a prestať sa hry zúčastňovať. Napríklad spôsobom: Nepáči sa mi to, už to nerob/nehovor. Dieťa býva po podpichávaní uvoľnené, v pohode, bez smútku, studu, nie je zranené vo svojich citoch.

Agresia: Vykonávateľ chce ublížiť, uškodiť, je to jeho prvotný zámer. Má zo svojho konania radosť, robí mu dobre, že sa ho ostatní boja, sú smutní či pokorení. Neospravedlní sa za správanie, naopak ho rád a často opakuje, uplatňuje moc nad ostatnými, násilie postupne zvyšuje.

Ako riešiť problémy v škôlke?

Niektorí rodičia nechcú potomkovi priťažiť, majú strach, aby sa ich žalovanie neobrátilo proti dieťaťu. Iní spočiatku problém sami bagatelizujú, príliš neveria, že by už medzi malými deťmi mohlo byť možné niečo podobné. Keď o situácii hovoria s učiteľkou, tá môže niekedy sama problém zľahčovať, prípadne rodičia narazia na rodičov agresorov.

A tvrdo. Čoby nie, tí totiž dali svojmu dieťaťu školu, „ako na to“. V žiadnom prípade sa nesmiete vzdať a problém neriešiť. Nespravodlivosť, pocit studu a pokorenia ostane vo vašom dieťati možno navždy a môže sa obrátiť na najrôznejšie typy reakcií. Zmena správania ho bude sprevádzať školskými rokmi i pubertou, a to nie je práve dobrý štart do dospelosti.

  • Jasne dajte najavo, že za svojím dieťaťom stojíte, že mu veríte a že budete situáciu riešiť.
  • Pochváľte ho, že sa zverilo, prejavte radosť z toho, že má vo vás takú dôveru, a snažte sa mu vysvetliť, že tak to bude celý život. Že budete vždy pripravená (i s oteckom) načúvať, pomáhať pri bezpráví
    a radiť. Že byť oporou je jedna z rolí rodičov.
  • Situáciu bez zbytočných emócií a zloby preberte s učiteľkou, prípadne riaditeľkou škôlky. Škôlka by mala šikanu riešiť s rodičmi agresorov.
  • Môžete sa obrátiť na rodičov sami, pokiaľ nie ste spokojní s reakciou škôlky. Výsledok je však neistý.
  • V krajnom prípade je možné zvažovať trestné oznámenie, istotou je zmena predškolského zariadenia.
  • Pokiaľ situácia zašla tak ďaleko, že ju váš potomok nezvláda, vyhľadajte pomoc odborníka (psychológa, psychiatra). Nie je to žiadna hanba ani rodičovské zlyhanie, konzultácia môže odhaliť nové cesty riešení.

Foto: Shutterstock