Čo sa naučí dieťa, ktoré postavia do kúta? Sú rôzne výchovné metódy, ktoré rozdeľujú aj odborníkov. Je zrejmé, že niektoré z výchovných metód, ktoré si z detstva dobre pamätáme, lebo boli bežné a rozšírené, dnes sa považujú za absolútne nepoužiteľné. Nuž, vynára sa otázka, čím ich nahradiť, aké metódy použiť namiesto tých, dnes už neakceptovateľných a zastaralých?

Spočiatku to bol opasok, kľačanie na kukurici a posielanie do postele bez večere. Dúfajme, že tieto praktiky si dnešní rodičia už nepa- mätajú, a v lepšom prípade ich nezažili ani ich rodičia. Tiež dúfame, že sa z výchovy vytratili alebo sa vytrácajú všetky formy telesných trestov, a že v súčasnosti už sú neprípustné aj tie najjemnejšie. Ak však rodičom chýbajú dobré príklady a rady, často sú zmätení. To, čo by nemali robiť, vedia, ale ako svoje deti prinútiť k disciplíne, nie vždy tušia. Väčšina z nich je bezradná.

Superpestúnka a jej nepriestrelná metóda

Reláciu Joa Frosta s názvom Superpestúnka začali vo Veľ kej Británii vysielať v roku 2004. Ide o reláciu pre zúfalých rodičov, ktorých ich nezvládnuteľné ratolesti dostali na pokraj nervového zrútenia. Pestúnka bezradným rodičom neposlušných detí rozdávala zaručené rady a techniky na skrotenie ich nezbedníkov. Samozrejme, že jednotlivé rodiny nemajú rovnaké zaobchádzanie, ale jeden prvok sa objavil pri riešení každého jedného problému. Išlo o represívnu výchovnú metódu, ktorá sa v angličtine nazýva „time out“. V tých časoch bola považovaná za jemný spôsob trestu, ktorý spočíval v tom, že neprispôsobi- vé a neposlušné dieťa na chvíľu separovali od ostatných. Pár minút muselo sedieť na stoličke alebo vankúši mimo kolektívu ostatných detí.

 

Ale v čom je nóvum tejto metódy? Veď to nie je to isté, ako keď dieťa pošleme do kúta alebo ho vykážeme z triedy. Toto si ešte určite veľmi dobre pamätajú aj dnešní rodičia. Iné tresty možno nezažili, ale v kúte s veľ kou pravdepodobnosťou postávali. Určite majú v živej pamäti, keď nahnevaní súrodenci doma v izbe zazerali na seba z bezpečnej vzdialenosti dvoch kútov. Deti, najmä tí najväčší bitkári na dvore materskej škôlky, sa nemohli hrať, ale čas vyhradený na bezstarostnú hru a jašenie museli stráviť v bez- prostrednej blízkosti pani učiteľ ky. Výtržníkov v škole bežne posta- vili k stromu. Podobné tresty boli bežné aj v rodinách, aj v školských zariadeniach. Problém bol v tom, že si nikto nepoložil otázku, čo sa z toho potrestané dieťa naučí. A či to vôbec má nejaký pozitívny účinok a osoh.

S trestami opatrne!

V niektorých anglosaských jasliach a škôlkach je stále bežnou praxou trestať aj dvojročné „neposedné“ deti, napríklad počas odbornej činnosti. Medzitým sa proti trestaniu detí ozýva čoraz viac dospelých. Daniel J. Siegel a Tina Payne Bry- son v časopise Time v roku 2014 publikovali článok „Tresty deťom škodia“, v ktorom medziiným napísali aj toto: „Prvým trestom, s ktorým sa väčšina detí stretne, je izolácia. Pričom tento druh trestu, nech je aplikovaný šetrne, im odkazuje, že ak pochybia, ak sa niečoho dopustia alebo jednoducho len majú zlý deň, nebudú môcť byť s ostatnými. Malé deti si to vysvetľujú tak, že ich ostatní odmietajú.“

Dieťa by nikdy nemalo byť potrestané, ale upozorňujú na niektoré zásady, na ktoré by sme nemali zabudnúť:

  • Metóda sa dá použiť vo veku medzi dvoma a ôsmimi rokmi.
  • Čas, ktorý dieťa strávi v rohu, na trestnej lavici, stoličke ale- bo na podobnom mieste, nech je čo najkratší. Najlepšie len toľ ko minút, koľ ko má rokov.
  • Nepoužívajte to za každú maličkosť, ale len vtedy, keď vyparatí niečo naozaj vážne.
  • Buďte dôslední. Ak si myslíte, že dieťa za niečo musí byť potrestané, urobte to zakaždým, keď niečo vyvedie, za čo by mal nasledovať trest.
  • Miestom trestu, čiže izolácie, by v žiadnom prípade nemala byť detská izba. Pošlite ho do tej časti domu alebo bytu, ktorá je pre neho tým najnudnejším miestom. Napríklad do predizby.
  • Ak sa to nedarí a z neúspešných pokusov už je celá rodina na nervy, na vynútenie disciplíny si nájdite inú metódu.

Foto: Shutterstock