Vychovať dieťa čo najlepšie? Partnerstvom!

Hovorili ste si to už tisíckrát: Nebudem na svoje dieťa kričať, necapnem ho, zvládnem to s nadhľadom. Ale veď ono „nemá rozum“ a „nepochopí, že už musíme odísť do škôlky, aby som to stihla do práce“! A „predsa si ho nenechám prerásť cez hlavu!“

[ArticleBox Choroby si dovolenku neberú : 26633]

Skúste sa zastaviť a pýtať sa inak. Naozaj je vaše dieťa ešte také nerozumné? Vysvetľovali ste mu už niekedy, prečo sa musíte ponáhľať, alebo len pokrikujete „rob, už musíme ísť“. Skúsili ste pred tým povestným plesnutím po zadku párkrát hovoriť o tom, ako vám práve je, čo cítite a že neviete, ako sa z tej zlosti dostať von?

Teória verzus realita

Za Nevýchovu môže jedna drobná tmavovlasá učiteľka, ktorá sa poučená zo školy stretla s praxou. Katka Králová prišla medzi deti a musela kričať, moralizovať a donekonečna omieľať. Až si raz povedala, ako je možné, že v iných situáciách sú deti rozumné ako dospelí, a tu to nejde?

„Tak som sa pokúsila dohodnúť s jedným dievčatkom a odovzdať jej zodpovednosť,“ spomína dnes Katka. „Dovtedy ustrašené dievča, ktorá čakalo, čo a ako pani učiteľka vyrieši, začalo byť partnerom s návrhmi. Niektoré z nich boli neprijateľné, niektoré stáli za zamyslenie a spoločne sme sa posúvali k záveru výhodnému pre nás obe.

Keď to dokázalo úzkostlivé dieťa, určite to dokáže každé.“ V Katke sa začali rodiť základy budúceho konceptu Nevýchovy. Nie je to metóda ani súbor postupov na tému čo robiť, keď ma dieťa neposlúcha. Nevýchova je prístup k životu, k deťom i k sebe samým, a základným predpokladom je partnerstvo. „Čokoľvek chceme, musíme chcieť spoločne,“ vysvetľuje Katka.

„Keď ja chcem a dieťa nie, nefunguje to. Musí mať vnútornú motiváciu, nemá zmysel ho lámať, podplácať, vydierať alebo do bezvedomia niečo opakovať.“ Znie to jednoducho? Ak chcete skúsiť Nevýchovu, pripravte sa na to, že si veľa zapremýšľate i sama nad sebou. Niekedy to bolí, ale výsledok rozhodne stojí za to.

Kto ste?

O výchove budúcich detí premýšľame už v tehotenstve. Čítame knihy, sledujeme internetové diskusie, predstavujeme si rôzne situácie s deťmi. Realita nás obvykle trochu zaskočí a v mnohých ohľadoch konáme intuitívne, najčastejšie tak, ako sme boli samy zvyknuté z domova, čo však, paradoxne, býva práve to, čomu sme sa chceli a priori vyhnúť.

[ArticleBox Poklad po prvý raz v náručí : 26632]

Spomienky na vlastné detstvo s jeho zákazmi, príkazmi, moralizovaním a trestami sú totiž z tých menej príjemných. Podľa Katky existuje niekoľko skupín rodičovských prístupov, v ktorých sa môžete nájsť:

• Autoritatívna výchova (Budeš sekať dobrotu! Tu velím ja!) Autoritatívni rodičia sú rodičia policajti. Veria, že deti sa rodia nezodpovedné a divoké a poslaním rodičov je dieťa vychovať a zrovnať. Vedia, že by im inak prerástli cez hlavu a ktovie, k čomu všetkému by to viedlo. Ich hlavným výchovným nástrojom je strach. (Keď sa nebudeš učiť, tak ti jednu strelím. Dám jej na zadok, aby si to pamätala. Lepšia jedna facka ako tisíc slov.) Keď sa s deťmi nedarí, siahajú po kriku, treste a zákaze.
• Liberálna výchova (Keď budeš dobrý, pôjdeme von.)
  Liberálni rodičia sú rodičia učitelia. Veria, že deti prišli na tento
  svet ako nepopísaná tabuľa a ich úlohou je „naliať do nich múdrosť“ a všetko ich naučiť. Ich výchovným nástrojom je poučovanie: „To
  sa smie, to sa nesmie. Toto sa robí, toto sa nerobí.“ Keď sa s deťmi nedarí, siahajú po moralizovaní, úplatkoch a poučovaní.
• Rodičia nadšenci (Rob si, čo chceš a poznávaj svet.)
  Takí rodičia sú priaznivcami voľnej výchovy. Kope dieťa okolo seba v autobuse? Nech sa prejaví, vám to neprekáža. Sloboda je hlavné heslo. Preč sú však i mantinely a hranice, ktorých by sa dieťa chytilo, a to sa môže neskôr rodičom celkom vymknúť z rúk.
  „Najčastejší rodičia, ktorí našu pomoc vyhľadajú, sú takzvaní policajti. Pamätajú si z detstva, ako im autoritatívne konanie dospelých bolo nepríjemné,“ podotýka Katka. „Na svojich deťoch vidia, že to neprináša spokojnosť ani jednej strane.“

Partnerstvo a jeho význam

Ako byť tou najlepšou pre svoje dieťa? A čo keď práve toto robím zle? Fenomén dnešnej doby je prílišná informovanosť. Poučky, metodiky a tabuľky na nás striehnu zo všetkých strán. Čoho sa chytiť a obstáť? Možno stačí úplne jednoduchá vec. Povedať si, že výchova nášho dieťaťa nebude nič zložité ani vážne.

Podľa Katky to má byť zábavná hra, kde sa rodičia i dieťa učia a spoločne hľadajú cesty, ako riešiť problémy, komunikovať, byť šťastní a sami sebou. Nevýchova je teda pre každého a v každom veku, nutné je však vychádzať z princípu skutočného partnerstva. „Keď sa venujeme tomuto termínu, každý má pod tým v hlave niečo iné, takže je nutné si to vyjasniť,“ podotýka Katka.

[ArticleBox 5 signálov, že rodíte! : 26629]

„V Nevýchove je partnerstvom to, že ma zaujíma tvoj názor, rešpektujem ťa a ty mňa tiež. Nevýchovný rodič je rodič partner. Vie, že deti sú vo svojej podstate skvelé a schopné, a preto je úlohou rodiča byť im partnerom a sprievodcom. Nie vodcom ani opravárom.“

Dohoda je základ

Dohoda je ďalším z princípov Nevýchovy a dokazuje, že Nevýchova nemá recept na okamžitú zlosť vášho dieťaťa, ale naučí vás, ako postupne dospieť k tomu, že sa dieťa jednoducho nebude jedovať. „Učíme, ako to zariadiť, aby vaše dieťa cítilo, že ste partneri.

Obe strany povedia, čo a ako potrebujú a prečo a vznikne spoločné riešenie, v ktorom je dobre obom. Potom sa dejú zázraky,“ vysvetľuje Katka. „Všeobecne deti veľmi podceňujeme. Potomok môže byť parťák, a to zmení aj moje správanie. Deti sú často schopné spolu s odovzdaním kompetencie a spoluzodpovednosti za chod udalostí prichádzať s riešeniami, na ktoré rodičia doslova od údivu zízajú.“

Nastavenie prostredia dohody je nesmierne dôležité. Pomocou skúseností ostatných dôjdu so svojimi deťmi k vlastným riešeniam, ktoré majú jednu obrovskú výhodu – sú trvalé. Dieťa i my sa totiž naučíme chcieť sa dohodnúť.

„A v tom tkvie tá sila. Dieťa nečaká, až mama povie, ako to má byť, ale pomáhajú si vzájomne. A z toho podľa mňa vychádza sebavedomie ľudí,“ doplňuje Katka.

Kedy začať? Kedykoľvek

Tak ako začneme s autoritatívnym prístupom k dieťaťu hneď po jeho narodení, s Nevýchovou môžete tiež začať kedykoľvek. Fakt, že je náš partner v perinke, mení len to, že nám zatiaľ nevie odpovedať. To však neznamená, že spolu nekomunikujeme.

Možno je ľahšie opisovať svoje správanie či pocity pred nemluvniatkom, ako začať u pubertiaka, ale i v tomto veku nás deti vedia prekvapiť. „Začať sa dá aj v osemnástich rokoch, s dospievajúcimi je to možno jednoduchšie, pretože sú na partnerstvo veľmi citliví,“ uvádza Katka Králová.

„V kurze však máme najviac mamičiek s malými deťmi od dvoch do desiatich rokov. Okolo tretieho roku veku je, samozrejme, jedno zo zložitých období vývoja dieťaťa a rodičia sa dnes dosť zamýšľajú nad tým, že dať na zadok veľmi nefunguje. Snažia sa veci riešiť inak.“

Ja a môj afekt

Nevýchova je veľkým poznaním seba samého. Direktívny prístup
v zmysle „urob to, pretože som to povedala“ je bez efektu pekného vzťahu medzi nami a dieťaťom. Nevýchova vyžaduje vyjadrovanie potrieb a emócií, čo je náš veľký problém všeobecne. Ak sa naučíme pred deťmi hovoriť o tom, čo a ako cítime a potrebujeme, rozumejú našim emóciám a tiež o sebe hovoria.

Ako inak by malo dieťa lepšie porozumieť našej rannej naháňačke, ako keď vieme povedať: „Som nervózna a naštvaná. Nie na teba, ale preto, že nestíhame včas ísť do škôlky a do práce, potrebovala by som od teba pomoc.“

„Práca na sebe sa vyplatí,“ sľubuje Katka Králová. „Ísť takzvane s kožou
na trh a byť partnerom je pre niekoho ťažké, o to väčšiu radosť majú rodičia, keď vidia výsledky a úspechy. Keď sa totiž dieťa naučí určitej situácii rozumieť a pracovať s ňou, tak ubúda i jeho jedovanie. Veď zlosť je len volaním o pomoc, nerobí dobre ani dospelým, ani deťom.“

[ArticleBox Pohár vína pri dojčení? : 26626]

Pre moje dieťa toto nie je

Váhate, či Nevýchova stojí za vyskúšanie? Určite áno. A pokiaľ vám napadnú nejaké proti, tu sú tie najčastejšie: „Predsa mu nedovolím všetko.“ Keď dovolím všetko, nie som partner a Nevýchova je o dohovore, nie o povolení všetkého.

V bezbrehom priestore sa totiž dieťa stratí, nemá kde získavať interakciu. Keď sa dohovárame, hľadáme spôsob, ako to bude už stále fungovať. „Pre moje dieťa to nie je, čo mám teda robiť?“ Pozrieť sa na vec z pohľadu dospeláka. Chceli by ste, aby na vás niekto kričal, dozeral, správal sa ako autorita?

Alebo by vám bolo milé, aby ste partnera nezaujímali, aby mu bolo všetko jedno? Chceme rešpektovať a byť rešpektovaní. Fakt, že sa bojíme, že to nášmu dieťaťu nepôjde, je len naša obava. Inšpirujme svoje deti, najviac sa totiž učia napodobňovaním.