Kto by už len nechcel byť dokonalým rodičom? Takým, ktorý miluje, stará sa, zaisťuje bezpečie, motivuje, inšpiruje. No občas táto snaha o ideál rodičom a vlastne aj ich deťom komplikuje život. Prečo? Pretože žiadna dokonalosť jednoducho neexistuje.
Zmierte alebo sa zmierme s tým. Dokonalý rodič je mýtus. Ako to však vysvetliť matkám, neraz aj otcom, ktorí sú orientovaní na výkon, všetko majú naplánované, načítané, naštudované, zmerané, majú presné plány a tabuľ ky? Snažiť sa všetko robiť tip-top môže byť nakoniec cesta do pekla, alebo aspoň cesta ako vyhorieť. Áno, aj rodič (tak isto lekár, učiteľ, psychológ) môže zažiť syndróm vyhorenia.
Česká psychologička Pavla Koucká vo svojej knihe Zdravý rozum vo výchove upozorňuje, že v Európe sa na začiatku 20. storočia zrodila psychoanalýza, ktorej základom bol dôraz na rané detstvo a spolu s ním aj na dôležitosť matky, jej vzťahu k dieťaťu a správanie sa k nemu. Matky sa podľa nej ocitli pod takým drobnohľadom, že prakticky nemohli urobiť nič správne. „Buď oceňovali svoje dieťa príliš alebo zase málo, buď boli nadmieru prísne alebo veľmi benevolentné. Zašlo to až tak ďaleko, že matkám kládli za vinu napríklad homosexualitu detí či ochorenie na schizofréniu.“
Až neskôr podľa P. Kouckej psychoanalytici revidovali svoje súdy a uznali, že za veľa problémov jednoducho matky nemôžu. „Priklonenie sa k predstave, že matka má byť dokonalá, vždy obetavá, milujúca, a k tomu vo svojej úlohe aj šťastná, je však prítomné aj naďalej,“ tvrdí psychologička. Tieto názory však ženy stresujú, pretože nie sú schopné ich naplniť. Ako sa vôbec dá na sto percent sa starať o deti, o domácnosť a ešte aj zvládnuť prácu? Martina Vagačová je rodičovská a výchovná poradkyňa. Viac ako desaťročie sa venuje rodičom, vychovávateľom aj pedagógom. Podľa nej je chuť byť dokonalým rodičom skôr o túžbe po istote, že dieťaťu, ktoré milujeme, skutočne dávame to najlepšie pre jeho rast a rozvoj.
„Je to zakódované v jeho genetickej výbave, v tom, čo nazývame jedinečnosť. Ak mu chceme dať maximum, musíme mu vytvoriť priestor, kde môže svoju jedinečnosť nachádzať. Je to proces, ktorý riadi dieťa na základe svojich potrieb. Ide o hľadanie, skúšanie a učenie sa cez zvládanie chýb, ktoré sú prirodzenou súčasťou. Preto aj my rodičia pochybíme. Vtedy dieťa získava príležitosť sledovať rodiča, ako sa chyby naprávajú. Čiže dokonalosť je vlastne nezmysel.“ Rodič by podľa nej nemal brať osobne, ak jeho dieťa plače alebo sa hnevá. „Naopak, mal by sa snažiť predovšetkým mu porozumieť a podporiť v riešení problému.
Niekedy stačí vytvoriť priestor, aby sa upokojilo, uznať mu, že ho niečo trápi, prípadne ho nasmerovať v hľadaní riešenia. Neexistuje zlé dieťa, existuje len dieťa, ktoré je odradené. Potrebuje rodičovskú podporu pri probléme, aby ho zvládlo.“ Mnohí rodičia majú aj neprimerané očakávania a nerešpektujú, že napríklad pri odplienkovávaní každé dieťa má svoje vlastné „biologické hodiny“. Ak rodič vtedy na dieťa neprimerane tlačí, môžu nastať problémy. „Spôsobuje to veľa zbytočných komplikácií. Dieťa vníma, že rodič mu nerozumie, nedôveruje a narúša tak jeho sebavedomie.“
Stačí byť dosť dobrým rodičom
Pavla Koucká vo svojej knihe upozorňuje na prácu britského pediatra a psychoanalytika Donalda Winnicotta, ktorý už
v 50. rokoch minulého storočia prišiel s konceptom dostatočne dobrej matky (v angličtne good enough mother). Takáto matka má vrelý vzťah k dieťaťu a je schopná primerane vnímať a plniť jeho potreby. „Neobetuje sa však dieťaťu, nezabúda na svoje potreby, venuje sa aj iným veciam, ako je výchova a starostlivosť o dieťa, a teší sa z nich.
K zdravému vývoju dieťaťa úplne postačuje dostatočne dobrá matka,“ potvrdila. „Perfektná matka okrem toho, že samu seba snahou o dokonalosť frustruje, je problematická aj vzhľadom na vývoj dieťaťa. Ak by čisto teoreticky skutočne uspokojila každú potre- bu dieťaťa skôr, ako by si ju dieťa stihlo vôbec uvedomiť, nedala by mu možnosť zažiť a naučiť sa zvládnuť frustráciu. Nedovolila by mu psychicky rásť, bola by až príliš dobrou matkou. Ale dobrá matka je prosto lepšia ako matka perfektná.“ Jednoducho platí, že rodičia môžu, dokonca by mali robiť aj chyby. Ako sa v tom ale vyznať? Ktorá matka je dosť dobrá a ktorá je príliš lajdácka, lenivá a nezaujíma sa?
„Dosť dobré rodičovstvo znamená byť citlivý, vrúcny a empatický k svojmu dieťaťu, byť preňho fyzicky a emocionálne dostupný a odpovedať na jeho potreby zodpovedne. Zahŕňa to aj vytvorenie inšpiratívneho prostredia, v ktorom sa dieťa cíti bezpečne na to, aby mohlo skúšať a spoznávať, ako funguje prostredie i ľudia naokolo,“ myslí si Martina Vagačová. V rodičovstve je dôležitá aj reflexia vlastných chýb, ich priznanie a náprava. „Vďaka tomu, že robíme chyby, dieťa vníma, že aj my rodičia sme živé bytosti. Pozorovaním a príkladom sa deti najlepšie učia,“ zdôrazňuje P. Koucká.
Martina Vagačová upozorňuje na ďalší problém. Podľa nej v našej spoločnosti deti celkovo nemajú svoj hlas, nie sú vnímané ako rovnocenné bytosti. „Preto ak rodič pristupuje k dieťaťu s úctou a partnersky, okolie je často kritické a zastaráva sa. Zdá sa im, že dieťa ovláda rodiča. Avšak ak rodič hľadí na potreby dieťaťa a berie ich rovnocenne k tým svojim, rozhodne nenechá robiť dieťa to, čo sa mu zachce. Zasta- ví nevhodné správanie, ktorým ubližuje sebe, iným alebo prostrediu.“ Následne podľa nej vytvorí bezpečný priestor na uvoľnenie emócie a pomôže mu vyriešiť vzniknutý problém. „Toto je však namáhavý proces pre obe strany. Výsledkom ale je, že dieťa sa učí sebaovládaniu a samostatnému zvládaniu života. K tomuto je potrebné v prvom rade zvládanie vlastnej sebaregulácie rodiča.
„Rodičia sa potrebujú naučiť jednotlivé zručnosti a vedomosti. Každé učenie je sprevá- dzané pochybnosťami, pretože sa učíme niečo nové, čo sme predtým nikdy nerobili,“ ubezpečuje rodinná poradkyňa. Jednoducho, dokonalosť neexistuje a čím skôr na ňu zabudneme, tým lepšie pre nás aj pre naše deti. Chybám vo výchove sa jednoducho nedá vyhnúť. Podľa Pavly Kouckej ich však môžeme robiť menej. „A na tých, ktoré sa stanú, môžeme rásť. Je však potrebné si ich priznať, spracovať ich a aspoň sa pokúsiť o ich nápravu. Jednoducho, zobrať si z nich poučenie.“ Potom všetky chyby obrátime v náš vlastný prospech a pomôžu nám byť dobrými rodičmi, aspoň tak akurát dobrými, nie perfektnými.
Foto: Shutterstock