Niekedy stačí len "obyčajná" chrípka, ktorá mamičku na plný úväzok znehybní na pár dní v perinách a domácnosť je v priebehu niekoľkých hodín hore nohami! O koľko ťažšie to býva, keď je mama chorá niekoľko mesiacov...

Edita (33): Chronický únavový syndróm ma takmer pripravil o malú!

Mám za sebou nepredstaviteľne ťažký rok, ktorý ma o živote a ľuďoch naučil viac, než skvelé prednášky psychológie na vysokej škole. Keď mala Emka necelé 2 roky, tak sa manžel osudovo zamiloval do o 13 rokov staršej extravagantnej dámy.

Kým niektorí páni majú v týchto situáciách zlé svedomie, a k bývalej partnerke sa pri rozchode správajú vcelku férovo, ja som si zažila peklo - vulgarity a vyhrážanie u nás bolo na dennom poriadku. Nakoniec som opustila spoločný byt, rozviedla sa a odsťahovala k mamičke, ktorá je pripútaná na invalidný vozík.

Peňazí sme mali málo, dni boli šedé a pomyselné "dno" bolo na dosah. V tej dobe som bývala neustále prechladnutá, na smrť unavená, stále ma boleli svaly, hlava a prišli aj opuchnuté uzliny. Nič som nestíhala a všetko zabúdala - život sa mi rozpadal pod rukami. Nakoniec ma mamička prehovorila, nech zájdem k doktorovi.

Po kolotoči vyšetrení a odberov bola stanovená diagnóza: Benígna myalgická encefalomyelitída - chronický únavový syndróm. Liečila som sa takmer rok, veľakrát som nebola schopná ani vziať na ruky malú, dôjsť do kúpeľne, nieto uvariť, nakupovať, ísť s Emičkou do parku. Bolo to strašné!

Niekedy nám nakupovala naše 80-ročnú susedka, občas dokonca aj navarila! Nebyť mojich 2 úžasných babičiek (presnejšie anjelov), vzala by mi malú sociálka, k čomu sa mi výdatne snažil "pomôcť" aj bývalý manžel - škoda slov!

Babičky moje, ďakujem, bez vás by som to nezvládla!

Eliška (38): Ja vs. rakovina – 1:0!

Asi najťažšie bolo odlúčenie s deťmi a s tým najlepším chlapom na svete! Po stanovení diagnózy (presne mesiac po pôrode druhého syna) som musela akútne nastúpiť do nemocnice, kde mi z prsníka odstránili malý zhubný nádor.

V nemocnici som strávila takmer 3 mesiace - prvá operácia, komplikácie, reoperácia, komplikácie, chemoterapia, kúpele a takmer neočakávané víťazstvo. Myslím, že v živote ma už stretne máločo ťažšieho než to, čo som prežila minulý rok. Teraz sa radujem z každého dňa s deťmi a manželom.

Nedávno som sa rozplakala u rodičov, keď sme s chalanmi pozerali, ako sa ich sučka nežne stará o šteniatka. Zrazu mi prišlo ľúto, že som nemohla mladšieho synčeka dojčiť a zahŕňať ho prvé mesiace jeho života nehou a láskou. Už je to ale za mnou, zatiaľ čo straší syn je fixovaný na mňa, benjamín je ockov "maznáčik".

Treba podotknúť, že manžel je programátor, ktorý si pred mojou chorobou nevedel ohriať ani párky. Moja choroba mu nakoniec možno viac dala, než vzala - naučil sa obstojne zvládať domácnosť, starať o chlapcov, a to všetko čiastočne skĺbiť s prácou. Som na mojich chlapcov neskutočne hrdá!

Soňa (27): Od platne ma vyhnala platnička

Bolesti chrbta ma trápili celú materskú; raz som bola hore, raz dole. Dlhodobo nepomáhalo nič! Nakoniec mi lekár odporučil operáciu vyskočenej platničky a férovo upozornil na možné komplikácie, a tiež načrtol, ako by prebiehala rekonvalescencia. Uf! Dlhé mesiace by som nemohla robiť skoro nič!

Deti sú malé, manžel jazdí kamiónom a rodičia o mňa nemajú záujem, a tak som sa rozhodla, že začnem pod vedením fyzioterapeutky pravidelne cvičiť a pokúsim sa operáciu čo najviac oddialiť.

Všetko bolo nesmierne náročné; nemohla som nič dvíhať (ani deti), každý nečakaný prudký pohyb bol rizikový, a tak sa napríklad obyčajné upratovanie pretiahlo až dvojnásobne. Aj na malý nákup som chodila s taškou na kolieskach, alebo napríklad na trikrát (neriadim). Musela som s deťmi prestať chodiť plávať aj cvičiť, miesto detí som ale cvičila ja. Najprv pod vedením fyzioterapeutky, a teraz, keď už špeciálne cviky viem, cvičím poctivo doma.

Už o pár drsných týždňov ma chrbát bolí menej! Cvičiť síce musím stále, ale operáciu sa mi snáď podarí odsunúť na dobu, až budú deti väčšie. A viem nielen nové cviky, ale tiež som sa naučila neplánovať, ale skrátka žiť zo dňa na deň, radovať sa z maličkostí a užívať si dni tak, ako prichádzajú.

A čo na to deti?

"Počas dlhodobej choroby matky nastáva postupný, niekedy veľmi pomalý prerod v správaní dieťaťa, ktoré svoj prirodzený egocentrizmus mení v opačný pól, ktorý označujeme ako altruizmus." Tvrdieval napríklad obľúbený český psychológ Zdeněk Matějček. Deti v tejto neľahkej dobe skrátka rýchlejšie psychicky vyzrievajú. Ak má všetko šťastný koniec, môžete s uľahčením konštatovať, že všetko zlé, môže byť našťastie aj na niečo dobré...