Už Karla Čapka očarilo, ako chladný Angličan zmäkne a zvláčnie, keď má pred sebou dieťa. Angličania sú neporovnateľne milší na cudzie deti ako my, a svoje vlastné sa snažia vychovávať dôslednejšie bez toho, že by dieťa plesli alebo mu tu a tam jednu vlepili. Je to vážne také dôležité?
Bitka ako zlyhanie dospelého
Deti v Anglicku a v USA výprask dostávajú, ale nie stredostavovské deti. Fakt, že zjavne vzdelaný muž udrie na verejnosti svoje dieťa, všetci prítomní ihneď dešifrujú ako známku toho, že musel byť extrémne vystresovaný, pravdepodobne práve stratil prácu, bol existenciálne na dne. Pokiaľ ste rodičmi, tak si skúste možno vybaviť vaše vlastné inkasované fyzické tresty, keď ste boli malí. Dieťa si len málokedy uvedomí svoju chybu a skôr začne v tomto prípade spochybňovať správanie rodiča, ktorý mu trest udelil. Pretože z pohľadu dieťaťa (a psychológovia mu dávajú za pravdu) je fyzický trest vždy známkou zlyhania dospelého. A pokiaľ fyzický trest zaberá, t. j. mení správanie dieťaťa, zaberá len krátkodobo a za cenu toho, že narúša osobnosť jedinca.
Dokonca ani v nebezpečných situáciách, ako je prechádzanie cesty alebo blízkosť rozpálenej pece, vaše opakované buchnutie nevyvolá v dieťati Pavlovov reflex, ktorý by ho v budúcnosti mohol chrániť. Dieťa do svojich troch rokov nie je schopné vnútornej sebaregulácie, preto nepretržite potrebuje vás a vašu ustavičnú ochranu. Starostlivosť o malé dieťa je úmorná tým, že nemôžete ani na chvíľu vypnúť, nemôžete ho spustiť z očí. A ani najdôslednejšie plesnutie vás tejto zodpovednosti nezbaví. Oliver James je len jedným z dlhého radu moderných psychológov, ktorých dlhoročné prieskumy priviedli k záveru, že dokonca aj občasné fyzické alebo agresívne verbálne trestanie detí poškodzuje ich osobnosť.
Pozor na prílišnú voľnosť
Avšak pozor, bez disciplíny a vymedzovania sa dobrá výchova jednoducho nezaobíde. Voľnosť a nedostatok vymedzujúcich pravidiel ešte zo žiadneho tvora nevytvorili šťastné dieťa a už vôbec nie šťastného dospelého. Jedným z najtragickejších príkladov, čo sa stane, keď dieťaťu poskytnete voľnosť a lásku bez hraníc, sú denníkové spomienky ľudí, ktorí vyrástli v šesťdesiatych rokoch v komúnach hippies v západnej Európe: vykoľajení jedinci bez pocitu spolupatričnosti, pripravení o vnútorný kompas, ktorý by im umožnil nadväzovať trvalé vzťahy s ostatnými ľuďmi.
Keď dieťaťu poskytnete disciplínu a poriadok, ktorý rešpektuje ich osobnosť, robíte pre neho to isté, čo záhradník, ktorý k mladému kmienku pritlčie kolík, aby sa mal vo vetre o čo oprieť, aby sa neohol a nezlomil. A tiež pomáhate predchádzať situáciám, v ktorých by ste mohli mať chuť svojmu potomkovi jednu vylepiť.
Bitka nie, disciplína áno
Latinsky disciplína doslova znamená „inštruktáž, učiť, poučiť sa, vedenie“. Len čo sa vrátime k pôvodnému významu slova disciplína, jej význam nemôže prekážať ani najbenevolentnejšiemu experimentátorovi na poli výchovy. Najdôležitejšie je sami pre seba si ujasniť, čo v žiadnom prípade nie je dovolené – potom je jednoduchšie tieto „absolútne NIE“ vyžadovať od dieťaťa. So všetkou vážnosťou musíte trvať na svojom NIE v prípade, že dieťaťu hrozí nebezpečenstvo zranenia (pád zo schodov, do vody) alebo keď je váš potomok agresívny voči iným deťom.
O všetkom ostatnom sa dá diskutovať a záleží na vašom osobnom prístupe. Prvorodení majú väčšinou tú smolu, že ich rodičia sú ešte plní výchovného elánu. V prípade ročného dieťaťa je pritom najlepšie, čo sa týka výchovných inštrukcií, držať sa úplného minima. Kým sa rozhodnete trvať na nejakom „NIE“, dvakrát zvážte, či je to skutočne nevyhnutné. Najväčším problémom tzv. problémových detí sú väčšinou ich rodičia. Teda presnejšie nezmieriteľnosť a neúnavnosť, s akou ustavične vyžadujú od dieťaťa „to pravé“ správanie. Na dôležitých veciach musíte trvať. Ale pokiaľ je pre vás dôležité presadiť si každý detail (nesmie sa umazať, nesmie na nič siahnuť, nesmie cikať do plienok...), jediné, čo spoľahlivo dosiahnete je, že sa každý deň ako pre vás, tak pre vaše krásne dieťa zmení na peklo.
Kedy začať s uplatňovaním disciplíny?
Disciplínu má zmysel uplatňovať až vtedy, keď je dieťa schopné rozlíšiť, čo je správne a čo nesprávne. A ročný človek to nie je schopný. Osemnásťmesačný človek už kadečomu rozumie, ale ani keď mu trikrát denne naložíte pri ceste na zadok, nie je schopný spoľahlivo pochopiť, že cesta je nebezpečná, teda do nej sám nesmie vkročiť. Jediné, čo bitkou (plieskaním) spôsobíte je, že zneistie a začne sa strachovať zakaždým, keď zamierite von z domu. Keď sa rozzúri dvojročné dieťa, to najhoršie, čo môžete urobiť, je uštedriť mu bitku. Vašej dcére oveľa viac prospeje, keď sa prekonáte a namiesto dobre mieneného úderu dieťa pevne objímete, aby sa prestalo krútiť a videlo, že máte situáciu pod kontrolou. Pokiaľ ratolesť kope a kričí, musí byť vaše objatie dosť pevné, ale aj tak uvidíte, že toto je najrýchlejší a najspoľahlivejší spôsob, ako ju utíšiť a upokojiť.
Bránite jej síce, aby si brala z regálu vrecúška cukríkov, ale pritom to robíte tak, že neprestáva cítiť vašu lásku. Len čo dieťa udriete, vytvoríte situáciu, kedy sa potomok cíti sa odmietnutý, ohrdnutý a bude sa v ňom len hromadiť zlosť. V tomto veku je zo všetkého najhoršie vsugerovať si, že vaše dieťa je zlé a že vám robí naschvál. Naproti tomu, len čo sa vám podarí situáciu upokojiť, dvojročné dieťa je schopné pochopiť veľa vecí. Napríklad keď buchne iné umelohmotným kladivkom, pretože sa s predmetom chce hrať samo, treba mu vysvetliť, že nesmie deti biť. U dvojročného dieťaťa nepomôže nekonečné omieľanie viet typu: „Koľkokrát ti mám povedať, že nemáš...“ A tiež nie je dobré začínať slovami „nerob“, „nesmieš“. U takto starého dieťaťa sa snažíme skôr vyvolať empatiu. Skúsime dieťaťu celú situáciu vysvetliť: „Keď si buchol brata, rozhnevala som sa, pretože ho mám rada a nechcem vidieť, že ho niečo bolí.“ Dvojročné dieťa toto pochopí len čiastočne, ale je to lepšie, ako keď z vašej reakcie syn získa pocit, že ho považujete za malého grázlika.
