Už moja babička hovorievala: "Všetko zlé je na niečo dobré!" A mala svätú pravdu. Toľkokrát v živote som si na ňu spomenula! Snáď ani nespočítám situácie, kedy mi ono "zlé" prinieslo viac dobrého, než som si kedy vedela predstaviť. Aj o tom je môj príbeh...
Prvú dcéru miloval, druhá mala byť chlapec...
Moja veľká, niekoľko rokov trvajúca bolesť sa týkala toho najzraniteľnejšieho miesta v mojom živote - mojich dcér. Prvá dcérka bola "vymodlená", na dieťa sme čakali takmer 5 rokov! Manželovi nakoniec ani nevadilo, že má dievčatko - veľmi si prial chlapca, ktorému by podľa rodinnej tradície odovzdal krstné meno a podľa jeho trochu idealistických predstáv i remeslo. Lenže prvorodená dcérka bola taká milá, dobrá, pekná a šikovná, že si otca rýchlo omotala okolo maličkého prstíka.
Dva roky po jej narodení som úplne nečakane znovu otehotnela (lekári tomu nemohli uveriť). Manžel mal úplne jasno: "Je to chlapec, to je jasné! Bojovník už od spermie! "Hovorieval koketne. Lenže mňe z jeho poznámok nebolo vôbec do smiechu, ako by som tušila, že neprinesú nič dobrého....
ON je ona? Hm...
Až do pôrodu som nevedela, či čakám dievčatko alebo chlapca. Manžel mal jasno a ja som radšej nechcela nič vedieť - vlastne sme sa podvedome báli obaja. On, že sa narodí dievča, a ja som sa bála toho, čo prípadné manželovo sklamanie prinesie. Oddiaľovala som chvíľu, kedy sa s tým budem prípadne musieť vyrovnať. Osobne mi bolo úplne jedno, či budem mať babu, alebo chalana - bola som šťastná, že mi pánboh vôbec druhé dieťa nadelil.
"Hm, dievča." To bola prvá manželovho reakcia na narodenie druhej dcéry! Potom doslova utiekol z pôrodnice domov, vraj za staršou dcérou, aj keď sme mali dohovorené stráženie. Dcérka bola zdravá, krásna, ale neskutočne uplakaná a stále nespokojná, akoby chcela všetku pozornosť strhnúť od narodenia na seba.
"Dievčatko mám rád, je predsa naše! Ale čakal som chalana..."
S manželom som samozrejme mnohokrát na túto tému hovorila, lenže on je veľký introvert, typický chlap, rodený sedliak z českej Vysočiny, ktorý o svojich pocitoch hovorí len zriedka. "Dievčatko mám rád, je predsa naše! Len sem čakal chlapca, ktorému to tú odovzdám, no." To je všetko, čo som sa dozvedela. Úprimne - ani som dlhšie vysvetľovanie nečakala. Viem, koho som si vzala a prečo.
Manžel je také "chlapisko" zo starej školy; pevný, zásadový, spoľahlivý, oddaný svojim zásadám - to mám na ňom rada. Avšak rozdiely, ktoré ale medzi dcérkami robil, ma strašne boleli. Rozdiely neboli materiálne (toho by nebol pre svoju povahu schopný), ale citové a emocionálne. Druhú dcérku ako bábätko skoro nechoval, nepusinkoval, nehovoril na ňu ani o nej - ako by nebola.
Dievčatko všetko navyše komplikovalo svojou povahou a temperamentom, na rozdiel od prvorodeného bola hlučné, uplakané, afektované - sršala z nej nespútaná a trochu hysterická ženská energia, na ktorej u nás v rodine nie sme zvyknutí. Mne osobne ale dcérka svoju inakosťou obohacovala a nemala som s jej temperamentom problém.
Skúška ohňom
Keď mala druhorodená 3 roky, všetko sa takmer zo dňa na deň zmenilo. Naša rodina si vtedy prešla veľmi ťažkým obdobím, ktoré prinieslo nečakané ovocie - nádherný láskyplný vzťah otca a dcéry. Mala som odísť s dievčatkami na 3 nedele do ozdravovne (strašia je astmatik), ale stalo sa niečo hrozné. Mali sme za 2 dni odísť, ale mladšiu dcérku zrazilo auto. U nehody bol manžel, ktorý s ňou aj odišiel do nemocnice.
Dcéra mala fraktúru lebky a niekoľko zlomenín. V nemocnici bol v tej dobe voľný nadštandard, kde mohol manžel s dcérkou byť a navyše zistil, že ošetrujúcim lekárom je jeho kedysi najlepší kamarát z detstva. Manžel si veľmi prial, aby mohol v nemocnici s dcérkou zostal on, mal kvôli nehode obrovské výčitky. Dohodli sme sa, že ja pôjdem so staršou do ozdravovne (pobyt otca by bol komplikovaný) a on bude s mladšou v nemocnici.
Razom bolo všetko inak
Každý deň sme si písali a volali a ja som si opäť spomenula na babičkine obľúbené: "Všetko zlé je na niečo dobré!" Starostlivosť o zranenú dcérku úplne zmenila manželov vzťah k nej - doslova sa zamiloval. Navyše sa stalo niečo neskutočné, dcérka sa veľmi upokojila.
Dokonca takmer zmizli výbuchy hnevu a plačlivé scény - ako by už nemala prečo na seba upozorňovať a dožadovať sa pozornosti. Teraz som "na druhej koľaji" ja, obe dievčatá sú manželove lásky, od otca sa nepohnú a trávia s ním aj dlhé hodiny v dielni - že by som si tiež niečo polámala?
(Čitateľka Majka)