Príbehy silných žien vám prináša
Ste úspešnou spisovateľkou, autorkou niekoľkých kníh. Čo vás priviedlo k písaniu? Bol to váš sen?
Keď sa spätne na to pozriem tak v podstate áno. Nie však byť spisovateľkou, chcela som byť novinárkou a tou som sa aj stala. Ten základ písania kníh je teda postavený na novinárskom vzdelaní aj profesijnom zameraní.
Ako z toho vyplynuli knihy?
Bola to zhoda náhod a okolností. Prvá kniha ma neskôr posunula k napísaniu ďalších päť-šesť a za to som veľmi vďačná.
Desať rokov ste žili v New Yorku, živili ste sa aj tam písaním?
Do NYC som odišla ako zahraničná spravodajkyňa po páde dvojičiek. Potom som sa však vydala a stala jednou z milióna imigrantiek, ktoré čakajú v radoch na pracovné povolenie.
Neskôr som sa k písaniu opäť vrátila, robila som šéfredaktorku slovenského denníka, ktorý tam vychádzal a dodnes vychádza, i keď ako týždenník. V Amerike však žijú skoro 2 milióny Slovákov, takže základ pre vychádzanie slovenských periodík tam je.
Na Slovensku ste známa nielen vďaka vašim knihám, ale aj pre váš životný príbeh, ktorý ste tiež opísali v jednej zo svojich kníh. Kedy ste sa rozhodli, že ho zverejníte?
V prvej knihe Mal to byť pekný život som písala o sebe a je do istej miery autobiografická, vylialo sa v nej zo mňa to pekné, smutné aj veselé a nedávala som si servítku pred ústa. Dnes by som už asi nebola až taká úprimná. Možno by som sa na to pozerala inak. Ale som za ňu vďačná, pretože z tej knihy cítiť úprimnosť a preto si myslím, že bola aj taká úspešná.
Po smrti vášho manžela ste ostali matkou samoživiteľkou dvoch malých detí v cudzej krajine. Čo vám pomáhalo v najťažších chvíľach?
Ono sú to v podstate naozaj tie najelementárnejšie ľudské potreby. Vtedy to nie je také vzletné, všetko sa rozmieňa na drobné. Tie dve deti sú jednoducho hladné a vy im musíte spraviť raňajky. A pre ostatných ľudí, ktorí sa o vás boja, je to, že ste schopná vstať z postele a tie raňajky urobiť, zárukou, že vstanete a pôjdete ďalej.
Nech už sme my ľudia, ženy v akejkoľvek životnej situácii, život okolo nás sa nezastaví. My nemôžeme zostať v posteli mesiac a odsmútiť si niečo. Život ide ďalej, my sme jeho súčasťou. Aj ja som takto išla ďalej.
Kedy a prečo ste sa rozhodli nakoniec vrátiť naspäť na Slovensko? Ako návrat vnímali deti?
Nevrátila som sa, pretože by mi bolo ťažko a smutno, ale potrebovala som zmenu. Odišla som, pretože som si myslela, že tu nám bude v rámci zázemia, ktoré toto mesto a rodina ponúkajú, lepšie. A je to tak! Mark mal 6 rokov a Sárinka mala 8 rokov. Hovorí sa, že deti sú šťastné tam, kde je šťastná mama.
Do istej miery to naozaj platí. Chodili sme sem vždy na leto a sú to bilingválne deti, nemajú v slovenčine žiadny prízvuk. Neprišli ako cudzinci, prišli sem domov. Preto si nemyslím, že to bolo pre nich extra náročné.
Keď porovnáte život v Amerike a tu, vidíte nejaké zásadné rozdiely?
Najkrajšie a zároveň najnebezpečnejšie na New Yorku je to, že tam neexistujú žiadne pravidlá, akoby nič nebolo dané. Je to slobodné, voľnomyšlienkárske mesto, ktoré nemá žiadne pravidlá a tie svoje pravidlá si každý donesie.
New York je baštou rôznych alternatívnych životných štýlov, filozofií stravovania a podobne. Riešite takéto veci?
U mňa je to skôr návalové. Niekedy sa snažím žiť zdravo a potom idem k mamine na víkend a dám si rezník so šalátom a 4 kúsky bublaniny. A samozrejme, potom cvičím. Snažím sa žiť racionálne, ale nie som extrémista, neprepadávam príliš módnym trendom v životnom štýle.
Najrozumnejší prístup je podľa mňa z každého rožka troška. Myslím, že všetci intuitívne vieme, čo je pre nás dobré a s trochou silnej vôle nie je ťažké žiť zdravo a cítiť sa dobre vo svojom tele.
Ako je to tam s výživou na školách, prípadne škôlkach? Ako k tomu pristupujú v USA a ako u nás na Slovensku? Je v tom veľký rozdiel?
New York je veľmi rôznorodý aj v školskom systéme. Nedá sa porovnávať úroveň stravovania v elitnej súkromnej škole, ktorých je na Manhattane asi najväčšia koncentrácia na meter štvorcový na svete, a škole štátnej, ktorých je tam tiež veľa.
V súkromných školách sa úpenlivo dbá na zdravý životný štýl, ponúkané jedlá sú väčšinou v tej najlepšej biokvalite, množstvo zeleniny a ovocia a, samozrejme, voda. Voda, voda, voda. Žiadne sladké nealko.
V štátnych školách je ten obraz diametrálne odlišný, úroveň stravovania je tam asi taká, ako ju poznáme z filmov, kde deti dostávajú vyprážané kuracie nožičky s hranolkami a mliekom. Ale myslím, že aj tu je trend na vzostupe.
Celkovo mám pocit, že v meste sa pije veľa vody. S fľašou vody cestuje každý v metre, behá v parku, alebo ide do práce. Ľudia v New Yorku sú zaťažení na kult tela a ultra zdravý životný štýl.
Všetko je dostupné a nič nie je zvláštne, ani ak celý deň len popíjate šťavy z mladého jačmeňa. A deti sú obrazom svojich rodičov, prostredia. Samozrejme, každá minca má dve strany a nie každý si niečo podobné či už z časových alebo finančných.
Vediete k takejto filozofii aj svoje deti?
Určite mi záleží na tom, aby boli zdravé a vnímali zdravý životný štýl ako niečo štandardné. Sladkosti im nezakazujem, no majú byť skôr výnimočným spestrením, odmenou či malým potešením. Deti športujú, doma jeme zdravo, dodržiavame pitný režim – na to veľmi dbám.
Nenájdete u nás napríklad žiadne farebné nápoje, sladké džúsy ani kolu. Pijeme len čistú pramenitú vodu. Deti s tým nemajú žiadny problém, vodičku si aj samy vypýtajú. Je to len otázka zvyku.
Veľa ľudí „rieši“ nepodstatné veci. Vám život priniesol aj ťažšie rany a predsa vás nezrazil na kolená. Čím to je?
Aj ja, ako každý človek, riešim nepodstatné veci, pretože v danom momente sa nám tie veci zdajú strašne podstatné. Keďže sa ma však bytostne dotklo, sama som sa naprogramovala akceptovať, že život sa môže kedykoľvek skončiť.
Myslím si, že v istom veku to vie každý z nás. Povedala som si ale, že sa pokúsim z tohto môjho „kamaráta života“ vyťažiť čo najviac, aby to stálo za to.
Veci, ktoré ste zažili, z vás v očiach druhých robia inšpiratívnu a silnú ženu. Máte aj vy slabšie chvíľky?
Aj ja mám slabé chvíľky. Nepotrebujem pred nimi však utekať. Jedno, čo pre mňa funguje, je vyjsť von. Zo svojej bolesti, zo svojho vnútra, bytu, mesta... Zmeníte okolie a vplyvy, ktoré sa tam k vám dostanú, vás nejakým spôsobom nakopnú. Začnete rozmýšľať inak. Druhá výborná vec je dovoliť si.
Dovoliť si byť depresívna, smutná, plakať, vyzerať hrozne, zobudiť sa s opuchnutými očami. A keď sa ráno zobudíte s opuchnutými očami a pozriete sa na seba, prestane vás to baviť a určite budete chcieť byť na druhý deň zase pekná a dovolíte si byť šťastná, veselá, usmievavá. Lebo to za vás nikto neurobí. Keď si sama nepripustíte, že môžete byť šťastná, krásna a zamilovaná, tak nikdy nebudete.
Kde čerpáte námety na knihy?
Stále to hovorím a nie je to z mojej hlavy, povedalo to už veľa ľudí predo mnou – keď chce muzikant zložiť dojímavú pesničku, musí si to najprv odžiť. Keď chce režisér natočiť úžasný film, tiež musí niečo prežiť alebo aspoň uveriť príbehu, ktorý mu niekto dá.
Verím tomu, že na to, aby takýto príbeh vznikol, do istej miery sa musí odžiť. Či už ho prežijem ja, alebo ho niekde odpozorujem, naozaj je to život sám, svet okolo nás.