Ako modelka má Petra Faltýnová aj v 37 rokoch nabitý program: len pár hodín potom, čo sme sa zišli na rozhovor, už zase odlietala na festival do Cannes. Pracovne. „Zákazku mi potvrdili dnes, budem fotiť pre jednu automobilovú značku,“ prezradila.
„V poslednom čase som to mala voľnejšie, ale teraz, pred prázdninami, práce pribúda.“ Hoci je Petra zvyknutá na rušný život plný zmien, v septembri ju čaká zásadný prelom: jej jediná dcéra Adriana totiž nastúpi do školy. Prečo už v piatich rokoch a ako budú v školskom režime zvládať pendlovanie medzi Prahou a Miami?
Nie je vám ľúto „kaziť“ si prázdniny prácou?
Ani nie. Jednak ma to aj po skoro dvadsiatich rokoch stále baví, jednak u mňa v agentúre platí, že cez prázdniny sú honoráre výrazne vyššie. Všetci majú prázdniny, takže keď už vás niekto potrebuje, zaplatí dvojnásobnú cenu. Ale už nepracujem toľko ako kedysi.
Veľa fotíte bielizeň a plavky. Máte tieto zákazky najradšej?
Je fakt, že bielizeň a plavky fotím rada. Hlavne ma však baví, keď sa fotenie odohráva v štýle, ktorý mi sedí. To znamená sexi, ale pekné. Najradšej som, keď nie je dopredu striktne dané, ako presne musí vyzerať výsledok, a fotograf ma nechá, aby som sa dostala do módu, kedy som sama sebou a hýbem sa tak, ako je pre mňa prirodzené. Rada sa riadim inštinktom.
Po narodení dcérky ste si určite dali pauzu, alebo nie?
Fotila som do siedmeho mesiaca! Dokonca plavky, v Kapskom Meste, kam ma sprevádzal manžel. Samozrejme, že bruško už bolo trochu vidno, ale ja som tímu nahovorila, že mám len nejaké tráviace problémy.
Bála som sa, aby som o klienta neprišla. Štylistka to nakoniec odhalila, pretože videla, aké mám zväčšené prsia... To bolo v novembri, 27. januára som porodila a na konci februára už som tam zase letela, fotiť pre ten istý katalóg. A nič na mne nepoznali! Na tých fotkách to naozaj nevidno.
Ale spätne ste sa im „priznali“, ako to vlastne bolo?
Áno, na tom druhom fotení som už povedala, že som vtedy bola tehotná. Ale mne naozaj začalo bruško poriadne rásť až posledné dva mesiace pred pôrodom!
Strážili ste sa, aby na vás tehotenstvo nebolo vidieť?
Ani nie, jednoducho som mala malinké bruško. Kritický pre mňa bol len prvý mesiac, potom už som bola v úplnej pohode, a buď som pracovala, alebo jedla a spala. V polovici siedmeho mesiaca mi ľudia hovorili, že to nie je možné, že vyzerám ako v treťom. Zato od konca siedmeho mesiaca! Keď som potom rodila, mala som o devätnásť kíl viac.
Plánujete ďalšie dieťa?
Určite nie. Som takto spokojná, ďalšie dieťa si nedokážem predstaviť. Adriane dávam maximum, a tiež si chcem stihnúť užiť svoj život. Takže takto mi to pripadá fajn.
Navyše všetci hovoria, že medzi tým, keď máte jedno dieťa, alebo dve deti, je obrovský rozdiel. Práve preto by som nemenila. Ale keby som napriek tomu neplánovane otehotnela, asi by som situáciu riešila... pozitívne. V mojom veku nie je nad čím premýšľať.
Máte súrodencov?
Áno, staršieho brata. Chápem, že pre dieťa je aj z výchovného hľadiska lepšie, keď má súrodenca, ale napriek tomu to cítim takto. Navyše Adrianka je multikultúrny človiečik a malý cestovateľ, veľmi rada sa hrá s deťmi, rada prespáva u kamarátok... Ale zároveň je žiarlivá. Nám všetkým to takto vyhovuje.
Ako sa vám podarilo po tehotenstve schudnúť?
Desať kíl som nechala na pôrodnej sále, ten zvyšok som schudla rýchlo, hlavne preto, že sme sa krátko pred narodením Adrianky presťahovali z bytu do domčeka.
Ešte sme ho nemali kompletne zariadený, kopa vecí bola v škatuliach. A pretože v tehotenstve a po pôrode je človek hormonálne rozhodený, stále som niekde niečo zabúdala. Takže som v jednom kuse behala na poschodie a zase dolu, tam a späť. Takto som sa zbavila tehotenských kíl navyše, ani neviem ako.
Naplánovali ste sťahovanie tak, aby ste boli na Vianoce v novom?
Presne tak. Termín pôrodu som mala 27. januára a v ten deň som aj porodila. Desať minút po polnoci mi praskla voda, a išlo sa.
Aký bol ďalší priebeh?
Chvíľu som čakala na manžela, až sa pripraví, pretože ja som mala veci pripravené už dávno. Pamätám si, že sme nemohli nájsť kľúčiky od auta, a k tomu bola práve poľadovica... To už mi začínali kontrakcie. Pri prvom pôrode samozrejme neviete, do čoho idete, takže sme prileteli do pôrodnice a Adriana sa narodila až o šestnásť hodín.
Najprv som si nebola istá, či chcem epidurál, ale o dve hodiny som sa oň už hlásila. Najväčší problém som však mala s tým, že som dostala hlad a nesmela som nič jesť. Manžel mi dával potajomky odhrýzať z tatranky... Dokážem čokoľvek, ale bez jedla nemôžem fungovať!
Je pekné počuť to od modelky!
Mám zvláštny jedálny lístok, jem šesťkrát až sedemkrát denne. Niekedy aj desaťkrát, ale v malých porciách. Takto mi to vyhovuje. Ísť na veľkú večeru s veľkými chodmi, to nie je nič pre mňa. Nie som na veľké množstvo jedla zvyknutá.
Dám si krekry s lučinou, odpoludnia napríklad uhorku, večer mäso, buď samotné, alebo dajme tomu so špenátom. Mohla by som žiť len na polievkach, syroch a mäse. Naopak sladké nepotrebujem skoro vôbec. Nanajvýš si dám ráno tatranku a potom už nejem ani ovocie. Je to na mňa ťažké.
Dcérka sa narodila v Prahe?
Áno, v tom som mala jasno, pretože som tam mala výborného pôrodníka, pána doktora Kouckého. Pán doktor sa špecializuje okrem iného na rozpoznanie odchýlok od normálu už v prenatálnom štádiu. Pre mňa to znamenalo istotu, že keby sa malo čokoľvek diať, môj pôrodník to včas odhalí. Aj keď potom dorazil k pôrodu, hneď som sa cítila istejšie.
Kedy s vami dcérka po prvý raz cestovala?
Keď mala päť týždňov, odleteli sme celá rodina do Ameriky a ostali sme tam dva mesiace. Inak, ak som musela sama odletieť v dobe, kedy som dojčila, vždy som Adriane dopredu odsala a namrazila mlieko.
Ste viac v Štátoch, alebo u nás?
U nás. Ale trávime tam každé Vianoce. Tiež som bývala toho názoru, že Vianoce majú byť pod snehom, ale aj tak už na sviatky nenapadol najmenej päť rokov. Tráviť Vianoce v šortkách, zatiaľ čo v obchodných domoch hrajú Jingle Bells, je zvláštne, ale má to aj svoj pôvab.
Je tam, samozrejme, tiež zhon, ale predsa len mi to pripadá menej hektické. Navyše Američania slávia až 25. decembra, zatiaľ čo my máme 24. stromček a 25. ideme trebárs na pláž. Neskutočná pohoda!
Slávite teda v našom štýle, ale v Amerike...
Presne tak. Hlavne ide o to, aby nás Adrianka mala u seba oboch, pretože s manželom spolu už nežijeme. Ale sme priatelia, komunikujeme spolu a nemáme problém obývať jeden byt, nielen na Vianoce.
Koľko mala dcérka, keď ste sa rozišli?
Asi dva roky. Povedala by som, že Adrianka to zase tak nepociťuje, tým skôr, že sa nijako zvlášť nerozchádzame vo výchove. Dcéra vie, kto je jej ocko, a nikdy nebudem chcieť opak. V žiadnom prípade by som nevyžadovala, aby komukoľvek inému hovorila otec.
Samozrejme, že vyrastať v neúplnej rodine nie je ideálne, ale myslím, že je lepšie tráviť s dieťaťom trebárs menej času, ale kvalitne, ako žiť „nasilu“ v jednej domácnosti a aby bolo dieťa vystavené hádkam a nezhodám. Takto žijeme oddelene, ale chodíme spolu napríklad aj na dovolenku. Vychádzame jednoducho bez problémov.
A nikdy ste ich nemali? Žiadne Taliansko?
Preskočili sme ho. Keď sme sa začali baviť o rozvode, museli sme do toho zahrnúť právnikov, ale potom sme zistili, že z celej záležitosti robia väčšie problémy, než máme my. My sme sa absolútne pokojne dohodli na všetkom.
Navyše sa nás právnici pýtali na také osobné, intímne veci, že sme žasli... Takže sme rozvod zatiaľ odložili. Máme viac-menej striedavú starostlivosť, ale manžel je vyťaženejší, takže Adrianka je o niečo častejšie u mňa.
Vydali by ste sa znova?
Myslím, že nie. Svadbou sa kopa vecí zbytočne mení, a dohady ohľadne majetku – kto čo mal, alebo nemal – nie sú nič pre mňa. Peniaze dnes vládnu natoľko, že je možno lepšie byť spolu „na psiu knižku“.
Mimochodom, s manželom sme žiadnu predmanželskú zmluvu nemali a ani neviem, čo by sme do nej písali. Ja by som od neho, samozrejme, nikdy nechcela nič, čo mi nepatrí, to by som sa nemohla pozrieť sama sebe do očí!
Aké bola Adrianka bábätko?
Ukážkové! Bola veľmi dobrá, len v noci veľmi nespala. Dokiaľ som dojčila, hocikedy mi spala pri prsníku. Do roka sa budila trikrát za noc, pravidelne na minúty, a ešte do roka a pol bola raz za noc hore. Inak ale bola veselé dieťa, nič jej neprekážalo, skvelo zvládala cestovanie. Vždy som prišla do lietadla, a už som videla pohľady cestujúcich – a jéj, bábo... Po pristátí za mnou chodili
a hovorili, že to nie je možné, veď ona za celý let ani nezaplakala!
A aká bola v batoľacom veku?
Adrianka bola na seba opatrná, a je taká dodnes. Napríklad nikdy neliezla, pretože sa bála zo sedu pretočiť na všetky štyri. To radšej naťahovala ručičky a chcela zdvihnúť. Manžel bol vraj ako dieťa tiež taký. Jeho mama mi hovorila, že na neho nemusela nejako zvlášť dozerať, pretože si vždy sám postrážil, aby si náhodou neublížil...
Také dieťa sa má asi rado, však?
To teda áno! Keď sa Adriane niečo nepáčilo, napríklad oblečenie alebo topánočky, hneď to dala najavo. Najprv som jej ich chcela nechať, pretože mne sa páčili, ale keď som videla, aká je nesvoja alebo dokonca protivná, dala som jej ich a bol pokoj. Raz jej ocko chcel urobiť radosť, tak jej kúpil balónik, priviazali sme ho ku kočíku... a bol rev.
Takže ste vedeli, ako na ňu...
Samozrejme, je to predsa naše dieťa. Do dvoch rokov bola zlatá, potom už začala dupať a skúšať, kam môže zájsť. Pediatrička hovorila, že už od roka dieťa používa napríklad grimasy k tomu, aby dostalo, čo chce. Že do roka nemožno dieťa rozmaznať, neskôr už áno.
Pre mňa bolo najnáročnejšie obdobie od roka a pol do dva a pol. Váš miláčik prakticky neurobí nič sám a musíte nad ním mať permanentný dozor, je to samé „pozor na toto“ a „neber to!“... Doma sme mali všetky možné bezpečnostné zariadenia, a aj tak sa stalo, že spadla jediná zarážka dverí, a v tej chvíli si do nich malá priškripla prsty. Ako naschvál!
Do akej škôlky vlastne chodí?
Tu u nás do britskej. Každý deň vyhlasujú, kto sa najlepšie správal, kto najviac upratoval, kto pomáhal... Zdravo ich vedú k tomu, aby sa dokázali presadiť. V skupinke je len dvanásť detí a hneď vedľa je škola, ktorá na škôlku nadväzuje. Takže sa malé deti stýkajú s väčšími, a navyše tam panuje neuveriteľná kozmopolitnosť, od Francúzov po Japoncov.
Museli ste dohovárať školu aj v Amerike?
Áno, už to máme zariadené. Je to normálna štátna škola. Ale asi s nami bude musieť cestovať pani učiteľka, aby Adriana nemala v učive medzery. Každá škola totiž postupuje inak: tu sa deti učia najprv výslovnosť a potom až abecedu, a v Amerike je to naopak. Teraz sme tam strávili tri mesiace a po návrate sme jasne videli, že je dcérka v niečom vpredu a niečo iné musí zase doháňať. A to je ešte v škôlke...
Ako to budete prakticky zvládať?
Rodina, s ktorou sa priatelíme, to bude praktizovať podobne, takže by sme mohli cestovať spoločne. To by bolo fajn, mala by so sebou parťáčku. Hoci Adrianka sa chce kamarátiť so všetkými, to je samé – Mohla by som sa s tebou hrať? Mohla by si u nás spinkať? Jej kamarátky u nás prespávajú často.
Ako vychádza s vaším partnerom Leošom Marešom a jeho synmi?
V pohode. Má voči Leošovi veľký rešpekt. A Matěj a Kubo sú jej obľúbenci, chce sa im vo všetkom vyrovnať, takže s nimi robí chlapčenské nezbedy. Chlapci majú šesť a desať, takže sú k Adriane vekovo relatívne blízko.
U vás je evidentne živo. To potom človek chápe, že nemáte potrebu mať ďalšieho potomka...
Na druhej strane, viac detí niekedy spacifikujete ľahšie než jedno. Je fakt, že po piatych narodeninách nám začalo dosť spupné obdobie. A pretože som proti fyzickým trestom alebo zatváraniu v izbe, keďže si myslím, že deti by z rodičov mali mať rešpekt, ale nie strach, platí u nás bodový systém.
Keď Adriana niečo urobí dobre, nosí si na chladničku hviezdičky. Za tri hviezdičky je srdiečko, zaň si môže priať čokoľvek na jedenie, za dve niečo na seba a za tri srdiečka môže chcieť čokoľvek. Tam sa však dostala len raz, pred Vianocami. A potom má čierne body a tie si tiež musí nosiť na chladničku sama. A to sa jej fakt nechce!
Niekedy to riešim tak, že musí dať aspoň jednu hviezdičku. Ale v poslednej dobe všetko hovorím štyrikrát, a aj tak to nepomáha. Nechcem na ňu kričať, ale hviezdičky niekedy miznú veľkou rýchlosťou. A potom príde manžel, povie to raz, a ona počúvne!