Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová




Napoleon Bonaparte sa narodil 15.8.1769 v meste Ajaccio na Korzike do rodiny talianskeho šľachtica Carla Bonaparta a jeho ženy Letizie, iba rok po tom, čo bola Korzika pričlenená k Francúzsku. Z 13 súrodencov sa dospelosti dožilo len 8, z nich bol Napoleon druhý najstarší. Jeho otec pôsobil istý čas na dvore kráľa Ľudovíta XVI.

 

Napoleon už ako desaťročný nastúpil na vojenskú školu vo francúzskom Brienne. Tam sa prejavilo jeho matematické nadanie, ako aj záujem o históriu, predovšetkým o veľké vojenské osobnosti, ako boli Alexander Veľký, alebo Július Caesar. V pätnástich rokoch bol Napoleon prijatý do elitnej parížskej vojenskej školy École militaire. Dvojročné štúdium absolvoval počas roka a od septembra 1785 bol pomocným poručíkom kráľovského delostreleckého pluku, v šetsnástich rokoch už bol členom francúzskej armády. Pre svoj nedostačujúci pôvod však nemohol dosiahnuť vyššie hodnosti. Do r. 1789 slúžil vo Valence a Auxonne, no po vypuknutí revolúcie sa vrátil na Korziku, kde sa pridal ku zástancom revolúcie.

 

Po konfliktoch s nacionalistami Pasquala Paoliho musel v r. 1793 aj so svojou rodinou utiecť do Francúzska. Tam sa stal delostreleckým dôstojníkom revolučnej armády a zúčastnil sa obliehania Toulonu, kde prepuklo povstanie proti jakobínom a mesto obsadila anglická armáda. Napoleon vypracoval úspešný plán útoku na mesto, za čo získal hodnosť brigádneho generála. Spriatelil sa s Robespierrovým mladším bratom Augustinom, čo mu počas jakobínskeho teroru zachránilo život, no po poprave Robespierra sa na istý čas (dva týždne) ocitol vo väzení. Jeho vojenský talnt však zakrátko využila nová vláda, pretože v októbri 1795 sa v Paríži vzbúrili rojalisti, ktorí nedostali podiel na vláde Direktória. Jeden z členov Direktória Paul Barras, vedel o Napoleonových mimoriadnych vojenských schopnostiach, a zveril mu velenie nad oddielmi, ktoré chránili Konvent pri jeho zasadaní v paláci Tuileries.

 

Napoleon sa s pomocou mladého dôstojníka Joachima Murata zmocnil diel, ktoré dali počas noci rozmiestniť po meste a povstanie krvavo rozohnal. Murat sa neskôr stal jeho švagrom, pretože si za manželku zobral Napoleonovu sestru Karolínu. Napoleon sa medzičasom oženil s Jozefínou de Beauharnais, a to napriek tomu, že ju opustil prvý manžel (neskôr zahynul pod gilotínou) a Jozefína (hoci bola známa svojím šarmom a dobrosrdečnosťou, ktoré jej získavali obdiv ľudí) sa netešila dobrej povesti, lebo často striedala milencov, ktorými sa nechala vydržiavať (jedným z nich bol práve Paul Barras).

 

V roku 1796 sa Napoleon stal vrchným veliteľom francúzskych vojsk v Taliansku, kde vo vojne s Rakúskom, ktoré v tom čase ovládalo značnú časť Apeninského polostrova, vyhrával jeno víťazstvo za druhým. Keď bol v roku 1797 uzavretý mier v Campo Formiu, Habsburská monarchia sa musela zmieriť so stratou rakúskeho Nizozemska (Belgicka) a Lombardie. Na území Lombardie bola zriadená tzv. sesterská republika.

 

Výbojná politika Direktória zakrátko viedla k vytvoreniu pásu takýchto sesterských republík – satelitných štátov na hranici Francúzska, ktorý zasahoval až na juh talianskeho územia. Víťazná výprava do Talianska zvýšila Napoleonovu popularitu i jeho vplyv na francúzsku politiku.Ešte v dobe vytvárania mierových dohôd z Campo Formia začali jeho autoritu podrývať rojalisti, ktorí za jeho chrbtom vyjednávali s Rakúskom. Rojalisti mali po voľbách prevahu v Konvente, no Napoleon na nich poslal vojsko a týmto zásahom upevnil moc Direktória, ktoré sa však stalo naňom závislým.

 

V r. 1798 Napoleon prišiel s koncepciou vojenskej výpravy do Egypta, ktorá by podkopala Anglicku prístup do Indie. Výprava bola napokon neúspešná, lebo hoci na súši francúzske vojsko dosahovalo víťazstvá nad osmanskou armádou, francúzske námorné sily podľahli anglickému ľoďstvu pod velením admirála Nelsona v bitke na Níle. Napoleon potom svoje vojská nasmeroval do Sýrie a Palestíny, kde vyhral niekoľko víťazstiev, jeho vojaci však trpeli drsným podnebím, nedostatkom zásob a napokon aj morovou epidémiou, ktorá medzi nimi prepukla.

 

Po návrate do Egypta sa v júli 1799 podarilo Napoleonovi poraziť osmanské vojsko v bitke pri Abukire a napraviť tak zlú povesť egyptskej výpravy. Prínosom tejto výpravy bolo, že Napoleon so sebou do Egypta zobral aj veľkú skupinu vedcov. Počas výpravy bola nájdená Rosettská doska, čierna, dvojjazyčne popísaná žulová doska, pomocou ktorej neskôr rozlúštil J.F.Champollion egyptské hieroglyfy.

 

Medzitým vo Francúzsku nepopulárne Direktórium čelilo útokom druhej protifrancúzskej koalície (Rusko, Rakúsko, Anglicko), ktoré viedli k strate pozícií vydobytých talianskou výpravou a hrozbe štátneho bankrotu. Napoleon využil situáciu a vrátil sa do vlasti, prenechajúc velenie v Egypte J.B.Kléberovi. V novembri 1799 – podľa revolučného kalendára 18. brumaira – rozohnal obe snemovne a Direktórium a vyhlásil sa za prvého konzula s neobmedzenou mocou.

 

Vonkajšiu bezpečnosť Francúzska posilnil novou výpravou do Talianska, kde sa mu podarilo viackrát poraziť rakúsku armádu a v r. 1801 mierovou zmluvou v Luneville nielen potvrdiť, ale aj rozšíriť územné zisky z Campo Formio. V r. 1802 podpísaním zmluvy v Amiens získal základ pre mierovú dohodu s Anglickom, ktoré sa zaviazalo stiahnuť vojská z okupovaných území. V samotnom Francúzsku sa Napoleon rýchlo a tvrdo vysporiadal so svojimi odporcami z radov rojalistov i radikálnych zástancov ľavice. V r. 1801 uzavrel konkordát s pápežom, ktorým si zabezpečil podporu duchovenstva. Založením Národnej banky položil základy pevnej finančnej sústavy krajiny.

 

Jeho občiansky zákonník Code civil z r. 1804 kodifikoval občianske práva: právo na osobnú slobodu, súkromné vlastníctvo, rovnosť pred zákonom, civilný sobáš a rozvod atď. Napoleon podporoval aj súkromné podnikanie a veľký priemysel, organizoval verejné práce na cestách, kanáloch, verejných budovách. Aby predišiel vzburám, zabezpečil zásobovanie chudobných základnými potravinami a udržiaval nízke ceny potravín. Keď polícia začiatkom roku 1804 odhalila sprisahanie vedené vojvodom d´Enghien, ktoré malo za cieľ obnoviť vládu Bourbonovcov vo Francúzsku, Napoleon využil situáciu a obnovil dedičnú monarchiu, na čele ktorej stál on sám.

 

V decembri 1804 sa nechal korunovať za cisára a jeho manželka Jozefína, s ktorou už vtedy prežíval hlbokú manželskú krízu, sa stala cisárovnou. V tej dobe už Napoleon plánoval inváziu do Anglicka, ktoré bolo tradičným nepriateľom Francúzska. Anglicko však, poznajúc jeho plány, iniciovalo a tiež financovalo vytvorenie tretej protifrancúzskej koalície s Rakúskom a Ruskom. Po porážke v námornej bitke pri Trafalgare (1805), kde zahynul slávny admirál Nelson, sa Napoleon musel vzdať myšlienky na inváziu do Anglicka a zameral sa na ovládnutie kontinentálnej Európy.

 

V rozhodujúcej bitke pri Slavkove na Morave (1805) boli na hlavu porazené spojené vojská rakúskej a ruskej armády. Táto bitka sa nazýva aj bitkou troch cisárov, pretože sa jej zúčastnili rakúsky cisár František I., ruský cár (cisár) Alexander I. a francúzsky cisár Napoleon. Rakúsko muselo podpáísať mier, ktorým získal Napoleon neobmedzený vplyv v severnom Taliansku a Nemecku. V r. 1806 porazil Prusko a z jeho poľského záboru vytvoril Varšavské veľkovojvodstvo. V tom istom roku vytvoril zo 16 nemeckých štátov Rýnsky spolok, závislý od Francúzska.

 

Takto zanikla po takmer 900 rokoch existencie Svätá ríša rímska nemeckého národa. Po opätovných porážkach Pruska a Rakúska Napoleon ovládol do r. 1810 takmer celú Európu. V severnom Taliansku, Neapolsku, Španielsku vládli jeho verní, väčšinou príbuzní, Rýnsky spolok a zahanbené a oslabené Rakúsko a Prusko mu nekládli žiadne prekážky: cisár František I. dal dokonca čerstvo rozvedenému Napoleonovi za manželku svoju dcéru, osemnásťročnú Máriu Luisu, ktorá mu porodila vytúženého syna Napoleona II. Po ovládnutí Európy zameral Napoleon svoje sily opäť proti Anglicku, tentoraz s cieľom hospodársky ho vyčerpať. V r. 1806 vyhlásil v Berlíne Kontinetálny systém (kontinentálnu blokádu), ktorý zakazoval dovoz anglického tovaru do Európy. Platil pre všetky podmanené, či porazené štáty (Nemecko, Rakúsko, Rusko, Taliansko, Prusko) a jeho cieľom bolo dosiahnuť hospodársky a politický kolaps Anglicka.

 

Európske štáty však nedokázali nahradiť lacný a kvalitný tovar prúdiaci z Anglicka a jeho kolónií, takže sa systém často porušoval. Ruský cár Alexander bol časom donútený blokádu úplne ignorovať, pretože slabé hospodárstvo jeho krajiny nebolo schopné nahradiť straty plynúce z ukončenia dovozu anglického tovaru. Hospodársky úpadok, ako aj nespokojnosť s francúzskou nadvládou viedli v k vojne v Španielsku . Napoleon tam dosadil v r. 1808 za kráľa svojho brata Jozefa Bonaparteho, no už pred jeho príchodom do Madridu vypuklo proti Francúzom celonárodné povstanie. Vojna trvala so striedavými úspechmi oboch strán až do r. 1813, keď bolo Francúzsko definitívne porazené.

 

Katastrofálne však pre Napoloeona dopadla výprava proti Rusku. Podnetom k nej bol predovšetkým fakt, že v r. 1812 sa Rusko vzdalo kontinentálnej blokády. Cárovi radcovia presvedčili panovníka, že Napoleon sa chystá napadnúť jeho krajinu, čo viedlo ku mobilizácii ruskej armády. Sústreďovanie ruských vojenských jednotiek zas viedlo Napoleona k presvedčeniu, že Rusko sa chystá napadnúť jeho, a tak v r.1812 s obrovskou, 600 tisícovou armádou, ktorej značnú časť tvorili vojaci z podmanených národov, vpadol do Ruska.

 

Hlavný veliteľ ruských vojsk maršal Kutuzov sa s Napoleonom stretol v krvavej bitke pri Borodine, ktorá sa skončila nerozhodne, no s obrovskými stratami na oboch stranách. Ruské vojenské velenie zvolilo taktiku zdanlivého ústupu. Útočníkov púšťalo stále hlbšie do vnútrozemia, dokonca dalo evakuovať Moskvu. Napoleon vtiahol do Moskvy, tá však bola z väčšej časti spálená a bez zásob a prezimovať sa v nej nedalo. Napoleon vyčkával v Moskve na ponuku vyjednávania, no keď neprichádzala, bol nútený sa obrátiť naspäť. Vojská maršala Kutuzova ho prinútili vracať sa tou istou cestou, ktorou prišiel.

Napoloeonova armáda tak nemala dostatočné zdroje potravín, neustále na ňu doliehali ruské útoky, vojaci, vyhladovaní a vyčerpaní, navyše nezvyknutí na kruté ruské podnebie, húfne zomierali. Domov sa vracala sotva 40 tisícová armáda. Napoleonova popularita prudko klesala, čo využili aj jeho bývalí „spojenci“ a v r. 1813 v bitke národov pri Lipsku utrpelo jeho vojsko porážku od spojených ruských, pruských a rakúskych vojsk.

 

Víťazná armáda vtiahla na jar 1814 až do Paríža, Napoleona zajala a deportovala do vyhnanstva na ostrov Elba. Na francúzsky trón bol dosadený mladší brat Ľudovíta XVI., Ľudovít XVIII. Kráľ však nebol obľúbený, čo Napoleon využil a v r. 1815 ušiel z Elby a vtiahol na čele jednotiek, ktoré boli proti nemu poslané do Paríža. Na tróne bol však len 100 dní, jeho armáda bola totiž v bitke pri Waterloo v júni 1815 porazená. Spojenci Napoleona internovali na ostrov sv. Heleny, kde v r. 1821 zomrel.

 

Už po Napoleonovom prvom uväznení sa z iniciatívy rakúskeho kancelára Clementa von Metternicha stretli vo Viedni (Viedenský kongres 1814-15) predstavitelia piatich európskych mocností ( Rakúska, Ruska, Anglicka, Pruska a Francúzska), aby sa dohodli na základných princípoch usporiadania európskeho politického systému. Vďaka šikovnosti francúzskeho vyjednávača Ch.M. Talleyranda Francúzsko nebolo za výbojné vojny potrestané, ale sa len vrátilo do svojich hraníc z r. 1792. Bourbonovci, ako aj ostatné zvrhnuté dynastie, sa vrátili na svoje tróny. Anglicko získalo nové kolónie (Cejlón, kapsko), Prusko nové provincie v Porýní, Rakúsko obnovilo svoj vplyv v Taliansku a Nemecku, Rusko získalo bývalé Varšavské veľkokniežatstvo.

 

Rýnsky spolok bol nahradený Nemeckým spolkom pod patronátom Habsburgovcov. Ruský cár Alexander I. presadil návrh tzv. Svätej aliancie medzi Ruskom, Pruskom a Rakúskom. Svätá aliancia mala dohliadať na dodržiavanie zásad Viedenského kongresu na základe kresťanskej solidarity. V praxi to v jednotlivých štátoch znamenalo spojenie trónu a oltáru, obmedzenie demokracie a zavedenie policajného režimu. Členské štáty aliancie mali právo intervenovať všade, kde hrozla revolúcia.

 

 

Otázky:

  1. Popíš Napoleonovu cestu k moci.

  2. Aké boli výsledky Talianskej výpravy v rokoch 1796-7?

  3. Aké boli výsledky výpravy do Egypta v r. 1498-9?

  4. Čo znamenala porážka francúzskeho loďstva v bitke pri Trafalgare?

  5. Čo znamenala prážka spojencov v bitke pri Slavkove?

  6. Na čom stroskotala výprava do Ruska?

  7. Ako skončila vojna so Španielskom?

  8. Popíš výsledky Viedenského kongresu.

 

 

Zoznam použitej literatúry:

Kol.aut.: Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1990

Charvát, J. Svetové dejiny II, SPN, Bratislava, 1970

Kol. aut., Dejepis pre II. ročník gymnázia, SPN, Bratislava, 1986