O podobe Európy po druhej svetovej vojne rozhodli víťazné mocnosti vojny na konferenciách v Jalte (4. - 13. február 1945) a Postupimi (1. júla – 2. augusta 1945). Už od r. 1943, keď sa víťazstvo začalo prikláňať na stranu spojencov, však bolo jasné, že zúčastnené strany majú o povojnovom usporiadaní sveta rozdielne predstavy. Kým Churchillovi a Rooseveltovi išlo predovšetkým o vytvorenie stabilného systému medzinárodných vzťahov, Stalinovým cieľom bola obnova hraníc ruského cárskeho impéria a vôbec čo najväčšie územné zisky. Tieto jeho snahy chápal predovšetkým Churchill, ktorý s ním na stretnutí v Moskve v októbri 1944 uzavrel tzv. „darebácku dohodu“ o rozdelení sfér vplyvu v juhovýchodnej Európe (v Grécku, Bulharsku, Juhoslávii, Rumunsku a Maďarsku).
Konferencia v Jalte
Konferencia v Jalte prebiehala už v situácii, keď sovietske jednotky prenikali do južnej a strednej Európy a zo sovietskej strany dochádzalo k ovplyvňovaniu politickej situácie v oslobodených krajinách; veľké pobúrenie vzbudila inštalácia bábkovej prosovietskej vlády v Poľsku.
Zúčastnili sa jej Churchill, Roosevelt (vtedy už smrteľne chorý) a Stalin. V situácii, keď sovietske vojská stáli neďaleko nemeckých hraníc, Stalin nebol ochotný ustúpiť zo svojich požiadaviek, ktoré sa týkali predovšetkým hraníc Poľska. Východné hranice boli vymedzené tzv. Curzonovou líniou a ostatné územia pripadli ZSSR. Západné hranice Poľska boli na úkor Nemecka posunuté na západ až k rieke Odre. Za tieto ústupky sľúbil Stalin spojencom, že bude garantovať demokratickú vládu v Poľsku, Juhoslávii a v ostatnej Európe (jeho predstavy o demokracii sa však značne odlišovali od predstáv jeho spojencov). Konferencia v Jalte rozhodla o povojnovom rozdelení Nemecka na okupačné zóny a ZSSR prijal záväzok, že do troch mesiacov po skončení vojny v Európe vstúpi Stalin do vojny proti Japonsku.
Ďalšia konferencia sa konala v Postupimi, kde sa zišli nový prezident USA Harry S. Truman a britský premiér W. Churchill so sovietskym vodcom J.V. Stalinom. ZSSR získal z nepriateľských území (okrem Východného Pruska) všetky teritóriá, ktoré obsadil pred vypuknutím vojny alebo na jej začiatku – išlo o časti Poľska, Fínska, Rumunska a pobaltské štáty. Ďalej mu pripadlo Východné Prusko (predtým poľské) a Podkarpatská Rus (predtým československá). Konferencia prijala Deklaráciu o porážke Nemecka a prevzatí najvyššej moci v Nemecku vládami štyroch spojeneckých mocností, ktorú 5. júla 1945 podpísali zástupcovia Francúzska, ZSSR, USA a Veľkej Británie. Nemecko a Rakúsko boli rozdelené na štyri okupačné pásma, ktoré spravovala americká, britská, francúzska a sovietska vojenská administratíva. Na riešenie ďalších problémov, súvisiacich s povojnovým usporiadaním sveta bola zo zástupcov Francúzska, ZSSR, USA, Veľkej Británie a Číny vytvorená Rada ministrov zahraničných vecí.
Pre obnovenú ČSR bolo významné prijatie rozhodnutia o odsune nemeckého obyvateľstva z Poľska, ČSR a Maďarska.
Konferencia v Postupimi
Ako bolo už v r. 1944 jasné Churchillovi, územia, ktoré oslobodila sovietska armáda, považoval Stalin za súčasť sféry vplyvu ZSSR a podľa toho sa aj správal. Už v r. 1946 došlo k prudkému ochladeniu vzťahov medzi spojencami (príčinou bola neochota ZSSR dodržiavať uzavreté záväzky a Stalinova mocenská politika v strednej a východnej Európe). V marci 1946 použil Churchill vo svojom prejave v americkom Fultone prvýkrát výraz „železná opona“, v auguste 1946 vypukla občianska vojna v Grécku, do ktorej ZSSR zasahoval masívnou podporou komunistických partizánov. Pod sovietskym tlakom sa ocitlo i Turecko, v ktorého prípade išlo ZSSR o ovládnutie čiernomorských úžin a získanie prístupu do Stredomoria. Ďalším zlým znamením bola neochota ZSSR stiahnuť (podľa Teheránskej dohody) svoje vojská z Iránu. Na tento vývoj reagovali USA v marci 1947 vyhlásením tzv. Trumanovej doktríny, podľa ktorej USA sľubovali pomoc vládam demokratických krajín ohrozených bezprostredne komunistickou expanziou. Trumanova doktrína uviedla do života politiku zadržiavania komunizmu – a jej ekonomickým výrazom sa stal na jar 1946 tzv. Marshallov plán.
Európa bola po druhej svetovej vojne zničeným územím. Obrovské materiálne i ľudské škody, zničené hospodárstvo, astronomické dlhy, nezamestnanosť, chudoba, hlad – to všetko spôsobovalo u obyvateľov beznádej a zároveň ich radikalizovalo. Predovšetkým v Taliansku a Francúzsku existovala reálna hrozba komunistického prevratu. V tejto situácii predstavil na jar 1947 americký štátny tajomník (minister zahraničných vecí) G. Marshall Program pre obnovu Európy, otvorený pre všetky európske štáty. Spočiatku oňho prejavili záujem i krajiny sovietskej sféry vplyvu (napr. Poľsko či ČSR), no požiadavka vzájomnej koordinácie ekonomických programov zúčastnených krajín a ich postupného prechodu k hospodárskej integrácii bola pre Stalina neprijateľná.
George Marshall
V apríli 1948 (po úspešnom komunistickom prevrate v ČSR) podpísal Truman Zákon o zahraničnej pomoci a v tom istom mesiaci bola v Paríži založená Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC), ktorej členmi bolo 16 západoeurópskych krajín – neskôr k nej pristúpilo Západné Nemecko (NSR) a Španielsko.
Zničená povojnová Európa
V septembri 1947 vznikol Informačný výbor komunistických a robotníckych strán (Informbyro, Kominforma), v ktorom boli združené komunistické strany Bulharska, ČSR, Francúzska, Talianska, Juhoslávie, Maďarska, Rumunska, Poľska a ZSSR. V praktickej politike sa činnosť Informbyra prejavovala vykonávaním príkazov z Moskvy. V súvislosti so založením Informbyra, vlnou štrajkov v Taliansku a Francúzsku v zime 1947-48 a s úspešným komunistickým prevratom v ČSR však vzrastal pocit bezprostredného ohrozenia na strane USA. Keď sa vo februári 1948 stretli v Londýne zástupcovia Francúzska, Veľkej Británie a USA, a Beneluxu, padlo zásadné rozhodnutie o vzniku nemeckého štátu na teritórium troch západných okupačných pásem a o vypracovaní jeho demokratickej ústavy. Nemecko bolo totiž po vojne rozdelené na štyri okupačné zóny: francúzsku, britskú, americkú a sovietsku. Spojením americkej a britskej zóny vznikla r. 1947 Bizónia, r. 1948 sa k nej pripojila francúzska zóna – vznikla Trizónia. Hlavné mesto Nemecka, Berlín, bol takisto rozdelený na štyri okupačné zóny. 21. júna 1948 zaviedli západné mocnosti v Trizónii menovú reformu. Postup Západu natoľko rozzúril Stalina, že zareagoval vyhlásením menovej reformy v sovietskej okupačnej zóne; svoju menovú reformu však chcel zaviesť aj v západných sektoroch Berlína. Západní spojenci preto zaviedli o deň neskôr západnú marku aj v svojich berlínskych sektoroch, na čo ZSSR reagoval prerušením zásobovania elektrinou a uzatvorením všetkých pozemných a vodných prístupov k západnému Berlínu.
Blokáda Berlína
Tam sa náhle 2,2 milióna ľudí ocitlo bez elektriny, s chabými zásobami uhlia a potravín na niečo vyše mesiaca. Spočiatku spojenci neboli v budúcej politike voči Berlínu zajedno, no nakoniec dal americký vojenský guvernér 25. júna povel na zriadenie leteckého mosta. Briti začali s leteckými dodávkami. Najväčšou položkou bolo uhlie na vykurovanie a výrobu elektriny, ďalej benzín, pšenica a ďalšie potraviny, lieky a stavebný materiál. Trvalo skoro rok, kým Stalin uznal, že blokáda nedosiahla pôvodný zámer - pripojene západných sektorov – a 12. mája 1949 boli cesty do Berlína opäť otvorené. V tomto období sa obe strany konfliktu už ani nesnažili predstierať spojenectvo. V januári 1949 vznikla ako odpoveď na vytvorenie Organizácie pre európsku hospodársku spoluprácu Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), ktorá bola mocenským nástrojom pre centrálne ovládanie ekonomiky socialistických štátov ZSSR. V apríli bola vo Washingtone podpísaná zmluva, ktorá vytvárala Severoatlantickú obrannú alianciu – NATO. Predchodcom aliancie bol tzv. Bruselský pakt, ktorý vznikol r. 1948 z iniciatívy Francúzska, Veľkej Británie a zemí Beneluxu, so zámerom vylúčiť hrozbu novej nemeckej agresie. O rok neskôr však už bolo jasné, že skutočnú hrozbu nepredstavuje rozdelené a okupované Nemecko, ale Sovietsky Zväz a jeho mocenský blok. Okrem zástupcov Bruselského paktu, USA a Kanady sa k NATO pripojili aj Dánsko, Island, Taliansko, Nórsko a Portugalsko. Vytvorenie NATO v podstate znamenalo, že USA na seba preberajú garanciu obrany západnej Európy v prípade sovietskej agresie. Medzitým prebiehali v Trizónii prípravy na konštituovanie západonemeckého štátu. Ešte počas blokády Berlína začala pod vedením Konrada Adenauera 65 členná Parlamentná rada práce na ústave, ktorá začala platiť 23. mája 1949. 7. septembra 1949 bola vyhlásená Nemecká spolková republika (NSR), na jej čele stál spolkový kancelár K. Adenauer, prezidentom bol Theodor Heuss. 7. októbra 1949 v sovietskej okupačnej zóne vyhlásili Nemeckú demokratickú republiku (NDR). Európa bola na štyridsať rokov rozdelená.
Konrad Adenauer
Vojnové skúsenosti, rastúci vplyv ZSSR a nebezpečenstvo, ktoré predstavoval pre demokratickú časť Európy, to všetko viedlo európskych politických predstaviteľov k myšlienke, že zabezpečenie mieru a bezpečnosti v Európe je možné len jej postupným zjednotením – integráciou.
Myšlienka zjednotenej Európy teda bola v príkrom protiklade k medzivojnovému ekonomickému a politickému nacionalizmu.
Myšlienka zjednotenej Európy, akýchsi Spojených štátov európskych, pritom vznikla už v medzivojnovom období, hlavným predstaviteľom paneuropanizmu bol rakúsky politik a sociológ Richard Nicolaus Coudenhove-Kalergi. Jeho myšlienky si svojho času získali popredné osobnosti politiky, vedy a kultúry ako boli napr.: A. Briand, G. Stresemann, A. Einstein, T. Mann, K. Adenauer, O. von Habsburg. Po druhej svetovej vojne hlásali myšlienku európskej integrácie Jean Monnet (r. 1943), W. Churchill (1946) či R. Schuman, minister zahraničných vecí Francúzska, ktorý v r. 1950 predložil návrh zjednotenej Európy, tzv. Schumanovu deklaráciu.
Úspech Marshallovho plánu bol tiež významným stimulom pre európsky integračný proces, pretože priniesol oživenie myšlienok na zjednotenie Európy na ekonomickej a politickej báze. 5. mája 1949 vznikol politický poradný orgán Rada Európy (Council of Europe, Conseli de l´Europe), so sídlom v Štrasburgu, ktorého úlohou bolo zachovanie spoločného európskeho dedičstva prostredníctvom spolupráce v ekonomickej, politickej, sociálnej a kultúrnej oblasti. K Rade sa spočiatku pripojili zástupcovia desiatich krajín: Belgicka, Dánska, Francúzska, Írska, Talianska, Luxemburska, Holandska, Nórska, Švédska a Veľkej Británie. Neskôr sa k nej pripojili: Grécko, Turecko, Island, NSR, Rakúsko, Cyprus, Švajčiarsko a Malta.
V štyridsiatych a začiatkom päťdesiatych rokov išlo primárne o nájdenie spôsobu, ako zabrániť vypuknutiu novej vojny. Ako sľubná sa ukázala kontrola uhoľného a oceliarskeho priemyslu (o ktorú sa Francúzsko neúspešne snažilo už v 20-tych rokoch okupáciou Porýnia). Jean Monnet, člen francúzskej vlády, prišiel s myšlienkou, že o uhoľnom priemysle by nemali rozhodovať národné štáty, ale nová nadnárodná inštitúcia. Na základe tzv. Parížskej zmluvy z r. 1951 vzniklo Európske spoločenstvo uhlia a ocele (ESUO , Montánna únia). Jeho cieľom bolo vytvoriť spoločný trh pre uhlie a oceľ so spoločnou kontrolou, plánovaním a riadením. Zakladajúcimi štátmi boli Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko. Kým pre Francúzsko ESUO predstavovalo účinný nástroj kontroly nemeckého priemyslu, Nemecko a Taliansko považovali svoje členstvo v ňom za určitú politickú rehabilitáciu a štáty Beneluxu očakávali zo zjednoteného trhu hospodársky profit.
Jean Monet pri otvorení trhu ESUO
Myšlienka jednotného trhu bola atraktívna i pre ďalšie európske štáty, ktoré sa však nechceli vzdávať svojich právomocí v prospech nadnárodnej organizácie, a preto pod vedením Veľkej Británie vzniklo Európske združenie voľného obchodu (ESVO – začalo pôsobiť od r. 1960), ktoré združovalo okrem Veľkej Británie Dánsko, Švédsko, Nórsko, Švajčiarsko, Rakúsko, Portugalsko a Fínsko.
Spolu s jednaním o ekonomickej integrácii sa prejednávali i otázky posilnenia bezpečnosti západnej Európy. Vznikla myšlienka Európskeho obranného spoločenstva, ktoré predpokladalo spojenie národných ozbrojených síl pod spoločným velením a predovšetkým začlenenie západonemeckých branných síl do obranného systému západnej Európy. V máji 1952 bola v Bonne podpísaná Zmluva o vzťahoch medzi NSR a troma mocnosťami, ktorá rušila okupačný štatút z r. 1949 a zmluva o vytvorení Európskeho obranného spoločenstva, ktorú podpísali štáty Beneluxu, Francúzsko, Taliansko a NSR. Francúzske Národné zhromaždenie však zmluvu odmietlo, čo viedlo v r. 1954 k zastaveniu procesu vojenskej integrácie západoeurópskych krajín (tá sa napokon vyriešila tzv. Parížskymi dohodami z r. 1955, keď vznikla Západoeurópska únia (vojenský pakt), ktorej členmi boli NSR i Taliansko a NSR sa stalo i členom NATO).
Proces ekonomickej integrácie štátov Montánnej únie pokračoval počas päťdesiatych rokov a od r. 1955 ich predstavitelia rokovali o ďalšom postupe ekonomickej integrácie. 25. marca 1957 boli na rímskom Kapitole podpísané tzv. Rímske zmluvy, ktoré zakladali Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo pre atómovú energiu (Euratom). Organizačnú štruktúru oboch organizácií tvorila Komisia s výkonnými právomocami, Rada ministrov ako legislatívna zložka, parlamentné zhromaždenie a Súdny dvor.
Slávnostné podpísanie Rímskych zmlúv
V r. 1967 sa Montánna únia, EURATOM a EHS organizačne spojil a vytvorili Európske spoločenstvo (ES), ktorého úlohou bolo pokračovať v procese európskej hospodárskej a politickej integrácie. Jeho organizačnú štruktúru tvorili: Európska komisia, Európsky súdny dvor, Európsky parlament, Rada ministrov a Európska rada hláv štátov a vlád.
Na základe dohody o EHS bola v r. 1968 vytvorená colná únia, čiže odstránenie vnútorných ciel a zavedenie jednotných colných taríf voči nečlenským zemiam.
Veľká Británia sa projektu EHS naďalej odmietala zúčastniť, pretože jej ekonomické záujmy boli viacej prepojené s krajinami Commonwealthu (Britské spoločenstvo národov – bývalé britské kolónie), takisto neakceptovala zasahovanie nadnárodných inštitúcií do svojich vnútorných záležitostí. Až v r. 1963 prejavila snahu o prijatie do EHS, ktorú však zmarilo veto francúzskeho prezidenta de Gaulla. Až jeho nástupca G. Pompidou na haagskom summite ES v r. 1969 vyslovil súhlas s ďalším rozširovaním EHS. Veľká Británia, Írsko a Dánsko sa stali členmi EHS v januári 1973.
Ďalší proces európskej integrácie sa spomalil predovšetkým vinou hospodárskej krízy, ktorá vypukla v sedemdesiatych rokoch. Začala sa surovinovou a energetickou krízou, vyvolanou obmedzením dodávok ropy zo štátov Perzského zálivu, pokračovala obrovským zvýšením cien pohonných hmôt a následnými krízami niektorých odvetví priemyslu (hlavne textilného a hutníckeho), ktoré sa ocitli i pod tlakom expandujúcej východoázijskej výroby. Ničmenej v r. 1975 bol zriadený európsky Účtovný dvor so sídlom v Luxembursku a v r. 1979 prebehli prvé voľby do Európskeho parlamentu. V tom istom roku bol zavedený Európsky menový systém. V r. 1981 vstúpilo do EHS Grécko, v r. 1986 Portugalsko a Španielsko.
Významným krokom bolo podpísanie tzv. Schengenskej dohody piatich zemí (Nemecko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko) v r. 1985. Cieľom dohody bolo odstránenie kontrol na vnútorných hraniciach a spolupráca pri ochrane vonkajších hraníc.
Novým impulzom pre rozširovanie a prehlbovanie európskej integrácie bol rozpad Východného bloku v rokoch 1989/1990 a rozpad ZSSR v r. 1991.
Podpísanie Maastrichtskej dohody
V r. 1992 uzavreli vrcholní európski predstavitelia výraznú reformu zakladajúcich zmlúv – tzv. Maastrichtskú zmluvu, ktorá predpokladala novú úroveň spolupráce v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky a justičných záležitostí. Zmluva tiež zmenila názov EHS na Európska únia. Keďže projekt spoločného trhu bol už dokončený, pristúpilo sa k ďalšej integrácii, ktorá mala smerovať k hospodárskej a menovej únii.
Oslavy vstupu Slovenska do EU v Bratislave
Po rozpade Východného bloku začali štáty strednej a východnej Európy s transformáciou svojich ekonomík na prostredie trhového hospodárstva. Európska únia s nimi uzatvorila tzv, Eurodohody vytvorila fond PHARE, ktorý podporoval ekonomickú transformáciu a spoluprácu inštitúcií (pôvodne bol vytvorený len pre Poľsko a Maďarsko). V r. 1995 sa k EU pripojili Fínsko, Rakúsko a Švédsko, ktoré boli pôvodne členmi ESVO. V decembri 1997 sa začali tzv. prístupové jednania so šiestimi krajinami východného bloku, ktoré dosiahli najlepší stupeň pripravenosti na vstup do EU: išlo o Česko, Estónsko, Cyprus, Maďarsko, Poľsko a Slovinsko, v r. 1999 začali jednania s ďalšími kandidátmi: Bulharskom, Litvou, Lotyšskom, Maltou, Rumunskom a Slovenskom. Piate, východné rozšírenie EU prebehlo v r. 2004 – prijatí boli: Česko, Estónsko, Cyprus, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko a Slovinsko. Šieste – druhé východné – rozšírenie prinieslo členstvo v EU Bulharsku a Rumunsku.
Od r. 1999 je oficiálny štatút kandidátskej zeme priznaný i Turecku. V tom istom roku sa 11 zemí EU (Benelux, Fínsko, Francúzsko, Írsko, Taliansko, Nemecko, Portugalsko, Rakúsko, Španielsko) dohodli na zavedení spoločnej meny Euro. V pôvodných krajinách eurozóny zavedenie eura prebehlo v dvoch časových intervaloch: 31. decembra 1988, kedy boli určené konverzné kurzy v eurozóne a 1. januára 2002, kedy boli uvedené eurobankovky a euromince a pôvodné meny boli stiahnuté.
V r. 2001 vstúpilo do tzv. eurozóny Grécko. Od r. 2002 sú v obehu euromince a eurobankovky. Ďalšími členmi eurozóny sú: 2007 Slovisnko, 2008 malta a Cyprus, 2009 Slovensko, 2011 Estónsko.
Európska centrálna banka vo Frankfurte
Ďalšie osudy Európskej únie i spoločnej európskej meny sú otvorené, v predpovediach jej budúcnosti nechýbajú optimisti ani skeptici.
Zopakujte si:
1. Aké boli hlavné príčiny európskej integrácie?2. Kto presadzoval integráciu v medzivojnovom období?
3. Prečo došlo ku krachu Európskeho obranného spoločenstva?
4. Kedy boli podpísané Rímske zmluvy?
5. Kto zabránil v r. 1963 vstupu Veľkej Británie do EU?
6. Čo zavádzala Schengenská dohoda?
7. V ktorom roku sa stalo Slovensko členom EU?
Použitá literatúra:
Kol. Aut. Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1996Luňák, P., Pečenka, M.: Encyklopedie moderní historie, Libri, Praha, 1999
www.wikipedie.cz
www.europskaunia.sk
Zdroje obrazkov:
http://www.johndclare.net/cold_war4.htmhttp://ww2db.com/image.php?image_id=10804
http://apwhwiki.pbworks.com/w/page/363289/Marshall%20Plan
http://www.cnbc.com/id/27717424/Big_Budget_Events
http://www.britannica.com/EBchecked/media/73179/Residents-of-Berlin-awaiting-a-cargo-plane-carrying-food-during
http://www.havelshouseofhistory.com/Autographs%20of%20German%20Political%20Leaders%20A-AM.htm
http://www.euroskop.cz/8885/15152/clanek/1950-1957---esuo-ehs-a-euratom/
http://bratislava.adagio4.eu/view/sk/Informacna_kancelaria_EP_v_SR/dolezite_temy/oslavy_50_vyrocia_rimskej_zmluvy_na_slovensku/50_rokov_europskej_integracie.html;jsessionid=187918FEF10662FA56BCBC5EFB4BE29F
http://crossroadsmag.eu/2007/02/my-hour-of-glory-with-radio-france-internationale/
http://www.czsk.net/svet/clanky/sr/slovoslavyeu.html
http://www.guardian.co.uk/business/2011/aug/15/european-central-bank-bonds