Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Pojem
osvietenstvo
používame pre filozofické, kultúrne, ale i politické a
hospodárske hnutie, ktoré vzniklo v západnej Európe koncom 17.
storočia, a počas 18. storočia predstavovalo hlavný myšlienkový
prúd európskeho kultúrneho okruhu. Osvietenstvo vychádzalo z
presvedčenia, že človek by sa mal riadiť skôr vlastným rozumom,
než vierou a zmysel ľuského života nevidelo len v spáse duše,
ale tiež v dôstojnom prežití pozemského života. Preto
ho nazývame aj vekom rozumu.
Medzi významných predstaviteľov osvietenstva patril anglický
filozof John Locke,
ktorý vyslovil myšlienku, že politická moc nepochádza od Boha,
ale z ľudu.
Za prirodzené práva človeka považoval napríklad
právo na náboženskú slobodu, či na súkromné vlastníctvo.
Významnými predstaviteľmi francúzskeho osvietenstva boli J. M.
Voltaire, D. Diderot a J. J. Rousseau. Osvietenstvo, ktoré
zdôrazňovalo úlohu rozumu v ľudskom poznaní, prinieslo so sebou
rozvoj prírodných vied. Vo vedeckom bádaní sa kládol dôraz na
skúsenosť (empiriu). Pre Habsburskú monarchiu bolo typické, že
centrom osvietenského hnutia bol cisársky dvor vo Viedni a jeho
základňu tvorila prevažne spoločenská vrstva šľachticov
zamestnaných v štátnej správe a príslušníci inteligencie.
Osvietenské idey sa teda presadzovali „zhora“ - nariadením
panovníka, ktorý využíval svoju absolutistickú moc na
presadzovanie potrebných a užitočných reforiem, preto takýto
spôsob vlády nazývame osvietenským
absolutizmom.
Okrem Habsburských panovníkov boli ďalšími osvietenskými
absolutistickými vládcami v európe pruský kráľ Fridrich II. a
ruská cárovna Katarína II. V Habsburskej monarchii bolo vrcholným
obdobím osvietenského absolutizmu panovanie Márie
Terézie (1740-1780)
a jej syna Jozefa
II. (1780-1790).
Mária Terézia zdedila po svojom otcovi, cisárovi Karolovi VI., pri
svojom nástupe na trón neľahkú vnútro- i zahraničnopolitickú
situáciu. Keďže Karolom VI. vymreli Habsburgovci v mužskej línii
(po meči), zabezpečil cisár pred svojou smrťou pomocou tzv.
Pragmatickej
sankcie
nástupníctvo svojej najstaršej dcére Márii Terézii (po
praslici). Máriino postavenie spochybňovali predstavitelia
vedľajších vetiev rodu, potomkovia predošlých cisárov Leopolda
I. a Jozefa I., predovšetkým bavorský kurfirst Karol Albert, ktorý
proti nej aj vojensky vystúpil.
Máriinu slabú pozíciu využil
pruský kráľ Fridrich II., ktorý r. 1742 vojensky obsadil
hospodársky vyspelú oblasť Sliezska. Kráľovná vtedy vystúpila
s prosbou o pomoc pred uhorským snemom. Predstavitelia uhorskej
šľachty, dojatí emotívnym vystúpením mladej kráľovnej so
synčekom Jozefom na rukách, vyhoveli jej žiadosti a postavili 40
tisícové vojsko. Hoci kráľovná bola napokon nútená vzdať sa
Sliezska, na uhorskú pomoc nezabudla a zaviazala sa dodržiavať
všetky šľachtické privilégiá a výsady, vrátane oslobodenia
šľachty od daní. Uhorské stavy podporili kráľovnú aj v tzv.
sedemročnej vojne (1756-63), do ktorej sa zapojili viaceré európske
mocnosti (Prusko, Rusko, Francúzsko, Švédsko, Sasko, Anglicko), a
ktorej výsledkom pre Habsburskú monarchiu bola definitívna strata
Sliezska v prospech Pruska.
V tej dobe už bolo postavenie uhorskej
šľachty, ktoré si vydobila takmer storočie trvajúcimi
stavovskými postaveniami, anachronizmom. Daňové výnosy Uhorska
boli veľmi nízke a po vyčerpávajúcich vojnách panovníčka
vystúpila s požiadavkou zvýšiť uhorskú kontribúciu na 4.2
miliónov zlatých ročne. Keďže prisľúbila oslobodenie uhorskej
šľachty od daní, skúsila sľub obísť a vymôcť si od šľachty
pravidelný ročný poplatok, ktorý by ich zbavoval vojenskej
povinnosti (tú už aj tak roky plnila profesionálna žoldnierska
armáda). Uhorská šľachta však návrh s rozhorčením odmietla,
čo spôsobilo jej rozchod s panovníčkou.
Mária Terézia od r. 1765 snem nezvolala a reformy v Uhorsku presadzovala pomocou kráľovských nariadení. Neochota uhorskej šľachty ustúpiť a vzdať sa časti svojich privilégií, však bola jednou z príčin rozdielneho vývoja medzi západnou a východnou časťou monarchie. Keďže Uhorsko tak málo prispievalo do štátnej pokladnice, malo zostať poľnohospodárskou krajinou, ktorá bude zásobovať západnú časť monarchie potravinami. V dôsledku toho boli na tovar, ktorý sa mal z Uhorska vyviezť uvalené vysoké clá, naopak dovoz bol výhodný. Obmedzilo sa aj zakladanie manufaktúr, na ktoré bolo treba špeciálne povolenie od panovníka.
Vzhľadom
na zaostalosť krajín Habsburskej monarchie oproti vyspelým
krajinám západnej Európy, začala Mária Terézia s pomocou
štátmej rady zavádzať reformy,
ktoré mali monarchii pomôcť dosiahnuť vyššiu úroveň.
Najdôležitejšou reformou Márie Terézie bola tzv. urbárska
regulácia,
ktorá jednotne upravovala poddanské pomery v celej krajine. Jej
cieľom bolo zvýšiť produktivitu práce a platobnú schopnosť
poddaných, ktorí boli často utláčaní a vykorisťovaní
zemepánmi. Reforma prebiehala v rokoch 1767-72 a skončila sa
vydaním celokrajinského Tereziánskeho
urbára,
ktorý určoval na základe držby pôdy pracovné, naturálne a
finančné povinnosti poddaných. Uskutočnila sa aj tzv. raabizácia,
keď pôda niektorých jezuitských a komorných majetkov bola
pridelená roľníkom za poplatok a poddanské povinnosti sa
nahradili peňažnými poplatkami.
Ďalšou dôležitou reformou bola
reforma
školstva.
Tá prebiehala vo viacerých fázach, predohru k nej tvorila reforma
univerzitného a odborného štúdia. Bola zreformovaná Trnavská
univerzita a r. 1770 bola poštátnená. Jej presťahovanie do Budín
r. 1777 spomalilo rozvoj kultúrneho a vedeckého života na
Slovensku. V rokoch 1762-4 bola v Banskej Štiavnici založená
Vysoká
banícka škola
(Banská akadémia) a v r. 1763 v Senci vznikla odborná škola
Collegium
oeconomicum
pre budúcich úradníkov štátnej správy.
V roku 1774 bol schválený návrh reformy školstva Ratio educationis, ktorý vytvoril jednotnú sústavu škôl od základných až po univerzity. Ratio sa týkalo len katolíckej školstva, no mali sa podľa neho reformovať aj protestantské školy. Mária Terézia svojimi reformami zasiahla aj do remeselnej výroby, predovšetkým obmedzením právomocí cechov (1761). Reforma súdnictva odstránila mučenie pri výsluchu a skoncovala s čarodejníckymi procesmi, reforma zdravotníctva priniesla zriadenie zdravotníckej komisie pri Miestodržiteľskej rade, ktorej cieľom bola predovšetkým zdravotnícka osveta, vykoreňovanie rôznych povier a nezdravých liečiteľských postupov a zlepšovanie hygienických podmienok obyvateľov. Priaznivé prostredie, ktoré osvietenskí panovníci vytvárali pre vzelanie a vzdelancov žičili vedeckej a odbornej činnosti. Veľkým propagátorom reforiem Márie Terézie bol slovenský rodák Adam František Kollár, ktorý bol poradcom panovníčky a zástancom centralizovanej monarchie.
Na slovenských školách pôsobili mnohí učenci, Banská
akadémia zamestnávala matematika a kartografa Samuela Mikovíniho,
na evanjelickom lýceu v Bratislave pôsobil Matej Bel, autor
mnohozväzkového historicko-geografického diela Notitia Hungarie,
na Trnavskej univerzite pôsobili odborníci v oblasti medicíny,
chémie, farmácie a botaniky, Václav Trnka, Jozef Plenck a Jakub
Winterl. Z Bratislavy pochádzal Ján Andrej Segner, významný
fyzik, ktorý neskôr pôsobil na univerzite v Halle, ako aj
vynálezca a mechanik Wolfgang Kempelen, autor údajného šachového
automatu. V druhej polovici 18. storočia sa už začína do popredie
vzdelancov dostávať otázka národnostná.
V r. 1780 vydal Juraj Papánek prvé dejiny Slovákov Historia gentis Slavae, začína sa oživovať cyrilometodská a veľkomoravská tradícia. Vývin slovenskej národnosti však komplikovala nejednotnosť v používaní kultúrneho jazyka: katolícki vzdelanci z prostredia Trnavskej univerzity používali v ústnom i písomnom styku kultúrnu západoslovenčinu, evanjelici slovakizovanú češtinu, tzv. bibličtinu. Po smrti Márie Terézie nastúpil na trón jej syn Jozef II. (1780-1790), ktorý bol už niekoľko rokov spoluvládcom svojej matky a nemeckým cisárom. Jozef II. pokračoval v reformnom úsilí Márie Terézie, ale chýbala mu trpezlivosť a ochota robiť kompromisy. Ku koncu svojej vlády zatiahol monarchiu do neúspešnej vojny proti Turecku.
Keď r. 1789 vypukla vo Francúzsku revolúcia, jej protináboženský
a protimonarchistický charakter vystrašil panovníka natoľko, že
pred smrťou odvolal takmer všetky svoje reformy. Tie
najvýznamnejšie z nich však prežili a natrvalo zmenili charakter
monarchie. V r. 1781 vydal Jozef II. tolerančný
patent,
ktorý umožnil náboženskú slobodu evanjelikom, kalvínom a
pravoslávnym a zaručil im občiansku rovnoprávnosť. Katolícka
cirkev si síce zachovala privilegované postavenie, no nemohla už
viac vyvíjať protireformačnú činnosť. Jozef II. zrušil aj
tvrdé protižidovské opatrenia a právne zrovnoprávnil Židov s
ostatnými obyvateľmi štátu. V roku 1785 Jozef II. zrušil
nevoľníctvo
– poddaní už neboli večne pripútaní k pôde, neboli už osobne
závislí od zemepána – mohli sa sťahovať, dávať svoje deti na
remeslá, študiá bez povolenia vrchnosti. Ďalšou panovníkovou
snahou – ktorá však stroskotala – bolo zjednotenie štátnej
správy vo všetkých častiach monarchie, centralizácia moci v
rukách panovníka a germanizácia, zavedenie nemčiny ako úradnej
reči namiesto latinčiny.
Narazil však na tvrdý odpor zo strany uhorskej šľachty (rovnako ako so svojím pokusom číslovať domy, aj šľachtické kúrie, čo sa pokladalo za pokus o zdanenie), ktorá mu nemohla zabudnúť, že po nástupe na uhorský trón sa nedal korunovať za uhorského kráľa (preto bol posmešne nazývaný „klobúkový kráľ“) a zrušil šľachické stolice, ktoré nahradil dištriktami. Keď Jozef II. zomieral, sklamaný z neúspechu svojich reforiem, žiadal si, aby sa na jeho náhrobok napísalo: Tu leží Jozef II., ktorý vo všetkom čo robil, zlyhal.“ Vďaka jeho reformám sa však aj v zaostalom Uhorsku začali formovať zárodky občianskej spoločnosti.
Otázky:
Čo bola Pragmatická sankcia?
Aká bola politika Márie Terézie voči Uhorsku a prečo?
Čo spôsobilo nerovnomerný vývoj západnej a východnej časti Habsburskej monarchie?
Popíš najdôležitejšie reformy Márie Terézie.
Popíš najdôležitejšie reformy Jozefa II.
Prečo bol Jozef II. nútený väčšinu svojich reforiem odvolať?
Vymenuj aspoň troch osvietenských vzdelancov pochádzajúcich zo Slovenska.
Zoznam použitej literatúry:
kol.aut., Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava 2000
kol aut., Dejiny Slovenska II, VEDA, Bratislava, 1987