Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Bitka
pri Moháči v auguste 1526 znamenala zásadný obrat v našich
dejinách. Zahynul v nej výkvet vtedajšej uhorskej spoločnosti:
kráľ Ľudovít II., obaja arcibiskupi, päť biskupov, mnohí
predstavitelia významných šľachtických rodov. Ľudovít II.
Jagelovský nezanechal po sebe žiadneho potomka, a tak nastal boj o
uprázdnený uhorský trón. Nároky naň si uplatňovali dvaja
uchádzači: sedmohradský
vojvoda Ján Zápoľský,
podporovaný strednou a nižšou šľachtou, ktorý už za kráľovho
života disponoval v Uhorsku značnou mocou a arciknieža Ferdinand
Habsburský, brat kráľovnej
vdovy Márie, ktorý svoje nároky opieral o Bratislavskú zmluvu z
roku 1491, upravujúcu vzájomné následníctvo rodu Jagelovcov a
Habsburgovcov. Obaja kandidáti sa nechali zvoliť za kráľov a
začali tak dlhý boj o kráľovskú korunu.
Ferdinandove nároky
vojensky podporoval jeho brat, rímskonemecký cisár Karol V., Ján
Zápoľský hľadal pomoc u Turkov. Keďže ani jedna strana
nedokázala získať definitívnu prevahu nad protivníkom, uzavreli
nakoniec v r. 1538 vo Veľkom Varadíne mierovú dohodu,
podľa ktorej Ferdinandovi pripadlo západné Uhorsko, Chorvátsko,
západné a stredné Slovensko a Jánovi Zápoľskému Sedmohradsko a
východné Uhorsko. Keďže Ján v tej dobe nemal mužského potomka,
po jeho smrti sa mala obnoviť jednota kráľovstva.
Situácia sa
zmenila v r. 1541, keď sa kráľovi Jánovi narodil syn Ján
Žigmund. Zakrátko nato kráľ zomrel, no kráľovná vdova Izabela
odmietla rešpektovať dohodu z r. 1538 a požiadala tureckého
sultána, aby hájil nástupnícke práva jej syna. Turci
vtrhli do Uhorska už toho istého roku, dobyli Budín
a urobili z neho správne centrum rozsiahleho územia medzi Dunajom a
Tisou (tzv. elájetu),
ktoré ovládali. Habsburgovcom tak z bývaleho veľkého kráľovstva
zostalo územie Slovenska, Burgenlandu, západného Chorvátska a
priľahlých území Maďarska.
Bratislava sa stala hlavným, neskôr i korunovačným mestom Uhorska, kde sídlili hlavné kráľovské a správne úrady. Konali sa tu i zasadania snemu a sídlo tu mala aj uhorská Miestodržiteľská rada. Vojnový konflikt s Tureckom pokračoval až do roku 1568. Turkom sa podarilo obsadiť časť južných území Slovenska (Drégeľ, Šahy, Ďarmoty, Sečany, Fiľakovo) a vytvoriť tak menšie okupačné správne celky so sústavou pevností (sandžaky: ostrihomský, novohradský, sečiansky a fiľakovský), ktoré slúžili na vyberanie daní v okupovanej oblasti, ako i základne pre ďalšie výboje na nepriateľské územie.
V r. 1568
uzavrelo Uhorsko s Osmanskou ríšou (Tureckom) v Edirne
mierovú zmluvu, ktorá
vymedzovala nové hranice medzi oboma štátmi. Nepodarilo sa však
zabrániť menším vojenským šarvátkam, ktoré vznikali hlavne zo
snahy vyberať dane na oboch stranách hranice. Tie viedli nakoniec k
vypuknutie tzv. 15 ročnej vojny (1593-1608),
v ktorej sa podarilo oslobodiť väčšinu slovenského územia spod
tureckej nadvlády. Vojna sa skončila Žitavským mierom,
uzavretým v r. 1608 na 20
rokov, ktorým sa uznával územný status quo a Uhorsko sa ním
zaviazalo zaplatiť náhradu 200 tisíc zlatých. Súčasťou vojny
bolo aj povstanie uhorských stavov voči habsburskej nadvláde.
Najviditeľnejšou príčinou stavovských povstaní
bola (okrem centralizačných snáh habsburského kráľovského
dvora) náboženská otázka. Od polovice 16. storočia sa v Uhorsku
šírila - hlavne prostredníctvom početného nemeckého
meštianstva, ktoré udržiavalo čulé kultúrne a hospodárske
styky s nemeckými krajinami – reformácia.
Na území Slovenska našla najväčší ohlas umiernená forma
protestantizmu, vyznávajúca Augsburskú konfesiu z r. 1530, na
maďarských územiach mala najväčšiu podporu reformácia
kalvínskeho typu. Menšie skupiny obyvateľov sa hlásili k učeniu
anabaptistov. Myšlienky umiernenej reformácie prijali mnohí
predstavitelia uhorskej šľachty ( Turzovci, Révajovci,
Ilešhíziovci, Balašovci atď.). Reformácia sa šírila aj medzi
meštianstvom a poddaným ľudom a do konca 16. storčia bolo len na
území Slovenska okolo 900 protestantských farností. Katolícka
cirkev, oslabená moháčskou porážkou a bojmi o trón, začala
túto situáciu riešíť až v 50. rokoch 16. storočia, keď sa
ostrihomským arcibiskupom stal Mikuláš Oláh, ktorý povolal do
Uhorska rád jezuitov.
Situácia sa obrátila v prospech katolíckej
cirkvi za vlády Rudolfa II.,
ktorý bolo bigotným katolíkom, vychovaným na prísnom španielskom
kráľovskom dvore. Jeho centralizačné a rekatolizačné snahy
vyvolávali odpor protestnatskej šľachty. Keď bol v r. 1604
evanjelikom košický dóm a Rudolf II. odmietol protesty evanjelikov
a zakázal uhorskému snemu rokovať o náboženských otázkach,
nespokojné stavy sa spojili s bývalým cisárskym spojencom
Štefanom Bočkajom (Bočkajovo
povstanie 1604-6).
Cisár sa dozvedel o Bočkajovom spojení s
odbojnou šľachtou a s Turkami a dal zhabať jeho majetky. Bočkaj
porazil so svojim hajdúckym vojskom (hajdúsi boli poddaní, ktorí
bojovali v protitureckej obrane, no Habsburgovci ich nahrázali
svojimi žoldniermi a pripravovali ich tak o živobytie) cisárske
vojsko generála Belgiojosa a v r. 1605 sa vydal na víťazné
ťaženie Slovenskom. Za krátky čas obsadil banské mestá a dostal
sa až po Bratislavu, odkiaľ jeho vojaci podnikali výpravy na
Moravu a do Rakúska. V tejto dobe však už v povstaleckom tábore
vznikali rozpory, a tak Bočkaj uvítal mierové rokovania a r. 1606
jeho povstanie skončilo Viedenským mierom.
Bočkaj získal pre seba vládu nad Sedmohradskom a troma uhorskými
stolicami a uhorské stavy potvrdenie všetkých vojich výsad a
záruku náboženskej slobody. Keď sa duševne chorý cisár Rudolf
II. dostal do sporu so svojím bratom Matejom, ktorý ho postupne
donútil vzdať sa vlády v jednotlivých krajinách ríše, využili
uhorské stavy Matejovu neľahkú situáciu a na korunovačnosm sneme
v r. 1608 si od kráľa mateja
vynútili znovupotvrdenie svojich výsad. Náboženská sloboda bola
rozšírená aj na obyvateľov poddanských miest a dedín. Boli
obnovené a obsadené ústredné uhorské úrady, palatínom sa stal
evanjelik Štefan Ilešházi. V r. 1616 nastúpil na ostrihomský
arcibiskupský stolec Peter Pázmaň,
ktorý zvolil novú taktiku postupu proti reformácii.
Za pomoci
jezuitského rádu sa sústredil na vybudovanie kvalitného
katolíckeho školstva a výchovu silného duchovenstva ( v r. 1635
založil v Trnave univerzitu). Pázmaň sa snažil získať
príslušníkov vysokej šľachty späť na katolícku vieru, čo sa
mu (aj vďaka smrti jednotiacej osobnosti evanjelickej cirkvi Juraja
Turzu) podarilo. S podporou rekatolizovanej šľachty Habsburgovci
rýchlo prestali dodržiavať podmienky Viedenského mieru a dali tak
podnet ku novej vzbure, na ktorej čele stál sedmohradský vojvoda
Gabriel Bethlen (Bethlenovo
povstanie 1619-26).
Bethlenovi sa spočiatku po vojenskej stránke
darilo: v priebehu r. 1619 obsadil celé územie Slovenska a po tom,
čo mu v Bratislave palatín Forgáč odovzdal kráľovskú korunu sa
spojil s vojskami českých a moravských stavov a postupovali spolu
na Viedeň. Na východe však narušilo jeho pozície cisárske
vojsko, a tak musel od Viedne ustúpiť. Napriek tlaku z poľskej i
habsburskej strany sa Bethlenovi aj v r. 1620 podarilo udržať
väčšinu obsadených území a na sneme v Banskej Bystrici sa
nechal korunovať za uhorského kráľa. Situácia sa zmenila v
novembri 1608 po bitke na Bielej Hore.
Cisársky dvor teraz mohol zamerať svoje sily na boj s povstalcami. Bethlen postupne strácal svoje pozície a čoskoro začalo vyjednávanie o mieri. Ten bol podpísaný v r. 1622 v Mikulove. Uhorské stavy v ňom získali potvrdenie práv a privilégií podľa ustanovení snemu z r. 1608, Bethlen sám dostal titul ríšskeho kniežaťa, dve sliezske kniežatstvá a doživotnú držbu siedmich východouhorských stolíc. S výsledkami mieru však nebol spokojny, a preto v rokoch 1623 a 1626 vyvolal eštre dva ozbrojené konflikty s cisárskym dvorom – oba sa však skončili neúspechom. Bethlenovo povstanie bolo súčaťsou tridsaťročnej vojny.
V tridsiatych rokoch 17.
storočia obnovili Habsburgovci rekatolizačný tlak. Väčšina
vysokej šľachty už bola katolícka a podľa zásady „cuius regio
eius religio“ odnímala protestantom kostoly na svojom území.
Uhorskí protestanti, pobúrení neochotou cisára rokovať na sneme
o ich sťažnostiach, sa v r. 1642 spojili so sedmohradským vojvodom
Jurajom I. Rákocim
(povstanie Juraja Rákociho 1643-5). Ten sa vyhlásil za ochrancu
nekatolíkov a ako spojenec habsburských nepriateľov, Francúzska a
Švédska, vyvolal ozbrojené povstanie.
Zo Sedmohradska rýchlo
prenikal na západ a dosiahol niekoľko významných vojenských
víťazstiev. Už od roku 1644, keď sa v jeho vojsku, napadnutom
morom šírili nepokoje, začal rokovania o mieri. Ten bol podpísaní
v r. 1645 v Linzi.
Juraj Rákoci dosiahol udelenie siedmich východouhorských stolíc
do držby, potvrdenie privilégií a práv uhorskej šľachty a
opätovné potvrdenie náboženskej slobody. Dohodlo sa aj vrátenie
protestatských kostolov, z ktorých však reálne do rúk
evanjelikov prešla necelá štvrtina.
Aj toto povstanie bolo
súčasťou tridsaťročnej vojny. Po skončení tridsaťročnej
vojny Vestfálskym mierom (1648) sa Habsburgovci mohli sústrediť na
konsolidáciu svojej moci v Uhorsku. Vojenská konfrontácia s
Turkami, ku ktorej došlo v rokoch 1660-64, a počas ktorej boli
spustošené rozsiahle oblasti západného Slovenska, Moravy a
Sliezska, sa skončila pre Habsburgovcov nepriaznivo. Vašvárskym
mierom (1664) boli nútení
uznať nové turecké výboje, predovšetkým zábor rozsiahleho
územia na južnom Slovensku v okolí Nových Zámkov ( vznikla tu
nová turecká provincia, novozámocký elájet).
Cisárske oddiely museli opustiť Sedmohradsko. Uzavretím
nevýhodného mieru bez súhlasu uhorského snemu Habsburgovci
pobúrili predstaviteľov vysokej šľachty. Tzv. Vešeléniho
sprisahanie (podľa jedného z
jeho iniciátorov – palatína Františka Vešeléniho), spájalo
významných magnátov (arcibiskup Lipai, Peter Zrínsky, František
Frankopan, František Nádašdi, František I. Rákoci), ktorí
hľadali podporu vo Francúzsku i v Osmanskej ríši. Centum
sprisahancov bolo na východnom Slovensku.
V r. 1669 bolo sprisahanie
prezradené, o dva roky neskôr boli popravení Nádašdi, Zrínsky a
Frankopan. Nasledovali kruté represie a zosilnenie rekatolizačného
tlaku. Evanjelikom sa odoberali kostoly, ich kňazi boli väznení a
posielaní do vyhnanstva, v Bratislave bol popravený český exulant
a priateľ J.A. Komenského Mikuláš Drábik. Tvrdá rekatolizácia
vyvolala vlnu odporu, ktorý vyvrcholil v r. 1678 novým povstaním
Imricha Tököliho
(1678-87).
Jeho centrom bolo
opäť východné Slovensko, z ktorého Tököli
prenikol do oblasti stredoslovenských banských miest.Jeho vojsko
tvorili kuruci – protihabsburskí bojovníci z ľudu). Cisár
Leopold I. pdo dojmom Tököliho
víťazstiev zvolal r. 1681 do Šoprone snem, na ktorom priznal
náboženskú slobodu pre slobodné obyvateľstvo, sľúbil
navrátenie zabratých kostolov a vyhnaných kňazov a povolil stavať
nové evanjelické kostoly (v každej stolici sa však mohli postaviť
len dva, aj to z dreva, bez veže a len na predmestiach – tieto
kostoly sa nazývali artikulárne, podľa zákonného článku,
artikulu, ktorý ich povoľoval). Povstalci však s takýmito
podmienkami nesúhlasili a pokračovali v bojoch.
V r. 1683 obkľúčili
Viedeň vojská Turecka, Tököliho
spojenca. Boli však porazené, a túto porážku čoskoro
nasledovali ďalšie pri Štúrove a Ostrihome. Začalo sa postupné
oslobodzovanie Uhorska spod tureckej nadvlády. V r. 1684 cisár
vyhásil pre povstalcov amnestiu, čo znovu otriaslo Tököliho
postavením a čoskoro ho opustila väčšina priaznivcov. Vojenské
úspechy Habsburgovcov v boji proti Turkom, predovšetkým
znovuzískanie Budína (1686) podnietili kruté represie. V r. 1687
dal v prešove generál Karaffa popraviť len na základe podozrení
vyše 20 mešťanov a šľachticov (tzv. prešovské
jatky).
O rok neskôr snem uznal Habsburgovcov za dedičných vládcov Uhorska a zrušil článok 22 Zlatej buly Ondreja II., ktorý dával uhorskej šľachte právo na odpor voči panovníkovi. Tvrdý postup Habsburgovcov, centralizácia, násilná rekatolizácie viedli k ešte jednému povstaniu, ktoré prebiehalo v rokoch 1703-11 pod vedením Františka II. Rákociho. K povstaniu sa spočiatku pridávali masy poddaných, ktorým Rákoci sľúbil úľavy od ich povinností a jeho vojsko čoskoro dosiahlo úspechy a ovládlo takmer celé Slovensko.
Na sneme v Onóde v r. 1707 povstalci zbavili Habsburgovcov vlády nad Uhorskom. Podcenili však situáciu v banských mestách a tvrdo zakročili proti baníkom, ktorí sa búrili proti vyplácaniu miezd v znehodnotenej mene, libertášoch. Nespokojnosť sa šírila, a keď Rákoci, ktorý sa ocitol bez prostriedkov, v r. 1708 vyhlásil zdanenie šľachty, stratil podporu. V tom istom roku jeho vojsko prehralo bitku pri Trenčíne. V r. 1711 Rákoci ušiel do Poľska a zástupcovia povstalcov uzavreli s cisárom v Satu Mare mierovú zmluvu. Uhorská šľachta si ním zachovala svoje výsady za cenu podriadenia sa Habsburgovcov.
Otázky:
Čo bolo výsledkom veľkovaradínskeho mieru r. 1538?
V ktorom roku bol vytvorený Budínsky elájet?
Vymenuj 3 slovenské mestá alebo hrady, ktoré v r. 1541-68 ovládli Turci.
Popíš šírenie reformácie v uhorsku v 16. storočí.
Aké boli výsledky Bratislavského snemu v r. 1608?
Čo dosiahol Gabriel Bethlen mierom v Mikulove?
Čo bolo príčinou sporov o kostoly?
Čo boli prešovské jatky?
Popíš povstanie Františka II. Rákociho
Zoznam použitej literatúry:
kol.aut., Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava 2000
kol aut., Dejiny Slovenska II, VEDA, Bratislava, 1987