Situáciu v Európe okupovanej a ovládanej nacistickým Nemeckom predznamenával už hospodársky a medzinárodno-politický vývoj v tridsiatych rokoch. Veľká hospodárska kríza a jej následky (nezamestnanosť, zníženie životnej úrovne, chudoba, neistota) ako aj nestabilita Versailleského systému a dlhodobá nespokojnosť porazených štátov (predovšetkým Nemecka), spôsobovali, že množstvo ľudí sa prikláňalo k rôznym extrémistickým ideológiám, ponúkajúcim jednoznačného vinníka a jednoduché a rýchle riešenia ich problémov. Rôzne formy autoritárskych režimov postupne nahrádzali demokraciu v mnohých štátoch Európy (Poľsko, Maďarsko, Rakúsko, občianska vojna v Španielsku, režim druhej ČSR atď.). Svoju úlohu v radikalizácii obyvateľstva zohrával i ZSSR, či už v podobe hrozby a potreby brániť sa pred expanziou komunizmu, alebo v podobe aktívnych a masových komunistických strán, ktoré plnili príkazy z Moskvy a prispievali k destabilizácii politických pomerov. I v rozvinutých demokraciách ako boli Veľká Británia či Francúzsko existovali početní stúpenci fašizmu, komunizmu, prípadne ich rôznych foriem. Politika appeasementu (mier za každú cenu), ktorú presadzovali západné demokracie koncom tridsiatych rokov, a ktorá vyvrcholila Mníchovským diktátom z 30. septembra 1938, navyše v občanoch stredoeurópskych štátov vyvolávala oprávnený pocit opustenosti a zrady a v určitom zmysle ich (obrazne povedané) vháňala Hitlerovi do náručia.
Po údere na Poľsko a ovládnutí jeho západnej časti (východ pripadol podľa tajnej klauzuly paktu Molotov – Ribbentrop ZSSR), sa Hitler zameral na ovládnutie západnej Európy. V apríli 1940 zaútočil na Dánsko a Nórsko, ktoré rýchlo ovládol, 10. mája 1940 sa začalo západné ťaženie proti Francúzsku, Belgicku, Holandsku a Luxembursku. Do konca júna boli všetky zeme nútené kapitulovať, pričom väčšia časť Francúzska zostala pod nemeckou okupáciou, menšia zostala podriadená vláde vo Vichy. Balkánska výprava zahájená v apríli 1941 priniesla Hitlerovi ďalšie rýchle víťazstvo a skončila dobytím a okupáciou Juhoslávie a Grécka. 22. júna 1941 zaútočili nemecké vojská na ZSSR a v prvej fáze priniesli Nemecku obrovské územné zisky. V polovici roku 1941 sa teda zdalo, že Hitlerovým svetovládnym ambíciám a nastoleniu tisícročnej Tretej ríše nestojí nič v ceste.
Obraz Európy v roku 1941 bol takýto: Veľkonemecká ríša tvorená starým Nemeckom a anektovanými územiami – Rakúsko, Sudety, veľká časť Poľska, Luxembursko, Alsasko-Lotrinsko, Slovinsko, Protektorát Čechy a Morava; krajiny pod vojenskou okupáciou: Dánsko, Nórsko, Holandsko, Belgicko, severné Francúzsko, nemecká časť Poľska (tzv. Generálny gouvernement), Juhoslávia (okrem Chorvátska), Grécko, okupované časti ZSSR (komisariát Východ, komisariát Ukrajina); spojenci Nemecka: Taliansko; vazalské štáty s rôznou mierou podriadenosti: Slovensko, Chorvátsko, Rumunsko, Maďarsko, Bulharsko, Fínsko, južné Francúzsko a Francúzske kolónie – s vládou vo Vichy (od novembra 1942 taktiež okupované Nemeckom).
Vo všetkých týchto krajinách žili obyvatelia pod priamym či nepriamym diktátom Hitlerovho Nemecka a museli sa tomu prispôsobiť.
Slovo kolaborácia pochádza z latinčiny a znamená spolupráca. Jeho význam sa zmenil práve v dobe druhej svetovej vojny, keď sa stal synonymom zrady a nečestnej spolupráce s nepriateľom počas okupácie krajiny. Nie každý, kto za okupácie zastával nejaký úrad bol kolaborantom. Tým bol až keď jeho aktivita presiahla mieru jeho povinností a tento človek robil nadprácu, ktorou poškodzoval svoju vlasť a svojich spoluobčanov.
Pojem kolaborácia (ako spolupráca s nemeckým okupantom) sa začal používať vo Francúzsku v súvislosti s vichystickým režimom, ktorý ako celok oficiálne kolaboroval s Hitlerom.
Je pochopiteľné, že nie je možné a nebolo by ani spravodlivé všetkých kolaborantov „hádzať do jedného vreca“ a že existovali rôzne druhy a stupne kolaborácie. Existovala kolaborácia dobrovoľná i vynútená, kolaborácia politická, ideologická, vojenská, policajná, úradnícka, či hospodárska. Medzi najbežnejšie prejavy kolaborácie patrilo udavačstvo a vyzvedačstvo, častokrát tu bola motívom osobná pomsta.
Politická kolaborácia bola vlastne snahou podieľať sa na moci v krajine a na usporiadaní spoločnosti prostredníctvom spolupráce s okupantom a podľa okupantovej vôle. Dopúšťali sa jej poprední predstavitelia okupovaných krajín – hlavy štátov, členovia vlády, parlamentu, politických strán. Pre úradnícku kolaboráciu bolo charakteristické plnenie úradných povinností nad rámec základných úkonov, typickým príkladom boli obecní úradníci, ktorí sa zúčastňovali na germanizácii či nacifikácii svojich obcí a podporovali a do praxe uvádzali protižidovské patrenia (napríklad spisovanie zoznamov Židov atď.). Osobitnou kapitolou bola hospodárska kolaborácia, keď jednotlivé podniky profitovali zo spolupráce s okupačnými silami. Vidkun Quisling – jeho meno sa stalo synonymom zradcu
Politická kolaborácia mávala rôzne dôvody. V západnej Európe už pred vojnou pôsobili aktívne, fašizmu blízke hnutia. Tieto krajne pravicové zoskupenia tvorili aktívnu zložku kolaborácie s nacistickými okupantmi. Ich motiváciou k spolupráci s nacistami bolo predovšetkým osobné presvedčenie: antikomunizmus, antisemitizmus, sklamanie z demokratického politického systému. Mnohí sa hlásili ako dobrovoľníci na východný front, ako rasovo príbuzní nemeckého národa (Škandinávci, Valóni v Belgicku, Francúzi). Práve oni boli využívaní na „špinavú prácu“ , vyhladzovacie akcie namierené proti Židom, či proti akýmkoľvek odporcom nacistov (išlo o vyvražďovanie celých obcí, bez ohľadu na pohlavie, vek, presvedčenie atď.). Príkladom politickej kolaborácie na západe Európy je nórsky dôstojník a fašistický politik Vidkun Quisling, ktorého meno sa stalo synonymom zrady. Po vypuknutí vojny bolo jeho cieľom, aby sa Nórsko stalo nemeckým protektorátom a počas nemeckej invázie 9. apríla 1941 Quisling uskutočnil vojenský prevrat v prospech fašistov. Spolu s ríšskym komisárom Josefom Terbovenom sa podieľal na vláde v Nórsku až do nemeckej kapitulácie v máji 1945. V tom istom roku bol popravený. Ďalším “synonymom” kolaborácie v západnej Európe je vláda vo Francúzskom Vichy. Vichystické Francúzsko predstavovala vlastne s Nemeckom spolupracujúca vláda maršala Philippa Pétaina, ktorá v rokoch 1940 - 1944 spravovala územie zahŕňajúce južnú časť Francúzska (a niektoré kolónie). Vláda vo Vichy sa podieľala na deportáciách a vyvražďovaní židovského obyvateľstva i ďalších nacistických zločinoch.
Prezidentská vlajka Philippa Pétaina
Iné príčiny politickej kolaborácie vidíme na východe Európy, predovšetkým na Balkáne a v ZSSR. Hneď po rozpútaní nemecko-sovietskej vojny v lete 1941 sa ukázalo, že stalinistická krutovláda mala v ZSSR veľa odporcov (napr. na Ukrajine civilní obyvatelia vítali nemecké vojská ako osloboditeľov) a v bojoch proti sovietskej armáde napokon po boku Wehrmachtu bojovalo okolo 1 milióna sovietskych občanov. Zvláštnym fenoménom bola Ruská oslobodzovacia armáda generála Andreja Vlasova, čo bola vojenská jednotka sformovaná zo sovietskych vojnových zajatcov, dobrovoľníkov, emigrantov, bojujúca na strane Hitlerovského Nemecka.
Generál Vlasov
Najväčšiu podporu mala nemecká okupačná moc na Ukrajine a v pobaltských krajinách – Lotyšsku, Estónsku a Litve, ktoré Stalin len nedávno pripojil k ZSSR. Hlavnými príčinami spolupráce s nacistickou mocnosťou boli: pauperizácia obyvateľstva, násilná kolektivizácia, bezzákonnosť, národnostný útlak, rusifikácia a vôbec zločinnosť Stalinovho režimu a odpor voči nemu.
Takisto na Balkáne nebola situácia jednoznačná. Už pred vypuknutím vojny tu existovali rôzne násilné hnutia, či už išlo o radikálnych komunistov, nacionalistov alebo fašistov. V r. 1943 vypukla občianska vojna v okupovanom Grécku, kde proti sebe bojovala komunistická ELAS a národnodemokratická EDES. Nebyť zásahu britskej armády, bolo by v Grécku zvíťazilo komunistické hnutie a krajina by sa nevyhla nastoleniu komunistického režimu. V Srbsku existovala kolaborantská vláda generála Milana Nedića. Proti nej bojovali tzv. četníci vedení D. Mihajlovićom a komunistická partizánska armáda J. B. Tita. Obe strany sa však neváhali spojiť s nemeckými okupantami, pokiaľ šlo o poškodenie toho druhého a z každej strany dochádzalo ku krutostiam a masakrom. V Chorvátsku od r. 1929 pôsobilo Ustašovské chorvátske osloboditeľské hnutie (Ustaša) – antidemokratické hnutie založené na silnom nacionalizme, protiboľševickej a protisrbskej orientácii. Ustašovci sa neštítili ani teroristických útokov. Keď na jar 1941 Nemecko spolu so spojeneckými talianskymi a maďarskými vojskami napadlo a obsadilo Juhosláviu, vyhlásili ustašovci Nezávislý chorvátsky štát, ktorý veľmoci Osi ( Nemecko a Taliansko) spolu so svojimi satelitmi (medzi nimi aj Slovensko) uznali 15. apríla 1941. Chorvátsko sa stalo satelitom Nemecka, podobne ako Slovensko vyslalo svoje vojsko do ZSSR a zaviedlo politiku teroru namiereného proti obyvateľstvu srbskej národnosti, komunistom, rómskym a židovským obyvateľom.
Vlajka ustašovského Chorvátska
Opakom kolaborácie je odboj namierený proti okupačnej mocnosti. Príčin, prečo sa ľudia zapájali do činnosti odboja bolo viacero, od úplne pochopiteľnej snahy oslobodiť svoju vlasť spod cudzej nadvlády, po znechutenie brutalitou nemeckej nadvlády a genocídou celých skupín obyvateľstva. Veľmi silné bolo odbojové – partizánske hnutie v Grécku a Juhoslávii; tamojšie partizánske oddiely dokázali na seba viazať skutočne významnú časť nemeckého vojska a spôsobovali nepriateľovi veľké straty. Juhoslovanský odboj, vedený J. B. Titom dokonca natoľko zosilnel, že dokázal z krajiny vyhnať nemecké a talianske okupačné sily takmer bez pomoci zahraničných spojencov. Silné partizánske hnutie existovalo i na okupovaných územiach ZSSR. Postup nemeckých vojsk na okupovaných územiach ZSSR totiž sprevádzal brutálny teror voči civilnému obyvateľstvu, ktorý mal pripraviť toto obrovské územie so slovanským obyvateľstvom na budúce nemecké osídlenie vysnívaného nemeckého životného priestoru – Lebensraum-u.
Napriek zúfalým podmienkam v ZSSR vyvolal nemecký postup radikálnu odozvu; vzniklo silné partizánske hnutie, ktoré sa postupne rozširovalo i do okolitých krajín ovládaných Hitlerom a ovplyvňovalo podobu tamojšieho protifašistického odboja (Slovensko).
V Poľsku existovalo (podobne ako na Slovensku) niekoľko odbojových skupín rôzneho ideologického zamerania (komunistické, občianske, nacionalistické). Všetky si uvedomovali, že svojou činnosťou rozhodujú i o budúcej podobe Poľska, o tom, či po vojne bude Poľsko demokratické, alebo sa stane satelitom ZSSR. V auguste 1944 preto povstalecká organizácia Zemská armáda zorganizovala vo Varšave protinemecké povstanie, ktorého cieľom bolo oslobodiť Varšavu ešte pred príchodom sovietskych vojsk a pomocou existujúcej štátnej správy znemožniť ustanovenie bábkového komunistického režimu. Povstanie trvalo 63 dní a nemecká armáda ho doslova utopila v krvi – vyžiadalo si život okolo 200 tisíc obyvateľov. Mesto Varšava zostalo v ruinách. Paradoxom bolo, že len „pár“ kilometrov odtiaľ stála červená armáda a prizerala sa totálnej porážke povstania – bolo to súčasťou Stalinovho plánu na ovládnutie Poľska po vojne.
Na Slovensku sa výrazom odporu proti nedemokratickému režimu orientovanému na Hitlerovské Nemecko stalo Slovenské národné povstanie (29. augusta 1944 – 28. októbra 1944), ktoré takisto nacistickí okupanti porazili. Jeho významom však bolo, že v boji proti nacizmu sa dokázali spojiť predstavitelia komunistického a občianskeho odboja, že na povstaleckých územiach sa obnovila československá štátnosť a po vojne Slovensku zabezpečilo (napriek nacistom poplatnému režimu) postavenie víťazného štátu.
Generál Charles de Gaulle
Vo Francúzsku sa počas vojny takisto vytvorili viaceré hnutia odporu - Résistance, ktoré boli podriadené Výboru Slobodného Francúzska v Londýne, vedenému generálom Charlesom de Gaullom. Výbor plnil funkciu francúzskej exilovej vlády a od r. 1942 koordinoval svoje akcie proti rastúcim nemeckým a vládnym represiám s domácim hnutím odporu. Hnutie odporu postupne zjednotilo všetky francúzske aktívne politické sily: komunistov, socialistov, radikálov, kresťanských demokratov. Od r. 1944 existovala jeho ozbrojená zložka a v poslednom roku okupácie prišlo k značnému nárastu bojových akcií, sabotáží a diverzie.
V súvislosti s problematikou protifašistického odboja v Európe treba spomenúť a vyzdvihnúť osobnú statočnosť členov rôznych tajných protinacistických skupín, ktorí sa podieľali na výrobe, distribúcii protinacistických tlačív, výpomoci vojnovým zajatcom a ich rodinám, rôznej pomoci partizánom a partizánskym hnutiam (zásobovanie, poskytovanie úkrytu atď.) a v neposlednom rade jednotlivcom i rodinám, ktorí ukrývali a chránili prenasledované židovské obyvateľstvo. Všetci títo, často anonymní, jednotlivci riskovali (a často aj stratili) svoje životy a životy svojich rodín, v prospech druhých ľudí a sú žiarivým príkladom pre nasledujúce generácie.
Zopakujte si:
1.) Definuj pojem kolaborant.2.) Ktoré krajiny Európy boli počas vojny okupované Nemeckom?
3.) Prečo mali nacistickí okupanti podporu na niektorých okupovaných územiach ZSSR?
4.) Akú podobu mala kolaborácia vo Francúzsku?
5.) Kto stál na čele francúzskeho odboja?
Použitá literatúra:
Kodajová, D., Tonková, M., Dejepis pre 3. ročník gymnázií, SPN, 2006Pečenka M., Luňák P. A kol.: Encyklopedie moderní historie, Nakladatelství Libri, Praha 1998
Paed.Dr. Miroslav Kmeť, PhD, Problematika kolaborácie a odboja vo výučbe dejepisu, www. druhasvetova.sk
Kol.aut.: Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1996
www.wikipedie.cz
Zdroje obrazkov:
http://users.erols.com/mwhite28/euro1942.htmhttp://www.britannica.com/EBchecked/media/31118/Quisling
http://en.wikipedia.org/wiki/Vichy_France
http://en.wikipedia.org/wiki/Andrey_Vlasov
http://cs.wikipedia.org/wiki/Usta%C5%A1ovci
http://cs.wikipedia.org/wiki/Soubor:Warsaw_Uprising_-_Young_Soldiers_(1944).jpg
http://www.3quarksdaily.com/3quarksdaily/2010/08/myths-of-charles-de-gaulle.html