Rok 1815 sa niesol v znamení Viedenského kongresu, ktoré cieľom bolo obnovenie politickej situácie v Európe z r. 1792, uplatnenie práv dynastií zvrhnutých Napoleonom na ich tróny a upevnenie mocenskej solidarity proti revolučným a nacionalistickým prejavom – teda obnova politickej rovnováh síl. Napoleonský pokus o „svetovládu“ skončil neúspechom a Európu znovu ovládla pentarchia: Veľká Británia, Francúzsko, Prusko, Rusko a Rakúsko.
Tieto štáty, ktorých úlohou bolo udržiavať mocenskú rovnováhu v Európe a ktoré takto vytvorili prvý funkčný model európskej kolektívnej bezpečnosti, boli samy o sebe veľmi rozdielne; každý z nich mal iné historické, kultúrne a geopolitické pozadie, boli spravované rôznymi politickými systémami.
Veľká Británia sa stala námornou veľmocou
Veľká Británia
Spomedzi štátov pentarchie bola Veľká Británia jedinou funkčnou konštitučnou monarchiou s dlhodobou tradíciou parlamentarizmu. Panovnícku moc tu už od r. 1215 obmedzovala Veľká listina slobôd (Magna charta), v r. 1689 kráľ Viliam III. Oranžský vydal tzv. „listinu práv“ (Bill of Rights), ktorá obmedzovala práva koruny tak, aby nesmela vykonávať štátnu moc bez súhlasu parlamentu. Kráľ napríklad nemohol bez súhlasu parlamentu zvyšovať dane, pozastaviť platnosť zákona odsúhlaseného parlamentom, zakázať nosenie zbraní protestantom, trestať poslancov za prejavy v parlamente, neúmerne odkladať voľby do parlamentu. Britský parlament bol (a je) dvojkomorový – pozostával z Hornej snemovne (House of Lords), čo bola dedičná aristokratická komora parlamentu a Dolnej snemovne (House of Commons), ktorej členovia boli volení (existoval vysoký volebný cenzus a to ako pre voličov, tak pre volených). Vytvoril sa systém dvoch parlamentných strán. Toryovci reprezentovali vyššiu šľachtu, duchovenstvo a veľkých pozemkových vlastníkov, whigovci zastupovali podnikateľov, obchodníkov, či lodiarov.
Vývoj politického systému Veľkej Británie (od r. 1707 spojené kráľovstvá anglické a škótske, od r. 1800 spojenie s írskym kráľovstvom) súvisel v prvej polovici 19. storočia predovšetkým so zmenami, ktoré priniesla priemyselná revolúcia a vytvorenie Britskej koloniálnej ríše.
Priemyselná revolúcia premenila Veľkú Britániu na „dielňu sveta“, ktorá sa už nemusela obávať cudzej konkurencie, a preto sa ako prvá stala krajinou slobodného obchodu (postupne zrušila všetky colné obmedzenia). Vytvorila sa vplyvná, zámožná vrstva priemyselnej buržoázie, ktorá mala politické ambície. Zastaralý volebný systém však umožňoval podiel na vláde hlavne pozemkovej aristokracii a nezohľadňoval ani množstvo novovzniknutých, ľudnatých priemyselných miest, ktoré nemali zodpovedajúce zastúpenie v parlamente.
Britský parlament
Preto sa hlavnou požiadavkou doby stala volebná reforma. Od volebnej reformy očakávali zlepšenie svojho postavenia aj stredné vrstvy a robotníci. Reforma sa uskutočnila v r. 1832 a podľa nového volebného zákona sa počet oprávnených voličov zdvojnásobil. Vo verejnom živote prestala rozhodovať šľachta, značný počet zástupcov v parlamente získali zámožné mestské vrstvy.
Došlo i ku premene tradičných politických strán. Whigovia - liberáli sa stali stranou priemyselníkov a stredných vrstiev veľkých miest. Toryovia, čiže konzervatívci zastupovali záujmy veľkostatkárov. Za vlády Juraja IV. (1820 – 1830) zosilnel boj Írov za samostatnosť (hnutie repeal). Výsledkom bolo, že koncom dvadsiatych rokov dostali Íri zastúpenie v britskom parlamente. Veľa nespokojných Írov vtedy emigrovalo do Austrálie a na Nový Zéland. Za vlády Viliama IV. (1830-1837) sa Veľká Británia stala námornou veľmocou. Viliama (ktorý v mladosti slúžil v kráľovskom námorníctve a celý život ho podporoval) nazývali i “kráľ námorník”. V r. 1833 bolo zrušené otroctvo v britských kolóniách a parlament schválil úplnú slobodu tlače a reformu školského systému. Jeho nástupkyňa, kráľovná Viktória vládla až do r. 1901. V tridsiatych rokoch sa vo Veľkej Británii rozšírilo masové demokratické hnutie – chartizmus (označuje sa podľa Charty ľudu, ktorú do r. 1842 podpísalo okolo 3 miliónov ľudí). Hlavnou požiadavkou hnutia bolo všeobecné volebné právo.
Mladá kráľovná Viktória
Francúzsko
Francúzsko, napriek obratnosti a diplomatickému umeniu ministra zahraničných vecí Talleyranda, muselo podľa ustanovení Viedenského kongresu zaplatiť vojnové náhrady vo výške 700 miliónov frankov, stratilo svoje vojnové loďstvo, dobyté územia a muselo sa vrátiť do hraníc z r. 1792. Namiesto Napoleona zasadol a uprázdnený francúzsky trón Ľudovít XVIII. Bourbon (1814 – 1824), brat popraveného Ľudovíta XVI (Ľudovít XVII., syn popraveného kráľa zomrel za neznámych okolností vo väzení v detskom veku).
Ľudovít XVIII.
Obdobie jeho vlády a vlády jeho nástupcu Karola X. sa nazýva obdobím Reštaurácie (obnovy) predrevolučných pomerov. Tento názov však nie je celkom presný, pretože skutočná, absolutistická moc panovníka v predrevolučnej podobe už vzhľadom na historický vývoj nebola možná. Už pred nástupom na trón bol Ľudovít nútený schváliť novú ústavu, ktorá vo Francúzsku zavádzala dvojkomorový parlament. Členstvo v Hornej snemovni (Snemovňa pairov) sa dedilo alebo získavalo od kráľa, do Dolnej snemovne (Poslanecká snemovňa) boli volení občania podľa majetkového cenzu. Množstvo právnych, úradných a ekonomických reforiem z obdobia revolúcie, ako aj Napoleonov občiansky zákonník zostalo zachovaných. Vzťah štátu a cirkvi sa riadil konkordátom z r. 1801. Po porážke Stodňového cisárstva nasledovala odveta v podobe tzv. Bieleho teroru, ktorého krutosť sa prejavila hlavne na juhu Francúzska. Vyčíňanie monarchistov sa síce nedialo z priameho popudu kráľa, no on ani vláda sa mu nesnažili zabrániť. Francúzsko za vlády Ľudovíta XVIII. však môžeme označiť za konštitučnú monarchiu. Zmenená situácia nastala po nástupe nového panovníka, Ľudovítovho brata Karola X. (1824 – 1930), ktorý bol počas panovania svojho brata na čele roajalistickej opozície (k radikálnym postojom ho však priviedol i podarený atentát na jeho syna, z ktorého smrťou sa nevedel zmieriť).
Karol X.
Karol viedol konzervatívnu politiku, v ktorej sa opieral o podporu roajalistov a vysokého kléru. R. 1830 pod zámienkou boja proti opozícii vydaním tzv. štyroch ordonancií výrazne obmedzil slobodu tlače, rozpustil práve zvolenú dolnú komoru parlamentu, zmenil volebný zákon v prospech veľkých vlastníkov a na základe nového zákona vypísal nové voľby do dolnej komory parlamentu, ktorá mala namiesto pôvodných 430 mať len 262 poslancov. Reakciou na kráľov postup bolo vypuknutie povstania v Paríži. V dňoch 27. - 29. júla 1830 uspeli povstalci v bojoch proti vládnemu vojsku a dobyli vládny palác. Karol X. abdikoval a na francúzsky trón nastúpil jeho príbuzný z mladšej línie Bourbonovcov – Ľudovít Filip Orleánsky (1830 – 1848). Ten vládol s podporou bohatej buržoázie, obchodníkov a bankárov až do revolučného roku 1848. Jeho vláda bola obdobím nepokojov a nespokojnosti na všetkých stranách politického spektra. V rokoch 1831 a 1834 musela čeliť robotníckym nepokojom v Lyone a Paríži, v r. 1832 roajalistickému povstaniu vo Vendée, v rokoch 1836 a 1840 bonapartistickým povstaniam organizovaným Napoleonovým synovcom Ľudovítom Napoleonom.
Prusko
Na jednaniach Viedenského kongresu získalo Prusko ako jeden z víťazných štátov Prusko časť Saska, Pomoransko, Poznaňsko a Westfálsko. Prusko bolo od r. 1815 členom tzv. Nemeckého spolku, ktorý vznikol ako náhrada za v r. 1806 zaniknutú Svätú ríšu rímsku nemeckého národa. Spolok tvorilo 34 štátov a 4 slobodné mestá pod vedením Rakúska. Zástupcovia všetkých subjektov sa stretávali na zasadnutiach spolkového snemu vo Frankfurte nad Mohanom.
Fridrich Viliam III.
Pruský panovník Fridrich Viliam III. podpísal spolu s rakúskym cisárom Františkom I. a ruským cárom Alexandrom I. r. 1815 deklaráciu o Svätej aliancii, v ktorej sa zaviazali riadiť sa vo vnútornej i zahraničnej politike pravidlami viery a jednať podľa práva, kresťanskej lásky a mieru. V podstate však šlo o dohodu východných panovníckych dvorov na spolupráci v boji proti liberalizmu, nacionalizmu a presadzovaniu občianskych slobôd. Prusko bolo už od čias Fridricha Viliama I. (1713-1740) vysoko centralizovaným štátom so silnou armádou, v ktorom prebehlo zrušenie nevoľníctva a niektoré ďalšie zásadné reformy (zrovnoprávnenie Židov, uvoľnenie mestskej samosprávy) až v rokoch Napoleonských vojen. Práve tie prispeli ku vzrastu nemeckého národného povedomia a ku vzniku študentského spolkového hnutia, ktoré volalo po zjednotení Nemecka. Reakciou na toto hnutie boli karlovarské uznesenia z r. 1819, v ktorých sa Rakúsko, Prusko a ďalšie nemecké štáty zaviazali zaviesť prísnu cenzúru a dohľad nad univerzitami. V r. 1834 bol vytvorený Nemecký colný spolok, ktorý spolu s rozmachom železničnej dopravy a rýchlou industrializáciou prispel k rozmachu nemeckých krajín. Až do revolúcie v r. 1848 bolo Prusko absolutitstickou monarchiou. Panovníkovi bola oporou vo vláde silná vrstva bohatých veľkostatkárov – junkerov.
Rusko
Rusko bolo na začiatku 19. storočia zaostalou, poľnohospodárskou krajinou, kde ešte stále pretrvával nevoľnícky systém, ktorý bol prekážkou hospodárskeho rozvoja. Priemyselná buržoázia tu takmer neexistovala a obchodnícka vrstva bola spojená s veľkostatkárskym hospodárstvom. Ruský panovník – cár bol absolutistickým vládcom. Jeho vláda sa nazývala samoderžavie (je to preklad gréckeho autokrator – samovládca – titul používaný byzantským cisárom). Znamenalo to že cár (nazývaný gosudar-imperátor) držal v rukách všetku výkonnú, zákonodárnu a súdnu moc, ktoré potom delegoval na jemu podriadené orgány. Vládna rada, ktorú ustanovil Peter Veľký, jako aj štátna rada, zavedená Alexandrom I. (1801-1825) mali len poradnú funkciu.
Alexander I.
Alexander I. zaviedol r. 1802 podľa francúzskeho vzoru i miisterstvá; ministri sa však považovali za služobníkov cára, na ktorých delegoval časť svojich právomocí. Administratívne sa Rusko delilo na menšie správne celky (podľa veľkosti od najmenšieho: voľnosť, ujezd, gubernia), správa však bola prísne centralizovaná a samospráva takmer neexistovala. Pravoslávna cirkev a pravoslávie mali v Rusku postavenie štátneho náboženstva. Nespokojnosť s režimom samoderžavia, kde cár mal absolútnu moc a s nevoľníctvom, ktoré brzdilo hospodársky pokrok krajiny, neprejavovali široké masy obyvateľstva, ale pomerne úzky kruh šľachtickej inteligencie, predovšetkým z radov dôstojníkov ruskej armády. Príležitosť na prevrat videli revolucionári po neočakávanej a náhlej smrti cára Alexandra I. v decembri roku 1825. Podľa tajnej dohody sa mal stať nástupníkom trónu mladší z dvoch cárových bratov, Mikuláš, no o právo na trón sa hlásil i jeho starší brat Konštantín. Revolucionári vládny zmätok využili k povstaniu. 14. decembra 1825 (odtiaľ názov dekabristi) doviedli revoluční dôstojníci časť svojich plukov do Petrohradu na Senátne námestie, odmietli zložiť prísahu vernosti novému cárovi a žiadali zavedenie ústavy a politických slobôd. Vojenský veliteľ povstania plukovník Trubeckoj však na Senátne námestie neprišiel a medzi povstalcami zavládla bezradnosť a zmätok, čo cár Mikuláš využil, povstalcov dal obkľúčiť vojskom s niekoľkonásobnou presilou a povstanie zlikvidoval delostreleckou paľbou. Vypočúvanie zatknutých dekabristov trvalo pol roka. Vodcovia povstania boli popravení. Ďalších viac než sto bolo poslaných do vyhnanstva na Sibír.
Rakúsko
Od r. 1804 sa stala Habsburská monarchia cisárstvom. Po zániku Sv. ríše rímskej r. 1806 tak zostal Františkovi II. rakúsky cisársky titul – panoval ako cisár František I. (1792-1835). Politika monarchie však bola predovšetkým v rukách všemocného kancelára Metternicha, neskôr - hlavne počas vlády Ferdinanda I. (1835-1848) – skutočnú moc v krajine vykonávala štátna rada – arcivojvoda Ľudovít, Metternich a gróf F.A. Kolowrat. Rakúske cisárstvo bolo absolutistickou monarchiou.
Klemens von Metternich
Všetka moc teda bola formálne v rukách panovníka, ktorý ju delegoval na svojich podriadených. Štátna rada, vytvorená za Márie Terézie, mala len poradnú funkciu. Krajinské snemy takisto mohli len prerokúvať kráľovské návrhy zákonov a zaujímať k nim stanovisko, ktoré sa predložilo panovníkovi. Ten potom odpovedal rozhodnutím, ktorým mohol návrh prijať, pozmeniť, doplniť alebo odmietnuť, alebo nariadiť opätovné prerokovanie - mal teda vždy rozhodujúce slovo. Podľa zákona sa v Uhorsku mal snem zvolávať každé tri roky, no toto sa vôbec nedodržiavalo. Knieža Metternich počas svojho „vládnutia“ vytvoril všemocný policajný režim, ktorý sa opieral o rozšírený aparát polície a udavačov.
Balkán
Ďalším ohniskom nepokojov v Európe bol Balkánsky polostrov, kde žilo pod nadvládou Osmanskej ríše početné kresťanské obyvateľstvo. Osmanská ríša bola už v 19. storočí len tieňom svojej niekdajšej slávy, trpela hospodárskym úpadkom, skorumpovanou správou a nevyhnutnou potrebou reforiem. Zo slabosti ríše ťažili Rusko, Veľká Británia, Rakúsko i Francúzsko, ktoré mali na jej území svoje záujmy, preto podnecovali národnooslobodzovací boj porobených národov. Tak v r. 1817 s pomocou Ruska získalo autonómne postavenie Srbské kniežatstvo.
Srbský odboj podnietil v r. 1821 povstanie v Grécku, ktoré trvalo až do roku 1829. Zverstvá, ktoré počas revolty páchali Turci na gréckom obyvateľstve, vzbúrili verejnú mienku v celej Európe a do Grécka čoskoro prúdilo množstvo dobrovoľníkov (napr. Lord George G. Byron, ktorý tu i zomrel). K osamostatneniu Grécka spod tureckej nadvlády prispel v r. 1827 útok spojeného anglicko – francúzsko – ruského loďstva pri západnom pobreží Grécka a rusko – turecká vojna, ktorá prebehla v rokoch 1828-29. Grécko získalo postavenie nezávislého štátu a na kráľovský trón v ňom získal princ Oto Bavorský z rodu Wittelsbachovcov.
Zopakujte si:
1.) Porovnaj politický systém vo Veľkej Británii a Francúzsku po r. 1815.2.) Charakterizuj samoderžavie.
3.) Aký bol vývoj na Balkánskom polostrove?
4.) Prečo bol Karol X. nútený abdikovať?
5.) Čo to bolo chartistické hnutie?
Použitá literatúra:
Kol.aut.: Dejepis pre 2. ročník gymnázia, SNP, Bratislava 1986Kol.aut.: Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1999
Hečková, J; Marci, Ľ.; Slneková, V.; Nagy, Z.: Dejepis (pomôcka pre maturantov), Enigma, Nitra, 2007
Luňák, P., Pečenka, M. A kol. Encyklopedie moderní historie, Libri, Praha, 1998
www.wikipedie.cz
Zdroje obrazkov:
http://www.britishbattles.com/waterloo/battle-trafalgar.htmhttp://www.travellondon.com/general/the-houses-of-parliament/
http://www.gogmsite.net/early_victorian_-_1837_-_18/queen_victoria/1842_queen_victoria_after_w.html
http://www.arcadja.com/auctions/en/georget_jean_charles/artist/80646/
http://en.wikipedia.org/wiki/File:Charles_X_of_France.png
http://en.wikipedia.org/wiki/Frederick_William_III_of_Prussia
http://en.wikipedia.org/wiki/Alexander_I_of_Russia
http://en.wikipedia.org/wiki/Metternich