Etické aspekty ochrany prírody

Príroda nikdy nezradí srdce, ktoré ju miluje.

Etické aspekty ochrany prírody

Príroda v širšom zmysle je celý hmotný (anorganický i organický) svet, nachádzajúci sa v ustavičnom pohybe v čase a priestore. Ide teda o celú hmotnú náplň priestoru biogeosféry bez výtvorov človeka a bez uzavretých areálov ľudských ekumén. Prírodu možno na systémovej úrovni chápať ako súhrn všetkých človekom nevytvorených prírodnín, ktoré vnímame zmyslami, i ako proces, ktorým prírodniny vznikajú.

Prírodné zdroje sa chápu ako prírodou poskytované surovinové zdroje.

Tradične sa delia:

• nevyčerpateľné (slnečná energia, voda, ovzdušie),
• vyčerpateľné obnoviteľné (pôda, krajina, recyklovateľné nerastné suroviny, biomasa)
• neobnoviteľné (pôvodná krajina, genofond, nerecyklovateľné nerastné suroviny).

Prírodné prostredie je v súčasnosti globálne poznačené antropogénnym vplyvom. Prírodný charakter najprv stratilo obytné, neskôr i pracovné a rekreačné prostredie. Každé prostredie je však z hľadiska fungovania prírodným, pretože v ňom platia prírodné zákony a z hľadiska svojho pôvodu je tiež prírodným (aj človekom vytvorené umelé prostredie je odvodené z prírodného a formuje ho prírodný tvor za využitia prírodných zdrojov). V tomto význame výraz tvorba prostredia je konvenciou, lebo v skutočnosti ide o postupné pretváranie prostredia a vznik nového, pre človeka prijateľného prostredia, ktoré potrebuje pre svoj život a ktoré ho chráni (pred nepriateľom, hladom, chorobou, počasím). Výraz ochrana prostredia teda znamená, že človek chráni nie prostredie samo o sebe, ale svoje záujmy v ňom, pretože rozumne a účelne premenené prostredie napokon chráni človeka.

Realita

Na divokú, voľnú prírodu dnes útočia na Slovensku z viacerých frontov. Posledné miesta divočiny sú ohrozované lesohospodárskymi skupinami, výstavbou ciest, hotelov, zjazdoviek, ťažbou nerastov či poľovačkami. Z druhej strany atakujú divočinu skupiny, ktoré sa snažia zmeniť ochranárske zákony kvôli potencionálnym ziskom v budúcnosti. Toto konanie uľahčujú ľudia, ktorí podceňujú divokú prírodu alebo majú z rôznych iných dôvodov mäkký postoj k ohrozovateľom našej divočiny.

Štát vytvoril na Slovensku Národnú sústavu chránených území, ktorá tvorí 9 národných parkov, 14 chránených krajinných oblastí, 383 prírodných rezervácií, 219 národných prírodných rezervácií, 230 prírodných pamiatok, 60 národných prírodných pamiatok a 181 chránených areálov. Celková plocha tejto sústavy je 23,15 % územia Slovenskej republiky.

Prečo chrániť

Biosféru tvorí obrovské množstvo žijúcich druhov a jedincov rôznych organizmov. Boli tu dávno pred príchodom človeka, vytvárali komunity, spoločenstvá a získavali kolektívnu pamäť, ktorá im umožňovala prežívať rôzne nástrahy života. Za miliardy rokov vznikla na Zemi obrovská pavučina života, kde organizmy navzájom komunikujú, spolupracujú, bojujú medzi sebou a vytvárajú tak jeden superorganizmus – biosféru.

To všetko sa stalo bez najmenšej zásluhy človeka. Človek biosféru nekonštruoval, nerozumie jej a nevie ju preto ani opraviť. Môže ju len pripustiť a spolupracovať s ňou. To „niečo“ vytvorené a existujúce bez prispenia človeka, nazývame aj divočinou.

Niečo, čo človek nestvoril, by ale nemal ani ničiť. Divočina má predovšetkým totiž hodnotu sama o sebe, pre svoju krásu, vytrvalosť žiť, pre svoju dokonalosť rastúcu miliardy rokov.

Divočina je kultúrnym dedičstvom Zeme, je ako obraz starého majstra, ktorý už nemá kto druhýkrát namaľovať.

Hodnota pre ľudí

Naša spoločnosť je výsledkom prudkej modernizácie európskej spoločnosti, ktorá bola založená predovšetkým na rozvoji vedy a techniky. V tejto spoločnosti sa sformovala predstava o biosfére ako o zdroji uspokojovania potrieb človeka. Divočina ale nie je „stolček prestri sa“ a jej hlavná úloha nie je uspokojovanie potrieb človeka. Divočina, v globálnom meradle biosféra, aktívne formuje prostredie a manipuluje s ním a jej úloha pre stabilitu životného prostredia ľudí je preto rozhodujúca.

Obyvatelia Slovenska, ktorí sú historicky súčasťou moderného vývoja európskej civilizácie, nemajú jasnú predstavu, prečo je nevyhnutné chrániť divočinu. Toto tvrdenie platí aj pre predstaviteľov politických strán, finančné a hospodárske skupiny, ktoré určujú tvár našej krajiny na dlhé roky do budúcnosti.

Ochrana prírody

Človek sa stará o svoje vlastné veci ktoré sú preňho cenné, ale o prírodu sa nestará a tým je príroda stále viac a viac znečistená. 

Človek znečisťuje prírodu a tým ničí ozónovú vrstvu, ktorá nás chráni pred ultrafialovým žiarením slnka. Príroda sa znečisťuje aj škodlivým plynom, ktoré vypúšťajú továrne a autá. Fajčiari znečisťujú ozónovú vrstvu tiež. Denne sa vyrúbe mnoho stromov, ktoré vyrábajú kyslík na výrobu papiera a preto by sme mali recyklovať. Človek narúša aj vodné plochy tým, že ťaží z oceánov ropu a iné nerastné suroviny. Tým narušuje dno oceánov, ktoré sa nachádza v okolí miesta kde sa ťaží. Tým, že človek stavia hotely a prerába pláže sa tiež znečisťuje príroda, pretože ak vystavia hotely a pláže prídu turisti, ktorí prírodu tiež znečisťujú. 

Každý človek môže pomôcť na ochranu prírody tým, že nebude odhadzovať odpadky na zem a ak uvidí nejaké odpadky na zemi, tak ich neobíde ale zodvihne a pri najbližšom odpadkovom koši odhodí. Ozónová vrstva je znečisťovaná aj plynmi zo spaľovní. Preto je dôležité, aby ľudia odpad separovali. Niektoré druhy sa potom môžu použiť na recykláciu. Spracovaním 1 tony triedeného papiera zachránime 17 stromov. Recykláciou sa zmenší množstvo odpadu, neznečisťuje sa životné prostredie, z nepotrebného odpadu sa vyrobia nové výrobky, výroba z recyklovaného odpadu je lacnejšia.

Veľmi citlivým prostredím je aj voda a preto sa človek o jej čistotu musí starať. Jej spotreba neustále rastie a aj preto je zdravá a čistá voda čoraz vzácnejšia. Medzi rozličné látky, ktoré znečisťujú vodu, patria umelé hnojivá z poľnohospodárstva (z prehnojenia pôdy), zo splaškových komunálnych vôd – z domácností, zlúčeniny dusíka – z poľnohospodárstva, z odpadových vôd z domácností alebo podnikov, ropné látky – benzín, nafta, ropa, minerálne oleje.