Dekolonizácia je proces vymaňovania kolónií z priamej politickej závislosti na svojich materských krajinách. Jej počiatky siahajú už do medzivojnového obdobia, no naplno prepukla v druhej polovici 20. storočia a stala sa pre ňu istým charakteristickým znakom. Pred vojnou vznikali v kolonizovaných krajinách Afriky a Ázie nacionálne hnutia, ktoré však zväčša ešte nepožadovali osamostatnenie sa od materských krajín, ale skôr rešpektovanie ich kultúrnych osobitostí a väčšiu mieru autonómie. Hlavným impulzom dekolonizácie bola druhá svetová vojna, ktorá znamenala pre koloniálne mocnosti (teda hlavne Veľkú Britániu, Francúzsko i Holandsko, Belgicko) obrovský nápor. Materské krajiny postupne strácali kontrolu nad svojimi kolóniami a držba kolónií sa pre koloniálne mocnosti stala aj ekonomicky neúnosnou. Počas vojny japonská okupácia Indočíny, Filipín, Indonézie, Malajzie a Barmy nenávratne poškodila tamojšie britské, francúzske a holandské koloniálne záujmy. Svoju úlohu zohral i nástup USA ako prvej svetovej veľmoci, ktorá naliehala na svojich spojencov (Britániu a Francúzsko), aby mierovou cestou zlikvidovali svoje koloniálne ríše.
Už v r. 1941 bola prijatá Atlantická charta, v ktorej bolo zakotvené právo pre všetky národy vybrať si svoju formu vlády. Právo na sebaurčenie národov presadzovala i po vojne vytvorená Organizácia spojených národov (OSN). Po vypuknutí studenej vojny sa hnutia za osamostatnenie v kolóniách stali nástrojom boja medzi znepriatelenými blokmi a v západnom svete panovali oprávnené obavy, že národné hnutia Afriky či Ázie sa pod vplyvom komunistickej ideológie pridajú do sovietskeho tábora. Britská koloniálna ríša v dvadsiatych rokoch 20. storočia Proces dekolonizácie, pochopiteľne, neprebiehal vo všetkých krajinách rovnako. O tom, aké budú ďalšie osudy kolónie do veľkej miery rozhodoval prístup materskej krajiny. Ten sa však značne líšil. Veľká Británia so svojou zachovanou prestížou a blízkym spojenectvom s USA mala v tejto oblasti jednoznačné výhody. Naviac už v roku 1931 bol westminsterským štatútom ustanovený Commonwealth, umožňujúci spojenie rôznych monarchií a republík pod symbolickou autoritou Britskej koruny. Francúzsko naopak po katastrofickej porážke z roku 1940 trpelo tzv. “komplexom opustenia” a napriek úsiliu o zachovanie dobrých vzťahov s USA sa pokúšalo obnoviť v kolóniách svoju nadvládu i za cenu násilia a kultúrnej asimilácie. Táto snaha však vyústila do drastických vojen. Ostatné koloniálne mocnosti (napr. Španielsko a Portugalsko) mali taktiež záujem na udržaní svojej nadvlády, no po uplynutí desaťročia sa ho boli nútené vzdať.
Uplatnenie novej sily tzv. tretieho sveta symbolizovala Bandungská konferencia z roku 1955, na ktorej sa zišlo 29 afrických a ázijských krajín, tvoriacich viac ako 50% svetovej populácie, ale len 8% svetového bohatstva. Konferencia mala za cieľ vyriešiť dva problémy: uplatniť hospodárske ašpirácie tretieho sveta žiadosťou o zriadenie zvláštneho fondu OSN pre rozvoj a politicky odmietnuť vonkajšie zasahovanie, kolonializmus, apartheid, ba pod vplyvom arabských štátov aj sionizmus. Táto prvá konferencia štátov tretieho sveta, ktorá získala obrovský ohlas, prispela k vzrastu osobnej prestíže politikov ako boli Nehrú, Sukarno a Násir.
Miesto konania Bandungskej konferencie
Na priebeh dekolonizácie mala vplyv i hospodárska, politická a kultúrna vyspelosť obyvateľstva v kolóniách, ako aj stupeň národného uvedomenia obyvateľstva kolónií. Tu vidíme značný rozdiel medzi krajinami južnej, juhovýchodnej Ázie a arabského sveta, ktoré disponovali vlastnou politickou elitou a zrelým národným vedomím a väčšinou afrických krajín, kde sa národné vedomie rozpúšťalo v spleti kmeňových vzťahov a politická elita takmer neexistovala.
Priebeh dekolonizácie v Ázii
India
India bývala najväčšou a najbohatšou kolóniou v moci Veľkej Británie. Silná vlna nacionalizmu a odpor voči britskej nadvláde tu vznikli už v druhej polovici 19. storočia. V r. 1885 vznikla indická politická strana presadzujúca väčšiu autonómiu v rámci Britského impéria – Indický národný kongres. V období medzi svetovými vojnami sa na jeho čelo dostali predstavitelia hinduistickej väčšiny - Mahatmá Gándhí a Džaváharlál Nehrú, ktorí od začiatku štyridsiatych rokov vystupovali s požiadavkou úplnej nezávislosti Indie. Indiu však netvorila homogénna masa obyvateľstva, ale pestrá zmes približne 250 miliónov hinduistov, 90 miliónov moslimov, 6 miliónov sikhov a milióny príslušníkov menších náboženstiev, ktorí žili pod vládou 500 nezávislých kniežat a maharadžov, hovorili 23 jazykmi a 200 nárečiami a delili sa na 3000 kást s 60 miliónmi najnižšie postavených páriov na spodku každej skupiny. Vládnuť tak rozdielnej skupine obyvateľov bolo takmer nemožné. Preto akonáhle vystúpili Gándhí a Nehrú s požiadavkou osamostatnenia Indie, indickí moslimovia, ktorých zastupovala strana Moslimská liga, vedená Ali Džinnáhom, žiadala rozdelenie Indie a vytvorenie moslimského štátu. Napätie medzi moslimami a hinduistami sa stupňovalo a vyústilo do tzv. kalkatského masakru. Počas štvordňových bojov medzi hinduistami a moslimami v dňoch 16. až 19. augusta 1946 v Kalkate zahynulo vyše 10 tisíc ľudí, okolo 15 tisíc utrpelo ťažké zranenia. Rastúce napätie viedlo britskú vládu, ktorá čelila obrovským povojnovým hospodárskym problémom, aby sa Indie čo najrýchlejšie zbavila, ale zároveň pod hrozbou, že stiahne svoje vojská presadila rozdelenie Indie.
Mahátmá Gándhí
Tak 14. augusta 1947 vznikli dva nezávislé štáty: prevažne hinduistická India a moslimský Západný a Východný Pakistan. Východný a Západný Pakistan vytvorili r. 1956 Islamskú republiku Pakistan, v r. 1971 sa však po predchádzajúcich nepokojoch Východný Pakistan odtrhol a vznikol nový štát Bangladéš. Od r. 1948 je Pakistan so susednou Indiou v neustálom konflikte o územie Kašmíru.
Osobnosti Mahátma Gándhího a Džavaharlála Nehrú
Obaja významní indickí politici pochádzali z vyšších vrstiev indickej spoločnosti, dostalo sa im právnického vzdelania vo Veľkej Británii a pôsobili ako advokáti. Gándhí bol tvorcom metód nenásilného odporu proti koloniálnej vláde, propagátorom rasovej a náboženskej rovnoprávnosti v Indii a čelnou postavou indického národného hnutia za nezávislosť. Celý život bojoval za nenásilné riešenie sporov a zmierenie medzi znepriatelenými tábormi moslimov a hinduistov. Zomrel 30. januára 1948 rukou fanatického hinduistického atentátnika.
Džavaharlál Nehrú
Džavaharlál Nehrú bol prvý a najdlhšie slúžiaci predseda vlády Indie. Ideologicky bol (na rozdiel od tradičné zmýšľajúceho Gándhího) naklonený myšlienkam marxizmu a uznával predovšetkým hospodársku politiku ZSSR. Preto v Indii zaviedol rozsiahle štátne vlastníctvo, budoval ťažký priemysel a súkromné vlastníctvo postavil pod prísnu kontrolu. Hoci vo vnútornej politike nebol príliš úspešný, v oblasti zahraničnopolitických vzťahov sa mu podarilo dostať Indiu na cestu neangažovanosti medzi dvoma nepriateľskými tábormi.
Indočína
Na rozdiel od Britskej Indie sa dekolonizácia vo Francúzskej Indočíne (Vietname, Laose a Kambodži) premenila na vojenský konflikt. Počas druhej svetovej vojny, po dohode s vichystickou vládou, boli v indočínskej oblasti rozmiestnené japonské vojenské jednotky. Tie koncom vojny krajinu okupovali a internovali francúzsku správu i armádne jednotky. Tak vzniklo bezvládie, ktoré využila Liga nezávislosti Vietnamu Vietminh, vedená Ho Či Minom. Vietminh ovládol postupne väčšinu krajiny a 2. septembra 1945 vyhlásil nezávislosť Vietnamskej demokratickej republiky. Francúzsku sa však s pomocou Británie podarilo obnoviť vládu nad južnou časťou Indočíny a zatlačiť vietnamskú komunistickú armádu na sever. V marci 1946 Francúzsko v Indočíne vytvorilo tzv. Francúzsku úniu (tvorilo ju Vietnamské cisárstvo, Laos a Kambodža). Vietminh však zotrvával v partizánskom spôsobe boja proti francúzskej nadvláde. Žiaľ, násilné praktiky francúzskej správy priviedli k podpore Viet Minhu aj nekomunistické skupiny vietnamských nacionalistov. Ďalší vývoj udalostí v Indočíne priniesla eskalácia medzinárodného napätia v súvislosti so studenou vojnou a predovšetkým vojna v Kórei. Dovtedy sa USA vedené prezidentom Trumanom stavali k francúzskej koloniálnej politike kriticky, po vypuknutí Kórejskej vojny došlo k internacionalizácii vietnamského konfliktu. USA prevzali finančné bremeno vojny a umožnili tak pokračovanie francúzskej prítomnosti. V tej dobe však už politická podpora konfliktu v samotnom Francúzsku prudko klesala a na ďalší boj proti Ho Či Minovi nebola vôľa. Porážka francúzskych jednotiek pri Dien Bien Phu na jar r. 1954 definitívne ukončila francúzske panstvo v Indočíne. Konferencia o Indočíne v Ženeve, zahájená v máji 1954 rozhodla o potvrdení nezávislosti Kambodže a Laosu.
Vietnam bol rozdelený 17. rovnobežkou na 2 celky, v ktorých mali byť do dvoch rokov vypísané slobodné voľby. Indonézia
Indonézia bola pod koloniálnou nadvládou Holandska. Národnooslobodzovacie hnutie v krajine podporovalo počas vojny Japonsko. Tri dni po jeho kapitulácii – 17. augusta 1945 - vyhlásil vodca indonézskych nacionalistov Ahmed Sukarno nezávislosť Indonézie a stal sa jej prvým prezidentom. Prevzatiu moci vtedy zabránilo vylodenie britských jednotiek, ktoré obnovili holandskú koloniálnu správu na Jáve. Návrat holandských jednotiek priniesol prepuknutie násilností, ktoré bolo nemožné ukončiť, a preto sa v polovici roku 1947 holandská vláda rozhodla pre vojenské riešenie. Pôvodne plánovaná rýchla akcia sa však premenila v dlhotrvajúci konflikt, ktorý nakoniec vyriešila konferencia v auguste až novembri 1949 v Haagu. Vznikla Republika spojených štátov indonézskych, ktorá bola včlenená do Holandsko – indonézskej personálnej únie, a tým pádom musela svoju zahraničnú politiku, obranu, finančné, hospodárske a kultúrne záležitosti dohodnúť vždy vopred s Holandskom. Indonézia však z únie jednostranne vystúpila v roku 1956 (do r. 1962 zostalo pod kontrolou Holandska územie Západnej Novej Guinei). Posledným územným ziskom Indonézie bol Východný Timor, ktorý získala v roku 1976 po páde autoritatívneho režimu v Portugalsku.
Maghreb
Udalosti vo francúzskej Indočíne podnietili rozvinutie hnutia odporu vo francúzskych kolóniách v severnej Afrike – v Tunise, Maroku a Alžírsku, ktoré sú známe pod arabským menom Maghreb. Alžírsko bolo francúzskou kolóniou od tridsiatych rokov 19. storočia a jeho územie bolo pripojené k Francúzsku ako tri departementy bez politických práv pre pôvodné obyvateľstvo, ktoré čelilo asimilácii. Počas druhej svetovej vojny bojovali alžírske jednotky po boku de Gaulla, ktorý im za to sľúbil samosprávu. Povojnové vlády však tento sľub nerešpektovali, čo viedlo k protifrancúzskemu povstaniu. Vojna Alžírskej oslobodzovacej armády (ALN) proti francúzskej nadvláde vypukla v novembri r. 1954 a prebiehala predovšetkým v podobe partizánskej vojny.
Charles de Gaulle
Brutalita na oboch stranách viedla k nárastu odporu medzi arabským obyvateľstvom i vo francúzskej verejnosti. Po vojenskej stránke mala francúzska armáda prevahu, no podpora verejnosti klesala, čo využil r. 1958 Charles de Gaulle a začal jednať s alžírskym Frontom národného oslobodenia (FLN) - najprv tajne, od r. 1961 už verejne. Velitelia francúzskej armády v Alžírsku sa pokúsili o puč, ten však de Gaulle potlačil. Referendum v júni 1962 sa vyslovilo za nezávislosť krajiny. Z obáv pred odplatou FLN opustilo zem okolo milióna francúzskych kolonistov. V krajine nastolil vodca FLN Ahmed Ben Bella diktatúru, ktorá sa tvrdo vysporiadala s kolaborantami i odporcami. Samotného Ben Bellu zvrhol a uväznil r. 1965 jeho minister obrany Houari Boumedienne. Vzťahy Alžírska s Francúzskom zostali napäté ešte po dlhú dobu.
Územie dnešného Maroka bolo rozdelené medzi Španielsko a Francúzsko. V období druhej svetovej vojny tu vzniklo hnutie za nezávislosť Istiqlál. Z jeho iniciatívy vypukla v Maroku po vojne partizánska vojna, ktorá v r. 1956 viedla ku zrušeniu francúzskej a španielskej protektorátnej vlády. Maroko sa stalo nezávislým štátom, na jeho čele stál sultán Muhammad V.
V Tunisku vzniklo v medzivojnovom období hnutie Mladých Tunisanov, ktorí bojovali o právoplatné začlenenie do francúzskeho politického systému. Ich požiadavky Francúzsko odmietalo, preto v r. 1934 vznikla strana Neo-Destúr s programom nezávislosti Tuniska. R. 1947 Francúzsko povolilo Tunisanom účasť na vláde, tento ústupok však už nebol postačujúci. Vypukli partizánske boje, ktoré viedli k vyhláseniu nezávislosti Tuniska r. 1956, ktoré bolo najprv monarchiou na čele s bejom Sidí Lamínom, o rok neskôr sa zmenilo na republiku.
Dekolonizácia Afriky
Na čiernom kontinente mali kolónie Veľká Británia, Francúzsko, Belgicko, Španielsko a Portugalsko a v roku 1945 tu ako nezávislé štáty existovali iba Egypt, Libéria, Etiópia a Južná Afrika.
1957 vyhlásená nezávislosť britskej Ghany 1960 nasledovala ju britská Nigéria ako najľudnatejšia britská kolónia v Afrike. V tom istom roku opustili Belgičania Kongo. 1962 po 8 rokov trvajúcej vojne získalo nezávislosť od Francúzska Alžírsko 1963 nezávislosť britskej Kene a Severnej Rhodésie (Zambie) 1964 nezávislosť britskej Tanzánie 1975 nezávislosť portugalských kolónií Angola, Mozambik a Guinea - Bissau po smrti diktátora Salazara 1980 nezávislosť britskej Južnej Rhodésie (Zimbabwe)
Po roku 1975 dosiahla už väčšina bývalých afrických kolónií nezávislosť. Novovytvorené štáty však boli ekonomicky a politicky veľmi nestabilné. Počet obyvateľov rástol a spolu sním i tlak na pôdu, ktorý spôsobil vážne ekologické problémy. Afriku ničili epidémie, najničivejšou z nich je epidémia AIDS, ktorú sa od osemdesiatych rokov nepodarilo zastaviť. Keďže africká spoločnosť je tvorená množstvom kmeňov, etnických, kultúrnych, jazykových a náboženských skupín, čo nerešpektovali koloniálne mocnosti pri vytváraní kolónií, ale ani ich nástupnícke štáty, etnické, náboženské a politické rozbroje tam často ústia do občianskych vojen. Najkrvavejšie z nich sa odohrali v južnom Sudáne, medzi Nigériou a Biafrou a v Etiópii. Vo Rwande vyústila odveká etnická neznášanlivosť medzi väčšinovými Hutuami a menšinovými Tutsiami do násilia a masakier.
Podobne to bolo v občianskych vojnách v Somálsku, Ugande, Libérii a v Sierre Leone. V období studenej vojny si množstvo afrických krajín osvojilo politický a hospodársky systém používaný v komunistických krajinách – napr. marxistický režim v Etiópii v rokoch 1975 až 1991.
Kolónie v Afrike
Izrael
Celkom špecifickou bola otázka izraelsko - arabského konfliktu a vzniku štátu Izrael. Už v roku 1896 na základe knihy Teodora Herzla “Židovský štát” vzniklo sionistické hnutie, ktoré si ako cieľ kládlo vytvorenie židovského štátu a túto ideu v roku 1917 podporila Veľká Británia Balfourovou deklaráciou. Po tom, čo sa počas druhej svetovej vojny stalo obeťou holokaustu zhruba 6 miliónov židov, okolo 100 000 tých, ktorí prežili nacistické koncentračné tábory, chcelo odísť do Palestíny, ktorá bola v tom čase pod britským mandátom (správou). Británia sa však obávala arabsko - židovského konfliktu a obrátila sa na OSN, ktorá v roku 1947 zriadila Výbor pre Palestínu, ktorý chcel toto územie rozdeliť na dva štáty - arabský a židovský, čo však Arabi odmietli. Po skončení britského mandátu bol 14. mája 1948 vyhlásený židovský štát, na čelo ktorého sa postavil David Ben Gurion. Hneď nasledujúci deň novému štátu vyhlásilo vojnu päť krajín - Egypt, Sýria, Zajordánsko, Irak a Libanon, no už nasledujúci rok boli donútené ukončiť boje a hranice štátu Izrael boli stanovené dokonca výhodnejšie, ako ich pôvodne určila OSN.
V roku 1964 vznikla na základe egyptskej iniciatívy Organizácia pre oslobodenie Palestíny (OOP) na čele s Jásirom Arafatom. Natrvalo izraelsko - arabské vzťahy pozmenila šesťdňová vojna z júla roku 1967. Násir vtedy uzavrel Tíránsku úžinu, kľúčovú pre námorný obchod v Akabskom zálive, čím prakticky odrezal izraelský prístav Ejlat od akéhokoľvek zásobovania. Izrael sa rozhodol pre taktiku preventívnej vojny a v priebehu šiestich dní rozdrvil spojené egyptsko - sýrsko - jordánske sily, obsadil Východný Jeruzalem, zmocnil sa Sinajského polostrova, Gazy, Predjordánska a polovice Golanských výšin.
Posledné štádium izraelsko - arabských vojen predstavovala Jomkipurská vojna. 6. 10. 1973 podnikli Egypt a Sýria nečakaný útok na židovský štát, no úspechu sa nedočkali - po nerozhodnej tankovej bitke na Sinajskom polostrove Izrael prekročil Suezský prieplav a zničil sýrske línie na Golanských výšinách. Po tomto víťazstve opäť nastal zásah veľmocí, ale tento krát boli židovskému štátu prenechané Golanské výšiny ako územný plod jeho víťazstva. Arabský tábor dal najavo svoju solidaritu s porazenými v rámci OPEAC - Organizácie arabských krajín vyvážajúcich ropu, ktorá zvýšením cien ropy vyvolala v roku 1973 prvý ropný šok (zvýšenie cien ropy o 70 %).
Napokon však zmena vlády, spôsobená víťazstvom pravice v Izraeli v roku 1977 spolu s tlakom vyvíjaným americkým prezidentom Carterom a mierovou iniciatívou egyptského prezidenta Anvara Sadata viedli až ku konferencii v Camp Davide. Na tej v roku 1978 pod patronátom amerického prezidenta J. Cartera došlo k dohode medzi izraelským premiérom Menachemom Beginom a egyptským prezidentom Sadatom. O rok neskôr bola podpísaná zmluva, ktorej hlavným bodom bolo, že Izrael opustí Sinaj, za čo Egypt formálne uznal jeho existenciu a zaviazal sa naňho neútočiť. Povolil aj plavby izraelských lodí cez Suezský prieplav. Ostatné arabské štáty túto dohodu odmietli a OOP podnikla veľké množstvo teroristických útokov v snahe poukázať na situáciu Palestínčanov.
V roku 1988 sa OOP zriekla násilia ako prostriedku politického boja, ale izraelsko - palestínska problematika napriek tomu dodnes nebola uspokojivo vyriešená.
Zopakujte si:
1.) Definuj pojem dekolonizácia.2.) Popíš proces dekolonizácie Indie.
3.) Aký bol rozdiel medzi rozpadom Britskej a Francúzskej koloniálnej ríše?
4.) Popíš boje o nezávislosť v Alžírsku.
5.) Aké boli následky dekolonizácie v Afrike?
Použitá literatúra:
Hečková, J., Marci, Ľ., Slneková, V., Nagy, Z. :: Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma Nitra, 1997Johnson, Paul: Dějiny 20. století, Rozmluvy Praha, 2008
A. M. Flippi Coddacioni a spol., Dějiny 20. století, Mladá fronta Praha, 1994
Zdroje obrazkov:
http://booksandreviews.wordpress.com/2011/03/01/postcolit-1/http://cs.wikipedia.org/wiki/Bandungsk%C3%A1_konference
http://www.allgreatquotes.com/top_ten_mahatma_gandhi_quotes.shtml
http://luisgranados.com/blog/?p=1155
http://quathong.wordpress.com/2011/05/07/hinh-%E1%BA%A3nh-t%C6%B0-li%E1%BB%87u-v%E1%BB%81-chi%E1%BA%BFn-th%E1%BA%AFng-di%E1%BB%87n-bien-ph%E1%BB%A7/
http://charlesnesphotography.com/vintage/by_subject/portraits_men/image1.html
http://sheainkampala.wordpress.com/2011/03/25/91/african_map/