Kto ľahko stráca úctu k druhým, ten si neváži sám seba.

Fiodor Michajlovič Dostojevskij




Prameňom každej sebaúcty je úcta k životu. Avšak k tomuto poznaniu a povedomiu treba človeka viesť správnou výchovou. Život každého človeka je nesmiernou hodnotou, je jedinečný.

 

Výchovné ciele:

 

1. Naučiť sa spoznávať svoje silné aj slabé stránky.

2. Vážiť si seba samého, svoju individualitu a rozvíjať schopnosť „byť sám sebou“. Posilňovať sebaoceňovanie.

3. Vytvoriť základy sebaúcty a ľudskej dôstojnosti.


Jeden z najdôležitejších poznatkov súčasnej psychológie hovorí, že obraz dieťaťa o sebe a jeho sebaoceňovanie majú kľúčový význam pre jeho psychické zdravie a rozvoj charakteru. Čo rozumieme pod týmito pojmami a aký je medzi nimi rozdiel?

 

Obraz o sebe je súhrn informácií, ktoré nejaká osoba o sebe má (dobrý kamarát, dobrý spevák, kresliar či tanečník).

 

Napríklad aj dieťa si je vedomé, že je dobrý športovec, slabý žiak, zberateľ známok, priateľ Štefana.

 

Sebaoceňovanie je hodnotením informácií obsiahnutých v obraze o sebe. Zahŕňa aj pocity, ktoré v nás informácie vyvolávajú. Ak žiakovi záleží na tom, aby mal dobré známky, pri dosahovaní slabých výsledkov jeho sebaoceňovanie bude veľmi trpieť. Ak mu na známkach nezáleží, zlé známky nemôžu jeho sebaoceňovanie výraznou mierou ovplyvniť.

Na sebaoceňovanie majú vplyv objektívne informácie a subjektívne hodnotenie týchto informácií.

Sebaúcta je relatívne stále vedomie a hodnotiaci úsudok, ktoré si osoba urobí o sebe vo vzťahu k želaným pozitívnym vlastnostiam. Jej základom je poznanie vlastných možností, fyzických, intelektuálnych a morálnych schopností, spoločenských vzťahov, postojov a správania.

 

Osoby s vysokou sebaúctou majú stabilný reálny obraz o vlastných schopnostiach a svojom význame, majú dôveru vo svoj úsudok a veria, že môžu dosiahnuť svoje predsavzatia. V konečnom dôsledku ich to motivuje sústrediť svoju energiu a pozornosť na dobré výkony.

Nízke sebaoceňovanie vzniká z rozporu medzi vnímaným a ideálnym „ja“. Príčinou nízkeho sebaoceňovania môžu byť aj privysoké, nereálne očakávania spôsobené napríklad ctižiadostivými rodičmi. Osoby s nízkou sebaúctou sú veľmi úzkostlivé, nevedia odolávať vonkajším tlakom, ľahko podliehajú vplyvom okolia. Majú malú dôveru voči iným, zaujímajú buď obrannú, defenzívnu polohu, alebo sú agresívne. Spravidla prísne vychovávané alebo odmietané deti majú nízku sebaúctu, prejavujú rezignovanosť, bývajú samotárske. Obraz o sebe a sebaúcta nie sú nemenné stavy vedomia. Majú vývinovú dynamiku, nakoľko v každom období života sa človek do istej miery prispôsobuje novým požiadavkám a rôznym zmenám.

 

Sebaúcta sa môže meniť na základe rôznych skúseností, pohlavia, veku a iných rozhodujúcich podmienok. Najhlbším motívom, ktorý nás oprávňuje k pozitívnemu sebaoceňovaniu, je ľudská dôstojnosť, ktorú nestrácame ani v prípade neúspechu alebo zlyhania.

Zrelá osobnosť je tolerantná aj k svojim chybám, aj k chybám iných. To však neznamená, že sa ich nesnaží odstrániť. Zdravé sebaoceňovanie je dôležitým predpokladom prosociálnosti aj zdravého rozvoja charakteru. Sebaúcta je emocionálny filter, cez ktorý ľudia vidia nielen samých seba, ale aj iných ľudí. Na vytvorenie zdravej sebaúcty dieťaťa je dôležité dobré rodinné zázemie a dôležité miesto má aj učiteľ. Každé dieťa si zasluhuje rovnakú úctu ako rodič, učiteľ, ako každý človek. Aj ono je v prvom rade človekom a jeho rola žiaka je až druhoradá.

 

Čo môže urobiť učiteľ pre vytváranie pozitívneho sebaoceňovania detí?

 

Roche Olivar odporúča:

 

- bezpodmienečne prijať dieťa aké je a vyjadrovať pozitívny vzťah k nemu,

- pripisovať mu pozitívne vlastnosti, nájsť niečo pozitívne aj v dieťati s poruchami správania a s nízkym sebaoceňovaním a vhodným spôsobom ho podporiť,

- nevyslovovať globálne negatívne súdy o dieťati; pri nežiaducom správaní treba poukázať na negatívne dôsledky takého správania.

 

 



Zopakujte si:
1. Si spokojný sám so sebou?
2. Čo by si chcel/chcela na sebe zmeniť?
3. Čo pokladáš na sebe za najsympatickejšie?

Použitá literatúra:
Roberto Roche Olivar: Etická výchova, Orbis Pictus Istropolitana 1990
Ladislav Lenz, Oľga Krížová: Metodický materiál k predmetu Etická výchova,MC Bratislava 1993
Eva Kopinová, Ľubica Kopinová: Etická výchova, MPC v Bratislave, Bratislava 2004