Politická a ekonomická situácia v krajinách sovietskeho bloku sa vždy odvíjala od situácie v ZSSR. Ten sa v druhej polovici osemdesiatych rokov 20. storočia nachádzal na pokraji spoločenskej, ekonomickej i vojenskej katastrofy. Na to, aby si udržal postavenie jednej z dvoch superveľmocí, bolo treba vykonať modernizáciu a radikálne reformy vo všetkých oblastiach. Symbolom snáh o reformu sa stal generálny tajomník ÚV KSSZ, Michail Gorbačov, ktorý nastúpil do funkcie po krátkom „vládnutí“ nástupcov L. Brežneva, J. Andropova (zomrel r. 1984), a K. Černenka (zomrel r. 1985). Prvýkrát po takmer šesťdesiatich rokoch pripustil verejnú diskusiu o neduhoch a problémoch sovietskej spoločnosti (tzv. Glasnosť). Gorbačovov pokus o reformu dostal názov Perestrojka (prestavba) a získal si sympatie nielen širokej sovietskej verejnosti, ale predovšetkým verejnosti západných štátov (tá vyústila do rozmanitých prejavov podpory nazývaných „Gorbymánia“).
Michail Gorbačov
Gorbačov slávil veľké úspechy v zahranično-politických vzťahoch, kde sa stal symbolom dlho očakávaného zníženia napätia medzi dvoma súperiacimi blokmi. Vymenil takmer celý diplomatický zbor a takisto vykonal radikálnu čistku na vrcholových pozíciách sovietskej armády. To mu umožnilo realizovať politiku tzv. mierovej ofenzívy, série návrhov na obmedzenie a postupnú likvidáciu jadrových zbraní. Rokovania s USA viedli k uzavretiu zmlúv o čiastočnom jadrovom odzbrojení a znížení počtu vojakov a výzbroje v Európe, čo odľahčilo sovietsky rozpočet. V apríli 1988 bola podpísaná Zmluva o stiahnutí sovietskych vojsk z Afganistanu, v máji 1988 zmluva o likvidácii jadrových zbraní stredného doletu. V júli 1988 prebehla celosovietska konferencia komunistickej strany, ktorá rozhodla o zavedení kombinovaného prezidentského a parlamentného systému. Vtedy sa po boku Gorbačova ako veľký zástanca reforiem prejavil budúci ruský prezident Boris Jeľcin, opozíciu reprezentoval stalinista Jegor Ligačov. Uvoľnenie pomerov symbolizovali čiastočne slobodné parlamentné voľby v marci 1989. Politika uvoľňovania režimu, ktorý vyše šesťdesiat rokov drvil sovietsku spoločnosť však viedla ku vzniku nepokojov a odstredivých tendencií republík ZSSR (v auguste 1989, v súvislosti s výročím podpísania paktu Molotov-Ribentropp, eskalovalo napätie v Pobaltských republikách).
Dobový plagát
Politika glasnosti a perestrojky sa v rôznej miere uplatňovali i v ostatných krajinách sovietskeho bloku. V ekonomických reformách najďalej zašli NDR, Poľsko a Maďarsko, naopak, Rumunsko sa koncom 80. rokov ocitlo na pokraji hospodárskeho krachu.
Podnetom ku zmenám, ktoré viedli k rozpadu sovietskeho bloku, bolo okrem iného i opustenie tzv. Brežnevovej doktríny, ktorou si ZSSR vyhradil právo intervenovať v ktorejkoľvek zemi východného bloku, kde by hrozilo, že dôjde k odvráteniu sa od socializmu. V r. 1988 Gorbačov vyhlásil, že umožňuje krajinám sovietskeho bloku rozhodovať samostatne o svojich vnútorných otázkach.
Komunistický režim v ČSSR patril spolu s východonemeckým k jednému z najväčších odporcov perestrojky. Na rozdiel od komunistických strán ostatných krajín v KSČ neexistovala výraznejšia opozičná skupina, ktorá by mohla nahradiť režim hlavných predstaviteľov strany – prezidenta Gustáva Husáka a generálneho tajomníka ÚV KSČ Miloša Jakeša. Protikomunistické hnutie v ČSSR existovalo už od prevratu r. 1948 a napriek brutálnej snahe režimu sa ho nepodarilo vyhubiť. Jeho aktivizáciu spustili udalosti v ZSSR i v ostatných krajinách sovietskeho bloku.
V januári 1989 polícia zasahovala proti ľuďom, ktorí si v Prahe prišli pripomenúť dvadsiate výročie upálenia študenta Jána Palacha, ktorý takto protestoval proti sovietskej okupácii. Vláda reagovala zatknutím prominentného disidenta Václava Havla (v lete ho prepustili). Ten v lete 1989 inicioval spísanie petície Niekoľko viet, požadujúcej demokratizáciu pomerov v Československu. Do jesene ju podpísalo vyše 30 tisíc občanov. Ako ukážku sily režimu v auguste 1989 štátna bezpečnosť (ŠtB) zaistila i predstaviteľov slovenskej opozície, tzv. bratislavskú päťku (tvorili ju M. Kusý, J. Čarnogusrký, H. Ponická, V. Maňák, A. Selecký), ktorá zaslala slovenskej vláde spoločný list, odmietajúci sovietsku inváziu a politiku normalizácie.
Príkaz na zaistenie J. Čarnogurského
Udalosti v ČSSR urýchlilo dianie v NDR, kde vedenie strany na čele s E. Honneckerom nehanebným spôsobom sfalšovalo výsledky volieb (napriek mizivej účasti vyhlásili účasť 99,9%) a odmietlo akékoľvek reformy. Občania NDR zareagovali masovým útekom na veľvyslanectvá NSR v Prahe, Budapešti a Varšave, kde žiadali o udelenie azylu. Vedenie KSČ, ktoré už nemalo žiadnu zahraničnú oporu, sa tak dostalo do úplnej izolácie. Policajnými zásahmi sa podarilo rozohnať demonštrácie k výročiam sovietskej okupácie (21.8.1989) a vzniku ČSR (28.10.1989). 16. novembra pochodovali bratislavskými ulicami študenti, požadujúci demokratizáciu a dodržiavanie ľudských práv. Polícia tentokrát nezasiahla. Brutálny zásah proti študentom v Prahe, demonštrujúcim pri príležitosti úmrtia nacistami postreleného študenta Jána Opletala (zomrel r. 1939) 17. novembra 1989 a rýchlo sa šíriace (neoverené a neskôr dementované) správy o smrti jedného študenta vyburcovali československú verejnosť k masovým protestom proti strane.
Zásah proti študentom 17.11.1989
18. novembra sa v Prahe na Václavskom námestí stretlo vyše 20 tisícové zhromaždenie občanov, ktoré požadovalo vyšetrenie policajného zásahu a demokratizáciu spoločnosti. V ten istý deň sa sovietske vedenie vyjadrilo, že je ochotné prehodnotiť inváziu z r. 1968, čím neoficiálne „dalo preč ruky“ od diania v ČSSR. Minister obrany Václavík navrhoval spočiatku silové riešenie, no vnútorná i zahraničná izolácia donútila vedenie KSČ k ústretovým krokom voči rýchlo sa formujúcej opozícii. 19. novembra vzniklo v Čechách koordinačný orgán opozície Občanské fórum (OF), 21. novembra na Slovensku podobné hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN). V ten istý deň začal predseda vlády Ladislav Adamec jednať s predstaviteľmi opozície.
Vedenie strany sa snažilo situáciu riešiť nevýraznými zmenami na vyšších postoch (výmena M. Jakeša za bezvýrazného K. Urbánka), čo viedlo k ďalším protestom a postupnému rozkladu komunistickej moci.
Mestá boli oblepené plagátmi
29. novembra 1989 bol zrušený ústavný článok č. 4 o vedúcej úlohe KSČ v spoločnosti a v štáte. 3. decembra bola zostavená nová vláda predsedu L. Adamca, keďže v nej bolo len päť nekomunistov, opozícia ju odmietla. 10. decembra dovtedajší minister bez kresla Marián Čalfa zostavil novú vládu, v ktorej už mali nekomunisti (opozícia a nekomunistické strany NF – socialisti a ľudovci) jedenásť členov, komunisti mali deväť. Vláda dostala pomenovanie – vláda národného porozumenia. V ten deň odstúpil zo svojej funkcie prezident G. Husák – 29. decembra ho nahradil Václav Havel. Predsedom Federálneho zhromaždenia sa stal Alexander Dubček.
Pretože prevrat režimu sa uskutočnil bez použitia násilia (občania ČSSR mali v decembri možnosť v televízii sledovať krvavý priebeh rumunskej revolúcie a sami sa stretávali s množstvom zúbožených rumunských utečencov), dostala zmena režimu ČSSR názov nežná revolúcia (v Česku sa používa i výraz sametová revoluce).
Demonštrácia v Bratislave
Úlohou novej vlády bolo pripraviť voľby, ktoré boli po 42 rokoch prvými slobodnými voľbami. V priebehu jari 1990 vzniklo množstvo politických strán, ktoré sa uchádzali o hlasy českých a slovenských voličov. Voľby sa konali 8. a 9. júna 1990 a v oboch častiach federácie znamenali víťazstvo revolučných síl OF a VPN. Zároveň však ich výsledky naznačovali proces štiepenia spoločnosti, ktorý neskôr viedol k rozpadu štátu. Na Slovensku sa trojicou najsilnejších strán stali VPN, KDH (Kresťansko-demokratické hnutie) a SNS (Slovenská národná strana). Predsedom slovenskej vlády bol menovaný Vladimír Mečiar, predsedom SNR sa stal František Mikloško. Predsedom federálnej vlády bol znovu Marián Čalfa. Českú vládu viedol Petr Pithart, parlament Dagmar Burešová.
Novú vládu čakali neľahké úlohy. Rozpad sovietskeho bloku zmenil nielen politické, ale aj hospodárske väzby krajiny, ktorá musela preorientovať svoju výrobu na nové produkty a nové trhy. Obnovila sa súkromná forma podnikania, ktorá v ČSSR dovtedy neexistovala. Množstvo občanov sa uchádzalo o majetky, ktoré im boli v r. 1948 odobraté štátom – tento problém sa riešil formou tzv. reštitúcií. Ľudia, ktorí boli nespravodlivo postihovaní a odsúdení komunistickým režimom, boli rehabilitovaní. Došlo k uvoľneniu cien a tým i k ich prudkému zvýšeniu, v súvislosti so zmenami vo výrobe sa prvýkrát po dlhej dobe objavil fenomén nezamestnanosti. Do popredia sa dostali problémy, o ktorých sa desaťročia nehovorilo, napríklad problém čs. vzťahov. Nastalo obdobie prehodnocovania minulosti – hlavne jej problematických období, ako bol prvý slovenský štát, SNP, päťdesiate roky, rok 1968, normalizácia. S dedičstvom komunistického režimu sa obe nástupnícke republiky ČSSR vyrovnávajú dodnes.
Zopakujte si:
1. Čo viedlo k rozpadu sovietskeho bloku?2. Aký bol, vývin udalostí v ZSSR po nástupe M. Gorbačova?
3. Popíš priebeh udalostí koncom r. 1989.
4. Kedy sa konali prvé slobodné voľby v ČSFR?
Použitá literatúra:
kol. Aut. Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1996Hečková,J., Marci Ľ, Slneková V., Nagy Z, Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra, 2007
Luňák, P., Pečenka, M.: Encyklopedie moderní historie, Libri, Praha, 1999
Zdroje obrazkov:
http://web.volny.cz/noviny/ze-sveta/clanek/~volny/IDC/190601/http://jointeffortamritsar.blogspot.com/2011/10/hostility-and-occupying.html
http://www.17november1989.sk/bratislavska-patka
http://www.radio.cz/cz/static/listopad-1989/fotogalerie-narodni-trida
http://www.17november1989.sk/plagaty-a-letaky/
http://spravy.pravda.sk/den-pred-17-novembrom-lamali-dejiny-studenti-v-bratislave-pk4-/sk_domace.asp?c=A111116_094340_sk_domace_p12