Keď dňa 1. januára 1993 oficiálne vznikli samostatná Česká a samostatná Slovenská republika, ich cieľom bolo pokračovanie trendu nastúpeného po r. 1989 – okrem potrebných politických a hospodárskych reforiem išlo predovšetkým o integráciu do existujúcich medzinárodných štruktúr: severoatlantického obranného spoločenstva NATO a Európskej únie.
Medzinárodná verejnosť ocenila (i vo svetle vojnových udalostí v bývalej Juhoslávii) pokojné rozdelenie Československa a obe nástupnícke krajiny sa ešte začiatkom r. 1993 stali členskými štátmi OSN a postupne ich existenciu uznali a diplomatické styky s nimi nadviazali ostatné krajiny.
Ako však už naznačovali udalosti pred rozpadom Československa, ďalší vývoj v Česku a na Slovensku sa uberal rozdielnym smerom, čo ovplyvnilo i priebeh integrácie SR do medzinárodných štruktúr.
Michal Kováč, prvý prezident SR
Na tomto mieste treba poznamenať, že zo strany EÚ i NATO od počiatku existoval záujem o rozšírenie sa o krajiny bývalého sovietskeho bloku, každá kandidátska krajina však musela spĺňať prísne kritériá, aby sa s ňou mohli začať prístupové rokovania. V prípade vstupu do NATO išlo, okrem vojenských kritérií, o stabilné demokratické smerovanie krajiny, v prípade EÚ okrem toho hrali významnú úlohu ekonomické ukazovatele – kandidátske krajiny museli prejsť reštrukturalizáciou svojich ekonomík, splniť prísne rozpočtové podmienky a prijať množstvo pravidiel, týkajúcich sa hospodárstva, ktoré platili v EÚ.
Dňom svojho vzniku (1.januára 1993) sa Slovensko stalo členom Severoatlantickej rady pre spoluprácu (NACC) – fóra pre vzájomné politické konzultácie členov NATO a bývalých krajín Varšavskej zmluvy v oblasti spoločných záujmov na poli obrany a bezpečnosti. 4. októbra 1993 podpísala SR s EÚ tzv. Asociačné zmluvy, 27. októbra 1993 Európsky parlament ratifikoval Dohodu o pridružení SR k EÚ.
Sľubne sa začínajúci proces integrácie Slovenska však pribrzdil vnútropolitický vývoj. Už počas rozdeľovania Československa existovalo silné vnútropolitické napätie medzi predstaviteľmi vlády, vedenej Vladimírom Mečiarom a opozície, tvorenej KDH, SDĽ a poslancami za maďarské strany. Toto napätie však len odrážalo polarizáciu slovenskej spoločnosti a odlišnú hodnotovú orientáciu obyvateľov Slovenska.
Vladimír Mečiar, prvý premiér SR
Slovensko v tomto období prechádzalo dramatickými zmenami, ktoré mali (nie vždy pozitívny) dopad na jeho obyvateľov. Išlo predovšetkým o zmeny v hospodárskej oblasti a v majetkovej štruktúre obyvateľstva. Rozpad sovietskeho bloku, RVHP a neskôr i samotného Československa viedol k prudkým zmenám v štruktúre hospodárstva – Slovensko, ktoré prešlo v 60. rokoch rýchlou industrializáciou a bolo orientované na ťažký priemysel a zbrojársku výrobu, zrazu prišlo o tradičné odbytištia. Fabriky sa zatvárali a ľudia prichádzali o prácu. Práve vtedy sa vytvorili tzv. „hladové doliny“ na strednom a východnom Slovensku, kde je dodnes vysoká nezamestnanosť.
Deväťdesiate roky sprevádzala vysoká nezamestnanosť
K hospodárskemu úpadku Slovenska prispela i privatizácia – zmena štátom kontrolovaného hospodárstva na súkromné. V rokoch 1991 – 1993 prebehla kupónová privatizácia, ktorá riešila problém nedostatku voľného investičného kapitálu. Druhá vlna privatizácie prebehla v rokoch 1995 – 1998. Vláda zrušila kupónovú privatizáciu a boli realizované priame predaje podnikov, avšak cenovo podhodnotené. Tie sa často získavali na základe politickej spriaznenosti a vinou nesprávneho hospodárenia končili v krachu, čo prispelo k hospodárskemu úpadku a k ďalšiemu nárastu nezamestnanosti a znižovaniu životnej úrovne obyvateľov. V tomto období sa zároveň vytvorili priepastné majetkové rozdiely medzi tzv. slovenskou kapitálotvornou vrstvou a bežnými obyvateľmi.
Hospodársky úpadok a nekalé praktiky privatizácie však boli len jednou z príčin spomalenia našej integrácie do EÚ, ktorej podmienkou bolo spĺňanie prísnych hospodárskych kritérií. Ďalšou závažnou brzdou bol vnútropolitický vývoj, poznamenaný nestabilitou inštitúcií a nedostatkami vo fungovaní demokracie.
V. Mečiar na jednom z preslávených mítingov HZDS
Problémy vnútropolitického vývoja čiastočne vyplývali z osobnosti premiéra V. Mečiara a jeho sklonov k autoritatívnemu riadeniu štátu, tento fakt však bol len odrazom toho istého problému v spoločnosti, kde prevažná väčšina občanov podporovala takýto spôsob vládnutia, nezlučiteľný európskymi demokratickými tradíciami. Orientácia na silného vodcu, ktorý by krajinu úspešne previedol cez krízové obdobia a prevzal väčšinu spoločenskej zodpovednosti je dlhodobou črtou slovenskej (a nielen slovenskej) spoločnosti a desaťročia strávené v totalitných režimoch (či už išlo o režim prvého Slovenského štátu alebo komunistického Československa), túto črtu len podporili.
Vláda V. Mečiara pôsobila od vzniku SR 1. januára 1993 do marca 1994, od apríla 1993 však bola menšinovou, pretože z jej poslaneckého klubu odišla časť poslancov na čele s Milanom Kňažkom a SNS odmietla vstúpiť do vlády. Problematický bol i vzťah V. Mečiara a HZDS s prezidentom Michalom Kováčom (zvoleným vo februári 1993 za HZDS), ktorý prerástol do otvorenej nenávisti. Na jar 1994 Mečiarova vláda padla a novým premiérom, ktorý krajinu viedol až do volieb v októbri r. 1994 sa stal Štefan Moravčík (odídenec z HZDS). Voľby v októbri r. 1994 však opäť vyhralo HZDS V. Mečiara, ktoré zostavilo vládu s SNS a ZRS (Združením robotníkov Slovenska).
Tretia vláda V. Mečiara dostala pre niektoré svoje kontroverzné kroky Slovensko do medzinárodnej izolácie a spôsobila i spomalenie integračného procesu. Toto sú niektoré kauzy, ktoré nám vtedy zahraničie vyčítalo:
-
Ustanovujúca schôdza Národnej rady SR po parlamentných voľbách 1994 (niekedy nazývaná i Noc dlhých nožov) – za nerešpektovania pomerného zastúpenia v parlamentných výboroch si koalícia rozdelila všetky posty. Kontrolné orgány boli obsadené poslancami koalície, odborníci z opozície boli presunutí do Výboru pre životné prostredie. Na protesty opozície reagoval Vladimír Mečiar pamätným výrokom: “Je po voľbách, zvyknite si!” Druhá schôdza parlamentu sa už konala za prítomnosti 86 poslancov, počas nej boli vymenení všetci predsedovia, podpredsedovia, riaditelia a prezidenti štátnych inštitúcií, na ktoré má parlament dosah. Čistky postihli Radu pre STV, či rozhlas, Generálnu prokuratúru, Národný kontrolný úrad či Fond národného majetku. Všade boli dosadení ľudia blízki vládnucim stranám.
Gustáv Krajčí – minister vnútre zodpovedný za kauzu „zmarené referendum“
-
Zmarené refernedum r. 1997 - Prezident Slovenskej republiky vyhlásil na dni 23. a 24. mája 1997 dve referendá - o vstupe SR do NATO a o priamej voľbe prezidenta. Znamená to, že na hlasovacom lístku mali byť 4 otázky. Minister vnútra G. Krajčí však svojvoľne rozhodol, že v referende sa bude hlasovať iba s lístkami označenými tromi otázkami. Ústredná komisia pre referendum na základe týchto skutočností vyhlásila referendum za zmarené.
-
Kauza František Gaulieder - v decembri vylúčili poslanci vtedajšej vládnej koalície z parlamentu poslanca F. Gauliedera proti jeho vôli. Jeho vylúčenie odôvodňovali listom, ktorý vraj poslal predsedovi parlamentu, kde malo byť jeho vzdanie sa poslaneckého mandátu. Vládna koalícia svoje rozhodnutie nezmenila ani napriek Gauliederovmu nesúhlasu, ktorý dal najavo slovne i písomne, a ani napriek tomu, že o nezákonnosti tohto ich rozhodnutia rozhodol aj Ústavný súd.
-
Zavlečenie Michala Kováča ml. 31. augusta 1995 bol syn vtedajšieho prezidenta SR Michal Kováč ml. bol násilne zavlečený do Rakúska. Z únosu bola podozrivá tajná služba, cieľom malo byť odstúpenie prezidenta z funkcie. Prezident však vo funkcii ostal až do konca funkčného obdobia. Keďže sa nepodarilo zvoliť nového prezidenta, od marca 1998 prevzala časť jeho kompetencií vláda a jej predseda V. Mečiar využil získané prezidentské právomoci a udelil amnestiu pre páchateľov zavlečenia a zmarenia referenda.
Ralph Johnson, veľvyslanec USA a druhý prezident SR, Rudolf Schuster Nasledovali kauzy Gaulieder a zmarené referendum. Na NATO summite v Madride 8.-9. júla 1997 sa rozhodlo, že na konzultácie o rozširovaní aliancie budú v prvej vlne prizvané krajiny Poľsko, Maďarsko a Česká republika. Slovensko z prvej vlny rozširovania NATO vypadlo. V polovici júla zaznel podobný verdikt zo strany EÚ: Európska komisia rozhodla, že SR nebude prizvaná na rokovanie o vstupe SR do EÚ. Práve odmietavý postoj EÚ a NATO k dianiu na Slovensku bol podnetom na mobilizáciu predstaviteľov politického, kultúrneho či vedeckého života na Slovensku, ktorí nesúhlasili so spôsobom vládnutia V. Mečiara, k aktivizmu. Ten sa naplno prejavil pred voľbami v septembri 1998. Víťazom volieb sa stalo opäť HZDS, no druhou najsilnejšou bola SDK (Slovenská demokratická koalícia), ktorá (podľa nového volebného zákona, umožňujúceho kandidovať len stranám, nie koalíciám) združovala strany DÚ, KDH, DS, SDSS a SZS. Tretie a štvrté miesto získali SDĽ (Strana demokratickej ľavice) a SMK (Strana maďarskej koalície), nasledovala Strana občianskeho porozumenia (SOP). Tie spolu s SDK vytvorili vládu na čele s Mikulášom Dzurindom. Jednoznačnou prioritou novej vlády sa stala integrácia do euro-atlantických štruktúr. Vyjednávaním s EÚ bol poverený Ján Figeľ. Keďže vládu tvorili strany rôzneho politického zamerania (tzv. pravoľavá koalícia), dochádzalo k viacerým sporom, hlavne ekonomickej oblasti. Problémom bola aj samotná SDK, ktorá nakoniec vytvorila novú stranu – SDKÚ – a súčasne sa obnovilo aj päť jej materských strán. Na jar r. 1999 sa konali prvé priame prezidentské voľby, v ktorých zvíťazil koaličný kandidát Rudolf Schuster. Slovenský vyjednávač Ján Figeľ
Už v decembri 1998 prijal Európsky parlament rezolúciu ku kandidatúre SR na vstup do EÚ, kde odporučil flexibilný prístup k Slovensku a EK navrhol vypracovanie novej správy o SR. Slovensko začalo plniť Kodanské kritériá (pravidlá, ktoré definujú, či je krajina spôsobilá na vstup do EÚ – demokracia, vláda zákona, ľudské práva, ochrana menšín a ekonomické kritériá). V r. 1999 na summite EÚ v Helsinkách dostalo Slovensko pozvanie k rokovaniam o vstupe do EÚ, za referenčný dátum vstupu do únie bol určený 1. január 2004. V apríli 1999 na summite vo Washingtone bolo Slovensko zaradené do zoznamu kandidátskych krajín na členstvo v NATO (v marci toho roku sa stali členmi NATO ČR, Maďarsko a Poľsko), pozvánku na prístupové rokovania o vstupe do NATO dostalo na pražskom summite v novembri 2002.
Počas prístupových rozhovorov muselo Slovensko potvrdiť svoju politickú pripravenosť prevziať politické a obranno-vojenské záväzky vyplývajúce z pristúpenia k NATO, SR sa musela zaviazať, že bude prispievať do spoločných rozpočtov NATO a pre potreby obrany bude vyčleňovať prostriedky vo výške 2% HDP. 27. marca 2003 vláda SR na mimoriadnej schôdzi jednomyseľne schválila pristúpenie SR k Severoatlantickej aliancii, v apríli 2003 ju nasledovala Národná rada SR. O rok neskôr, 2. apríla 2004 sa odohral slávnostný ceremoniál prijatia za člena v ústredí NATO v Bruseli. Vo voľbách r. 2002 opäť počtom hlasov zvíťazilo HZDS, no vládu vytvorili tieto strany: SDKÚ, SMK, KDH a ANO. Predsedom vlády sa stal opäť Mikuláš Dzurinda.
Vláda, ktorá bola zložená zo stredopravých strán, vykonala množstvo reforiem, predovšetkým v oblasti hospodárstva, zdravotníctva a sociálnych vecí. Mnohé z nich mali dlhodobo pozitívny prínos, no spočiatku sa negatívne odrazili na životnej úrovni obyvateľstva. Hlavne reformy v oblasti sociálnych vecí, niektoré veľmi kontroverzné, prijímala verejnosť s veľkou nevôľou. V roku 2004 prijala vláda jednotnú sadzbu 19% na daň z príjmu fyzických i právnických osôb a DPH, ktorá zlepšila podnikateľské prostredie a prilákala investície zo zahraničia. Kontroverzie vyvolal aj odpredaj podielov v strategických podnikoch (plyn, elektrina) a dôchodková reforma, ktorá znamenala zavedenie druhého, sporivého piliera. Obe vlády M. Dzurindu (rovnako ako všetky predchádzajúce vlády) sprevádzali korupčné škandály.
25. októbra 2002 EÚ odporučila na svojej najvyššej úrovni okrem Slovenskej republiky aj ďalších 9 kandidátskych štátov na vstup do EÚ. K 15 pôvodným členským štátom únie sa tak mali pripojiť Cyperská republika, Česko, Estónsko, Litva, Lotyšsko, Maďarsko, Malta, Poľsko, Slovensko a Slovinsko. V apríli 2003 Rada EÚ, zložená z ministrov zahraničných vecí oficiálne schválila prijatie SR do EÚ. Toto rozhodnutie definitívne otvorilo cestu k podpisu zmluvy o pristúpení. V dňoch 16. a 17. mája sa konalo na Slovensku referendum o vstupe krajiny do EÚ.
Oslavy vstupu SR do EÚ
Kladne odpovedalo 92,46 percenta účastníkov referenda, účasť však bola najnižšia zo všetkých kandidátskych štátov - iba 52,15 % oprávnených voličov. Slovensko sa stalo členom EÚ 1. mája 2004. Prvým slovenským eurokomisárom bol menovaný dovtedajší slovenský vyjednávač Ján Figeľ. O mesiac neskôr, 14. júna 2004 Slovensko prvýkrát volilo poslancov do Európskeho parlamentu. 15 rokov po Nežnej revolúcii sa tak Slovensko stalo plnohodnotným členom Európskej únie a NATO.
Zopakujte si:
1. Kto bol slovenským predsedom vlády v rokoch 1992-1998 (s výnimkou marec – október r. 1994)?2. Ktoré kauzy tretej vlády V. Mečiara pribrzdili euro-atlantickú integráciu Slovenska?
3. Kto bol predsedom slovenskej vlády v rokoch 1998 – 2006?
4. V ktorom roku sa začali prístupové rokovania SR o vstupe do NATO?
5. Kedy sa SR stala členom EÚ?
Použitá literatúra:
Kodajová, D., Tonková, M., Dejepis pre 3. ročník gymnázií, SPN, 2006www.europskaunia.sk
www.euroinfo.gov.sk
www.wikipedia.sk
Zdroje obrazkov:
http://www.sme.sk/c/3222240/michal-kovac-z-meciara-som-bol-nadseny.htmlhttp://peterlaugar.wordpress.com/2010/12/15/vladimir-meciar-necital-22-vacnych-zakonov-marketingu-prisiel-na-ne-sam/
http://www.patriot.sk/2011/10/v-kosickom-kraji-nema-pracu-vyse-sedemdesiattisic-ludi/
http://aktualne.atlas.sk/meciar-lexu-posadili-do-basy-s-viacnasobnym-vrahom/slovensko/politika/
http://tmp2.aktualne.centrum.sk/foto.phtml?cid=1211093&id=951770
http://www.kosice.sk/clanok.asp?file=other_arch_old_ar96sk.htm
http://staryweb.kdh.sk/article.php?download
http://bratislava.sk/vismo/galerie3.asp?id_org=700000&id_fotopary=7105&id_obrazky=21341&p1=51737