Obyvateľstvo Slovenska, jeho národnostné zloženie, sociálne pomery
V roku 1711 uzavrel Szatmársky mier takmer storočie trvajúce obdobie protihabsburských povstaní. Územie Slovenska bolo povstaniami veľmi zasiahnuté; väčšina bojov sa odohrávala na jeho území. Vojenské akcie obmedzovali obchod a výrobu. Pod vplyvom vojnového pustošenia sa prehlbovala sociálna diferenciácia obyvateľstva, došlo k vyľudneniu celých oblastí, a to nielen počas bojov, ale aj šírením rôznych epidémií, hlavne moru.
Podľa celouhorských súpisov obyvateľstva z rokov 1715 a 1720 sa predpokladá, že v tomto čase malo Slovensko asi 1 milión až 1 milión 100 tisíc obyvateľov. Prirodzený prírastok tvoril približne 1 percento ročne, epidémie nákazlivých chorôb (mor, cholera) sa vyskytovali lokálne a na vývoj celkového počtu obyvateľov nemali výraznejší vplyv. Koncom 18. storočia (v r. 1780) žilo na Slovensku približne 1, 8 milióna obyvateľov. Do polovice 19. storočia vzrástol tento počet na 2,4 milióna obyvateľov.
Mapa severozápadného Uhorska z r. 1789
K tomuto obdobiu sa viaže i migrácia slovenského obyvateľstva smerom na juh, do riedko osídlených oblastí stredného a južného Maďarska a na severe Srbska, ktoré sa len nedávno vymanili spod tureckej nadvlády. Spočiatku išlo o neorganizované sťahovanie a úteky poddaných, od 20. rokov 18. storočia začali veľkí vlastníci pôdy využívať kolonizačné akcie na osídlenie svojich pozemkov. Takto vznikla medzi Dunajom a Tisou, v Zadunajsku a Zátisí oblasť pomerne kompaktného slovenského osídlenia. Sídlisková štruktúra sa v 18. storočí na Slovensku menila len minimálne. Najväčšie zmeny zaznamenalo tzv. kopaničiarske osídlenie, keď došlo k postupnej premene sezónnych stavieb na trvalé osídlenie. Tento proces prebiehal hlavne v oblasti Myjavskej pahorkatiny a Detvy.
Územie niekdajšieho Uhorska zaberalo celé územie dnešného Slovenska, Maďarska, Chorvátska (bez Dalmácie), ďalej Zakarpatskú Ukrajinu (Ukrajina), Sedmohradsko a Banát (dnešné Rumunsko), poľskú časť Oravy a Spiša, Vojvodinu (Srbsko), Burgendland (Rakúsko), časti Slovinska, Bosny a Hercegoviny. Vedľa seba tu žili Maďari, Slováci, Ukrajinci, Rumuni, Srbi a Chorváti, nehovoriac o enklávach nemeckého a židovského obyvateľstva, českých, moravských exulantoch, ktorí sa v 17. storočí počas stavovských vojen usádzali na moravsko-slovenskom pomedzí a početnom rómskom obyvateľstve.
Na území dnešného Slovenska žilo najviac Slovákov v západnej časti Slovenska, v ľudnatých stoliciach Bratislavskej, Nitrianskej a Trenčianskej, na východe v Šariši, Zemplíne a na Spiši. Stolice na severnom a strednom Slovensku (Orava, Liptov, Turiec a Zvolen) mali takmer celkom slovenské obyvateľstvo, no boli veľmi postihnuté útekmi poddaných, preto celkový počet ich obyvateľstva bol nízky. Slovenské obyvateľstvo malo prevahu i v Tekovskej, Hontianskej, Novohradskej a Gemerskej stolici. Početné maďarské obyvateľstvo žilo v Tekovskej, Hontianskej, Gemerskej, Bratislavskej, Zemplínskej a Nitrianskej stolici. Nemecké obyvateľstvo žilo v Bratislavskej, Nitrianskej, Šarišskej, Spišskej, Tekovskej a Hontianskej stolici. Vo východoslovenských stoliciach žilo i početné rusínske obyvateľstvo.
Bratislava v polovici 18. storočia
V dôsledku tureckej okupácie ešte v 18. storočí žila na Slovensku takmer polovica uhorskej šľachty (hoci územie Slovenska predstavovalo len pätinu územia Uhorska). Išlo približne o 30 tisíc rodín. Najväčším mestom bola Bratislava (Prešporok), ktorá mala r. 1770 približne 28,7 tisíc obyvateľov a v r. 1850 okolo 50 tisíc obyvateľov. Ďalšími veľkými mestami boli Košice, Banská Štiavnica, Komárno. Mestské obyvateľstvo (hoci osobne slobodné) bolo výrazne sociálne diferencované. Najbohatšiu vrstvu tvoril mestský patriciát (obchodníci, majitelia vinohradov, niektorí remeselníci či banskí podnikatelia) strednú vrstvu remeselníci, mestskí úradníci, vzdelanci a nižšiu tovariši, učni sluhovia, slúžky, nádenníci, chudoba.
Poddaní sa podľa vzťahu k pôde delili do troch základných kategórií: sedliaci – hospodárili na jednej, dvoch usadlostiach, mohli však mať v držbe len časť usadlosti (polovicu, štvrtinu, osminu); želiari -poddaní, ktorí nehospodárili na usadlostiach, mali vlastný dom a obhospodarovali pôdu vo výmere menšej ako osmina usadlosti a podželiari – nemali vlastné obydlie. S cieľom zvýšenia výberu daní vzrastal záujem viedenského dvora na zmene postavenia poddaných. Od r. 1764 sa Mária Terézia zasadzovala o to, aby sa postavenie poddaných všade upravilo urbármi, ktoré mail uviesť dávky a povinnosti poddaných voči zemepánovi do určitého pomeru s rozsahom pôdy, ktorú mal v úžitku. Urbár súčasne stanovil maximálne hranice feudálnej renty. Poddanské dávky a povinnosti sa určili jednotne pre celú krajinu. Do roku 1774 zaviedli tzv. tereziánsky urbár vo všetkých stoliciach Slovenska. Sedliaci a želiari však stále boli natrvalo pripútaní k pôde, bez slobody sťahovania. Toto sa zmenilo až v r. 1785 Patentom o zrušení nevoľníctva, po ktorého vydaní už poddaní nepotrebovali súhlas vrchnosti, keď sa chceli odsťahovať z panstva, keď chceli uzavrieť manželstvo s osobou, ktorá žila mimo panstva, alebo keď chceli, aby sa ich deti vyučili v nejakom remesle, alebo ich chceli dať študovať. Vznikla i možnosť dedenia sedliackej usadlosti a zamedzilo sa drobeniu pozemkov. Hoci bol Patent o zrušení nevoľníctva veľkým krokom vpred, poddanstvo úplne neodstránil. Pretrvávanie feudálnych vzťahov zostalo prekážkou hospodárskeho rozvoja Uhorska až do polovice 19. storočia.
Prvá strana tereziánskeho urbára – Veľké Leváre
Hospodárske pomery
Už od čias Márie Terézie nebola hospodárska politika viedenského dvora priaznivo naklonená uhorskej časti monarchie. Práve naopak – predovšetkým prostredníctvom colnej politiky sa Viedeň snažila zabrzdiť rozvoj manufaktúrneho priemyslu v Uhorsku a jeho hospodárstvo podriadiť záujmom trhu v západnej časti monarchie. Spolu s hospodárskou politikou uhorskej šľachty, predovšetkým jej neochotou vzdať sa feudálnych výsad a lipnutím na stredovekých prežitkoch (aviticita – nescudziteľnosť šľachtického majetku, systém vnútorných ciel a mýt, nejednotnosť mier a váh, cechová organizácia remesiel a obchodu) tento fakt tvoril základ pre hospodárske zaostávanie Uhorska a v jeho rámci i Slovenska.
Z uvedených dôvodov na Slovensku nedošlo k výraznému rozvoju manufaktúrnej výroby. Od sedemdesiatych rokov 18. storočia jej rozvoj dokonca brzdilo nariadenie, že manufaktúry v Uhorsku je možné zakladať iba s povolením z Viedne. Medzi najvýznamnejšie manufaktúry na našom území patrila súkenka v Banskej Bystrici (založená r. 1725), cisársko-kráľovská kartúnka v Šaštíne (1736), manufaktúra na výrobu majoliky v Holíči (1743). Po sedemročnej vojne vznikli tieto väčšie manufaktúry: kartúnka v Čeklísi a Haliči pri Lučenci, bavlnárska a kožiarska manufaktúra v Tepličke nad Váhom, súkenka v Sobotišti, manufaktúra na farbenie a potláčanie textílií v Bratislave.
Manufaktúra v Holíči
Podobný tlak zo strany Viedne existoval aj v oblasti uhorského zahraničného obchodu, predovšetkým vývozu vína. Tu colná politika takmer zlikvidovala vinohradnícke oblasti na juhozápadnom Slovensku.
Naopak – podpore viedenského dvora sa tešilo uhorské baníctvo, predovšetkým ťažba drahých a farebných kovov v slovenských baniach. Stavovské povstania zanechali slovenský banský priemysel na okraji úpadku, zničili sa povrchové banské zariadenia, banské diela zaplavovala voda. Vzhľadom na dôležitosť stredoslovenských banských revírov ako zdrojov príjmov kráľovskej pokladnice sa im však dostalo podpory a už v polovici štyridsiatych rokov 18. storočia sa obnovila ťažba a výroba zlata, striebra, medi a železa.
K rozvoju baníctva prispeli vynálezy nových technických zariadení v banskej i hutníckej výrobe - systém umelých jazier vybudovaný M. K. Hellom a S. Mikovínym, vahadlový čerpací stroj J. K. Hella a ďalšie. V r. 1735 bola v Banskej Štiavnici založená banská škola, na ktorej bol profesorom S. Mikovíny. Od r. 1763 sa premenila na banskú vysokú školu a neskôr banskú akadémiu, kde pôsobili i odborníci svetového mena. Koncom 18. storočia mal 50% slovenských baní vo vlastníctve štát, drobní vlastníci sa združovali do ťažiarskych spoločností.
V poslednej tretine 18. storočia prudko narástla ťažba železnej rudy a výroba železa na Pohroní, v Gemeri a na Spiši.
Slovenské hospodárstvo zažilo v prvých dvoch desaťročiach 19. storočia konjunktúru – vyvolanú napoleonskými vojnami (išlo teda o tzv. vojnovú konjunktúru). Tá oživila vnútorný trh a podnietila priemyselné podnikanie šľachty i meštianstva. Najvyšší rast zaznamenala banská výroba, predovšetkým výroba železa. Významný rozvoj dosiahol komplex erárnych železiarní na Pohroní, hoci hlavným centrom železiarstva i v tomto období zostáva Gemer.
Od začiatku 19. storočia rastie i podiel uhorskej šľachty na priemyselnom podnikaní, ktoré spočívalo hlavne v zúžitkovaní surovín zo šľachtických majetkov a využívaní lacnej pracovnej sily. Príkladom šľachtického podnikania sú napr. liehovary grófa Károlyho v Slovenskom Mederi, či grófa Forgácsa vo Veľkom Záluží, píla grófa Pálffyho v Plaveckom Štvrtku. Na šľachtických majetkoch vnikajú i sklárne a papierne.
Začiatkom 19. storočia vzniká niekoľko manufaktúr na výrobu fajansu a kameniny – v Rožňave, Spišskej Novej Vsi, Kremnici, Košiciach, Komárne – vo vlastníctve obchodníckych spoločností. Neprežili však krízu dvadsiatych rokov.
Plátenníci na trhu
Bavlnársky a súkennícky priemysel, ktoré stáli na začiatku priemyselnej revolúcie v Anglicku, nemali na Slovensku potrebné podmienky na rozvoj – ničila ich predovšetkým konkurencia lacnejších a kvalitnejších výrobkov z rakúskej časti monarchie, podporovaná i viedenskou colnou politikou. Od osemdesiatych rokov 18. storočia však už i na Slovensku zavádzajú do výroby spriadacie stroje.
Podobne to bolo i v súkenníctve; výnimkou sa stala len haličská súkenka grófa Forgácsa, ktorá sa premenila na akciovú spoločnosť a zmodernizovala svoju výrobu.
Začiatkom 19. storočia však na Slovensku prežívala svoj najväčší rozkvet domácka výroba plátna. Centrá výroby sa nachádzali na Spiši a Šariši, Orave, severnom Gemeri a vo Zvolenskej stolici. Plátenníctvo podporoval i cisár Jozef II. , ktorý dal v Levoči založiť tkáčsku školu. S výrobou plátna súviselo farbiarstvo a bieličstvo, ktoré v spomínaných oblastiach tiež prosperovali.
Počas prvej polovice 19. storočia ovládali remeselnú výrobu ešte stále cechy, v ich rukách bola takmer celá súkennícka a kožiarska produkcia na Slovensku (súkno vyrábali skalickí, trnavskí, či púchovskí majstri). Svoje „zlaté“ obdobie prežívala v prvej polovici 19. storočia i domáca výroba: výroba vozov a kolies (Novohrad, Gemer), výroba hrncov a hlineného riadu (Liptov, Zvolen), olejkárstvo (Turiec), šafraníctvo (Nitra, Turiec), čipkárstvo (Zvolen). Mimoriadne významným zdrojom obživy bolo furmanstvo – furmani sa v niektorých mestách združovali do cechov alebo vytvárali spoločnosti.
Asi v dvadsiatych, no najmä v tridsiatych rokoch 19. storočia si už súvislosť medzi feudálnymi prežitkami a nedobrým stavom uhorského hospodárstva začala uvedomovať i uhorská šľachta, ktorá na svojich majetkoch začala pociťovať následky nízkej produktivity poddanskej roboty, primitívnej agrotechniky, zlého stavu ciest či nedostatku financií na rozvoj podnikania. Na čele reformného hnutia stál uhorský magnát Štefan Széchenyi. Vzorom pre reformy potrebné v Uhorsku mu bolo Anglicko, ktoré práve zažívalo hospodársky rozkvet a žalo prvé plody priemyselnej revolúcie. Széchényi si uvedomoval zaostalosť Uhorska a možnosť jej odstránenia videl v reformách feudálno-vlastníckych vzťahov, v obmedzení šľachtických privilégií a zabezpečení rovnosti pred zákonom pre všetkých občanov. V tridsiatych rokoch navyše k uvedomeniu si potrebnosti reforiem prispelo i tzv. cholerové povstanie, ktoré prebehlo v lete 1831 na východnom Slovensku.
Reformné snahy však až do revolúcie r. 1848/49 narážali na odpor najvyšších šľachtických vrstiev, ktoré o zrušení poddanstva nechceli ani počuť a nanajvýš ak súhlasili s ďalšími úpravami urbára.
Bratislavská konská železnica fungovala i v 20. storočí
Začiatkom dvadsiatych rokov sa už i v Uhorsku objavujú „prvé lastovičky“ priemyselnej revolúcie. V r. 1818 sa začalo s pokusnou paroplavbou na Dunaji a v Bratislave zakotvil prvý parník. Od tridsiatych rokov už dunajskú paroplavbu ovládala Prvá rakúska paroplavebná spoločnosť. V r. 1832 bol uvedený do prevádzky prvý parný stroj v Uhorsku – vo forgácsovskej haličskej súkenke. V r. 1837 sa začalo s výstavbou konskej železnice smer Bratislava – Trnava, ktorej prvý úsek bol sprevádzkovaný r. 1840. Prvou železničnou traťou so strojným pohonom bola trať Bratislava – Marchegg otvorená r. 1848.
S výstavbou železníc úzko súvisela zvýšená spotreba surového železa a liatiny. Najväčším podnikom boli c.k. Železiarne v Hronci, vytvárajú sa však väčšie súkromné spoločnosti: akciová spoločnosť Concordia v Gemeri či Krompašsko-hornádska železiarska spoločnosť na Spiši.
Významný nárast zaznamenal i cukrovarnícky a papierenský priemysel. Prvý cukrovar vznikol v r. 1832 vo Veľkých Úľanoch v Bratislavskej stolici. Do r. 1850 ich už bolo na Slovensku 21, ale v prevádzke na dlhší čas zostalo len 11. Najvýznamnejšie boli cukrovary v Bratislave, Trnave, Banskej Bystrici a Košiciach. K rozvoju papierníctva prispievalo zavádzanie strojovej výroby – slávnymi sa stali papierne v Harmanci, Slavošovciach a Kremnici, kde pracovali už stroje poháňané parou.
Rozvoj mlynárstva, liehovarníctva či kožiarstva zväzovali cechové regulácie a nepriaznivá colná politika Viedne. Tá mala nepriaznivý dopad i na textilnú výrobu, predovšetkým na súkenníctvo.
Celkovo bolo územie Slovenska do polovice 19. storočia najpriemyselnejšou oblasťou Uhorska, no v porovnaní s Rakúskom a českými zemami, tzv. „dedičnými krajinami“ bolo o oblasti industrializácie zaostalou krajinou.
Zopakujte si:
1. Koľko malo Slovensko približne obyvateľov na začiatku 18. storočia?2. Ktoré bolo najľudnatejšie mesto na Slovensku v polovici 19. storočia?
3. Kto tvoril najpočetnejšiu vrstvu obyvateľstva?
4. Prečo Slovensko (a Uhorsko) zaostávalo v rozvoji priemyslu za dedičnými krajinami monarchie?
5. Ktoré bolo najrozvinutejšie hospodárske odvetvie na Slovensku?
6. Kedy a kde sa začalo s výstavbou prvej železničnej trate na Slovensku?
Použitá literatúra:
Hečková, J.,Marci, Ľ.,Slneková, V., Nagy, Z.: Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma NitraKol.aut., Dejiny Slovenska III., Veda, Bratislava 1987
Kol. aut., Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 2000
Kol.aut., Lexikón slovenských dejín, SPN, Bratislava, 1997
www.wikipedia.sk
Zdroje obrazkov:
http://mapyuhorskaslovenska.blogspot.com/http://www.gmb.sk/sk/month/detail/marec_2008
http://www.velkelevare.sk/majetok_adaptovanej_vetvy_kolonicovcov.html
http://www.slovakia.travel/entitaview.aspx?l=1&idp=6212
http://www.krojaren.sk/remesla/platennictvo
http://latrynask.blog.cz/0904/prva-konska-zeleznica