Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Od konca štyridsiatych rokov devätnásteho storočia bolo stále jasnejšie, že systém Svätej aliancie, ktorý ustanovil Viedenský kongres sa nachádza v hlbokej a nieriešiteľnej kríze. Panovala všeobecná nespokojnosť so stále existujúcimi prežitkami feudalizmu, či už to bolo v sfére hospodárskej (poddanské povinnosti, šľachtické výsady) alebo politickej (túžba po naplnení ideálov Francúzskej revolúcie: odstránení absolutizmu; ústavnosti, rovnosti pred zákonom atď). Proces národného uvedomovania viedol k nespokojnosti so stavom feudálnej rozdrobenosti v Nemecku a Taliansku i s postavením utláčaných národov v mnohonárodnostnej Habsburskej monarchii (tzv. jar národov). Rýchly rozvoj priemyselnej výroby priniesol rozsiahle zmeny v zložení obyvateľstva miest. Prudko vzrástli rady najchudobnejších ľudí, robotníkov v továrňach, na stavbách ciest, železníc, v prístavoch, ktorí spolu so svojimi rodinami žili v katastrofálnych podmienkach a tvorili početný mestský proletariát.
Ich situácia sa prudko zhoršila práve v 40. rokoch,
keď výrobu postihla hospodárska kríza, s ktorou
sa spájal rast nezamestnanosti a tým aj zhoršovanie
beztak zlých životných podmienok proletariátu,
ako aj katastrofálna neúroda, ktorá postihla
hlavne jedlo chudobných – zemiaky. Predohrou k revolučnej
vlne v Európe, bola občianska vojna v Švajčiarsku.
Vojna vypukla na jeseň r. 1847 v dôsledku rastúceho
napätia medzi
konzervatívnymi katolíckymi kantónmi,
ktoré boli od r. 1845 združené v spolku Sonderbund a
liberálnymi protestatnskými kantónmi.
Sonderbund bol pôvodne vytvorený na ochranu menšinového
katolíckeho náboženstva, no jeho existencia bola v
rozpore s federálnou zmluvou z r. 1815. To bolo zámienkou
na pokus o jeho vojenské rozpustenie zo strany väčšinových
protestantských kantónov. Vojna trvala necelý
mesiac a o život v nej prišlo menej než sto ľudí.
Zvíťazili v nej liberáli, ktorí v septembri
1848 presadili novú, demokratickú ústavu
podľa vzoru USA, ktorá
zo Švajčiarska vytvorila federálny štát. Odlišná
bola situácia v Taliansku,
kde revolučné vrenie vypuklo už v januári 1848,
protibourbonovským povstaním na Sicílii,
ktoré donútilo kráľa Ferdinanda II. obnoviť
ústavu z r. 1812. Cieľom talianskej revolúcie však
nebolo len zvrhnutie feudálnych režimov a zavedenie
demokratických slobôd, ale predovšetkým
zjednotenie krajiny.
Na území Apenínskeho polostrova totiž ešte od
hlbokého stredoveku existovalo niekoľko štátov: na
juhu to bolo kráľovstvo oboch Sicílií v moci
Bourbonovcov, stred polostrova ovládal pápežský
štát, na severe bolo nezávislé Sardínske
kráľovstvo, Lombardia a Benátsko patriace do
Habsburskej monarchie a Toskánsko, Parma a Modena, kde vládli
habsburskí panovníci. Už v tridsiatych rokoch vznikla
v Taliansku tajná organizácia Mladá
Itália, na čele s
Giuseppem Mazzinim,
ktorej cieľom bolo vyslobodenie Talianska spod cudzej nadvlády
a vytvorenie jednotného štátu. Takmer v tom istom čase
ako povstanie na Sicílii sa začala revolta aj v
Rakúskom ovládanej Lombardii a Benátsku.
Udalosti, ku ktorým došlo vo februári vo Francúzsku,
však spustili aj v Taliansku vlnu zmien. Sardínsky kráľ
Karol Albert vyhlásil liberálnu ústavu,
nasledovalo ho Toskánsko a pápežský štát.
Začalo sa vytvárať dobrovoľnícke vojsko. Medzi jeho
hlavných organizátorov patril Giuseppe
Garibaldi, ktorý sa
vrátil z exilu v južnej Amerike. V marci ľudové
povstanie prinútilo rakúske jednotky opustiť Miláno
i Benátky. Na čelo zjednocovacích snáh sa
postavil sardínsky kráľ, ktorý vyhlásil
vojnu Rakúsku.
Spočiatku mal podporu pápeža i ďalších talianskych
štátov, tie ho čoskoro zo strachu o svoju moc opustili.
V bitke pri Custozze ho však rakúske vojsko pod velením maršála Radeckého porazilo, a Karol Albert bol nútený uzavrieť prímerie. Rakúske vojsko obsadilo Miláno. Pápež Pius IX. reagoval na revolučné dianie žiadosťou o ochranu katolíckych mocností, bol však z Ríma vyhnaný a vo februári 1849 bola vyhlásená rímska republika. Podobná situácia nastala aj v Toskánsku. V marci 1849 obnovil Karol Albert vojnu proti Rakúsku, znovu utrpel porážku v bitke pri Novarre a bol nútený odstúpiť v prospech svojho syna Viktora Emanuela II. Krátko nato boli reštaurované monarchie v Toskánsku, Parme a Modene. Nasledovalo potlačenie povstania na Sicílii v máji 1849 a návrat pápeža do Ríma o dva mesiace neskôr. V auguste podľahli rakúskym vojskám Benátky. Vo Francúzsku už od tridsiatych rokov rástla nespokojnosť so skorumpovaným režimom Bourbonovcov a vytvorilo sa rozsiahle opozičné hnutie. Kým cieľom predstaviteľov liberálnej veľkoburžoázie bola preodvšetkým reforma volebného práva, radikálne vrstvy drobnej buržoázie, inteligencie a uvedomelého robotníctva požadovali rozsiahle sociálne zmeny. Podnetom na vypuknutie ľudového povstania sa stal zákaz protestného zhromaždenia – banketu – organizovaného na podporu reformy volebného práva. Jednotky, ktoré kráľ poslal na zlikvidovanie odporu odmietli vykonať rozkaz a po nútenej abdikácii kráľa Ľudovíta Filipa došlo k nastoleniu republiky (tzv. druhá francúzska republika).
Republikánska vláda zaviedla všeobecné volebné právo a občianske slobody. Aby si získala podporu robotníckych vrstiev, vydala dekrét, ktorý robotníkom dával právo na prácu a združovanie. Zároveň zorganizovala systém národných dielní, ktoré mali pomôcť k odstráneniu nezamestnanosti. Z aprílových volieb vzišlo Ústavodárne zhromaždenie, v ktorom mali prevahu zástupcovia liberálnej buržoázie. V dôsledku hospodárskej krízy však dočasná vláda zrušila v júni národné dielne, čo viedlo k nepokojom, ktoré vyústili do povstania robotníkov v Paríži. Vláda povstanie tvrdo vojensky potlačila (zahynulo asi 11 tisíc ľudí, okolo 25 tisíc bolo uväznených a 4 tisíc deportovaných). Ústavodárne zhromaždenie prijalo 4. novembra novú ústavu, ktorá zavádzala silný prezidentský systém. Prezident bol volený priamo na obdobie štyroch rokov. Šikovnou politickou agitáciou sa podarilo víťazstvo vo voľbách získať Ľudovítovi Napoleonovi, synovcovi Napoleona Bonaparteho, ktorý si v r. 1851 nechal protiústavne predĺžiť moc na ďalších 10 rokov a o rok neskôr sa vyhlásil za cisára Napoleona III. (druhé cisárstvo).
Napoleon
podporoval stavbu železníc, ciest, kanálov a
prístavov, zakladanie tovární a rozvoj priemyslu
všeobecne, čím dosiahol hospodársky rast a premenu
agrárneho Francúzska na vyspelú priemyselnú
krajinu. Za jeho vlády bol postavený Suezský
prieplav. V zahraničnej politike mu išlo predovšetkým o
zvýšenie francúzskej prestíže, čo sa mu
účasťou v krymskej a taliansko-rakúskej vojne do
istej miery darilo; jeho pád však vyvolal neúspešný
vojenský konflikt s Pruskom. V Nemecku sa,
podobne ako v Taliansku, túžba po demokratizácii
spájala s túžbou po zjednotení krajiny. Nemecké
štáty boli od Viedenského kongresu
r. 1815 združené v tzv. Nemeckom spolku spolu
s Rakúskom, ktoré bolo na jeho čele. Absolutistické
a reakčné Rakúsko postupne dosiahlo, že viaceré
nemecké štáty zrušili svoje ústavy z čias
napoleonských vojen. Po celom Nemecku od začiatku r. 1848
vznikali roľnicke vzbury, no pre vývoj revolúcie boli
rozhodujúce marcové udalosti v Prusku.
Rozsiahle ľudové
povstanie v Berlíne
prinútilo kráľa Fridricha Wilhelma IV. vymenovať
liberálnu vládu a zvolať do Frankfurtu nad
Mohanom spolkový snem
(predparlament), ktorý pripravil voľby do celonemeckého
Národného zhromaždenia. Národné
zhromaždenie zasadalo od mája
1848. Jeho hlavnou úlohou bola príprava ústavy.
Hlavný rozpor pri jej tvorbe nastal v tom, či zjednotené
Nemecko má zahŕňat územie celej habsburskej ríše
aj s Rakúskom (veľkonemecké riešenie) alebo
len nemecké štáty (malonemecké
riešenie).Ústava z
marca 1849 nakoniec ustanovila vznik malonemeckého štátu
na čele s cisárom a ríšskym snemom, ako hlavným
legislatívnym orgánom. Ústava ďalej rušila
poddanstvo a uzákoňovala občianske slobody. Cisárom
zjednoteného Nemecka sa mal stať pruský kráľ,
ktorý však túto funkciu odmietol. Nato Frankfurtský
snem rozpustil a povstanie dal krvavo potlačiť. Špecifická
situácia nastala v mnohonárodnostnej
Habsburskej monarchii, kde
popri boji o občianske slobody prebiehal aj boj o národnú
emancipáciu.
V marci 1848 sa revolučná vlna z
Francúzska a Nemecka rozšírila do Viedne, kde vypuklo
povstanie proti metternichovskému absolutizmu. Knieža
Metternich, ktorý bol symbolom nenávideného
režimu, abdikoval a ušiel z monarchie. Cisár prisľúbil
vydanie novej ústavy, slobodu tlače a možnosť politického
zružovania. O dva dni neskôr, 15. marca, vypukla revolúcia
v Pešti. Spolu s demokratizačným hnutím sa o svoje
práva hlásilo i národné hnutie medzi
ostatnými národmi ríše: Čechmi, Slovákmi,
Poliakmi, Rumunmi, Chorvátmi a Srbmi. Uhorskí
revolucionári žiadali odstránenie poddanstva, zdanenie
zemepánov a cirkvi, zrušenie cenzúry, slobodu tlače,
volebné právo a vytvorenie nezávislej uhorskej
vlády. Uhorský snem väčšinu z týchto
návrhov prijal a panovník ich v apríli podpísal
(poddanstvo bolo zrušené len pre tzv. urbárskych
poddaných). Podľa marcových zákonov
sa Uhorsko stalo nezávislým
štátom, ktorý s ostatnými krajinami monarchie
spájala len osoba panovníka (personálna únia).
Ministerským predsedom sa stal umiernený Ľudovít
Baťáni, ministrom financií liberál Ľudovít
Košút. Nová vláda nemala pochopenie pre
národnú emancipáciu ostatných uhorských
národov a chcela z Uhorska vytvoriť maďarský národný
štát. V apríli 1848 vypukla vo Viedni nová vlna
nepokojov, ktorú vyvolal návrh ústavy, ktorý
nezahŕňal všeobecné hlasovacie právo.
Cisársky dvor bol nútený ujsť do Innsbrucku. Vláda zvolala do Viedne ríšsky snem, ktorý mal pripraviť novú ústavu. Zároveň začala pripravovať vojenský zásah proti Uhorsku. Pritom hľadala podporu u predstavitľov slovanských národov, ktoré sa cítili maďarským nacionalizmom ohrozené. 31. augusta vyhlásila Viedeň všetky zákony prijaté uhorskou vládou za neplatné a chystala vojenský zásah v Uhorsku pod velením chorvátskeho bána Jelačiča. Koncom septembra panovník rozpustil Uhorský snem a vyhlásil výnimočný stav. Uhorská vláda odstúpila, namiesto nej vznikol Výbor na obranu krajiny, na ktorého čele stál Košút. 6. októbra vystúpil na podporu uhorskej revolúcie viedenský ľud, revolúcia mala silný protislovanský kontext. Cisár ušiel do Olomouca. Na čelo novej vlády sa postavil knieža Felix Schwarzenberg, ktorý bol zástancom centralizovanej monarchie. Krátko nato odstúpil slabomyseľný cisár Ferdinand V. a na jeho miesto nastúpil jeho synovec, vtedy len 18 ročný František Jozef I., ktorý v marci 1849 vyhlásil tzv. oktrojovanú (nanútenú) ústavu a rozpustil ríšsky snem. Ústava bola silno centralistická a zavádzala vysoký volebný cenzus. Medzitým cisárske vojská pod velením generála Windischgrätza začali obsadzovať Uhorsko. Uhorskej armáde sa však podarilo na prelome marca a apríla v protiofenzíve vytlačiť cisársku armádu z Uhorska. Uhorsko bolo 14. apríla vyhlásené za samostatný štát, Habsburgovci boli detronizovaní a na čelo štátu sa postavil Kosšút vo funkcii guvernéra. Františkovi Jozefovi však prišiel v duchu Svätej aliancie na pomoc ruský cár Mikuláš I. a s pomocou jeho vojsk bola uhorská armáda v bitke pri Világoši 13. augusta 1849 porazená. V Uhorsku bola zavedená vojenská diktatúra. Vodcovia revolúcie boli popravení (gróf Baťáni) alebo ušli (Košút). Základné výdobytky revolúcie – ako zrušenie poddanstva – boli zachované, napätie medzi rakúskou a uhorskou časťou, rovnako ako aj národnostné rozpory vo vnútri Uhorska však pretrvávali naďalej.
Otázky:
Aké boli hlavné príčiny revolučného hnutia v r. 1848/49?
Popíš priebeh a výsledky občianskej vojny v Švajčiarsku.
Popíš priebeh a výsledky revolúcie v Taliansku.
Popíš priebeh a výsledky revolúcie vo Francúzsku.
Popíš priebeh a výsledky revolúcie v Nemecku.
Popíš priebeh a výsledky revolúcie v Habsburskej monarchii.
Zoznam použitej literatúry:
Kol.aut.: Dejepis pre 2. ročník gymnázia, SNP, Bratislava 1986
Kol.aut.: Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1996
Hečková, J;Marci, Ľ.;Slneková, V.;Nagy, Z.: Dejepis (pomôcka pre maturantov), Enigma, Nitra, 2007