Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová
Revolučná
vlna, ktorá prebehla Európu v rokoch 1848/49 zasiahla
aj Habsburskú monarchiu. V mnohonárodnostnom štáte,
kde neboli vštky národy v rovnoprávnom postavení,
však okrem boja proti absolutistickému systému,
šľachtickým výsadám a poddanským
povinnostiam, vystupovala do popredia národnostná
otázka. Už niekoľko desaťročí prebiehala v
monarchii národná emancipácia slovanských
i neslovanských národov. Pre Uhorsko bolo špecifické,
že vládnuca, prevažne maďarská vrstva, nemala
pochopenie pre jazykové, kultúrne ani politické
emancipačné snahy ostatných nemaďarských
národov. Pre slovanské národy sa stal typickým
tzv. obranný nacionalizmus, ktorý poznačil aj
úlohu, akú ich snahy zohrali počas revolučných
rokov meruôsmich. Revolúcia vypukla vo Viedni
13. marca 1848. Pod tlakom ľudových nepokojov cisár
Ferdinand V. odvolal nenávideného kancelára K.
Metternicha a prisľúbil vypracovanie ústavy. Vodcami
uhorskej revolúcie sa stali predstavitelia reformne
orientovanej strednej šľachty na čele so zemanom Ľudovítom
Košútom.
Tá požadovala už na zasadaní
Uhorského snemu v Bratislave zrušenie absolutizmu,
poddanstva, rovnosť pred zákonom a nezávislú
uhorskú vládu. 15. marca vypukla revolúcia aj v
Pešti. Pod vplyvom revolučného vrenia prijal Uhorský
snem 31 zákonov – tzv. marcové zákony,
ktoré zrušili robotu, cirkevný desiatok a poddanstvo
(ale len urbárskych poddaných a za náhradu),
deklarovali základné ľudské slobody a práva,
zaviedli všeobecné zdanenie a nezávislú uhorskú
vládu, ktorá sa nezodpovedala panovníkovi, ale
Uhorskému snemu. Zákony však neriešili národnostnú
otázku Uhorska. Bola vymenovaná prvá uhorská
vláda na čele s grófom Ľudovítom Baťánim.
Marcové zákony priniesli nespochybniteľný
pokrok oproti minulosti, nespĺňali však nádeje a požiadavky
poddaných, ani naplnenie snáh slovenského
národného hnutia. Cisár ich podpísal 11.
apríla a ukončil zasadnutie snemu.
Koncom marca vypukli v
Hontianskej stolici nepokoje slovenských poddaných,
vedených básnikom J. Kráľom a učiteľom J.
Rotaridesom, ktorí okrem úplného zrušenia
poddanstva požadovali aj právo používať slovenčinu
na školách a úradoch. Vodcovia povstania boli
uväznení. V tom období sa začal formovať
politický program slovenského národného
hnutia. Z podnetu J. M. Hurbana sa uskutočňovali národné
zhromaždenia, ktoré mali za cieľ sformulovanie celonárodného
programu. Ten bol nakoniec vyhlásený na zhromaždení
v Liptovskom Mikuláši 11. mája 1848, pod názvom
Žiadosti národa slovenského. Žiadosti
pozostávali zo 14 bodov a obsahovali ucelený
národnopolitický, demokratizačný a sociálny
program slovenského národného hnutia.
Požadovali uznanie a zabezpečenie slovenskej samobytnosti, účasť
na krajinskom sneme a zriadenie slovenského národného
snemu, slovenčinu ako úradný jazyk na školách
a v úradoch v slovenských stoliciach a vytvorenie
slovenských národných gárd.
Uhorsko sa
teda malo premeniť na federatívny štát. Zároveň
požadovali prehĺbenie demokratizačného procesu: slobodu
tlače, slobodu zhromažďovania a zavedenie všeobecného,
rovného volebného práva, zrušenie poddanskej
závislosti aj pre neurábrskych poddaných a
vrátenie zemepánmi neprávom zabratej pôdy
roľníkom. Poslednou požiadavkou bolo prepustenie J. Kráľa
a J. Rotaridesa. Uhorská vláda však na tento prejav
slovenských národno-emancipačných snáh
zareagovala vyhlásením stanného práva
a vydaním zatykača na Ľ. Štúra, J.M. Hurbana a M.M.
Hodžu, ktorých obviňovala z panslavizmu. Štúr,
Hurba i Hodža pred zatykačom utiekli do Čiech, kde sa v júni
1848 zúčastnili rokovaní Slovanského zjazdu
v Prahe. Delegáti zjazdu sa postavili proti germanizácii
a maďarizácii. Hurban vystúpil s novým
slovenským programovým dokumentom – Žiadosťami
Slovákov a Rusínov uhorských. Tie na rozdiel od
Liptovských žiadostí neriešili otázky sociálne
a demokratizačné; v otázke národnostnej však
priniesli konkrétnejšie predstavy o postavení
Slovenska v rámci Uhorska a požadovali vytvorenie
slovensko-rusínskeho stáleho výboru (vlády),
ktorá by sa zodpovedala slovenskému snemu.
Presadzovali aj záujmy Rusínov, ktorí na Zjazde
nemali zastúpenie. Predstavitelia českých liberálov,
F. Palacký a K.H. Borovský na ňom vystúpili s
koncepciou austroslavizmu, prebudovania Habsburskej monarchie
na federatívny a ústavný štát.
Rokovanie
zjazdu prerušilo vypuknutie Pražského povstania. Hurban v
júli odišiel do Záhrebu, kde vystúpil v
chorvátskom sabore. Podarilo sa mu získať podporu
chorvátskej strany pri riešení slovenskej otázky.
Slovenským snahám boli naklonení aj
predstavitelia vojvodinských Srbov. Koncom augusta sa vo
Viedni pod vedením českých vojenských
odborníkov Františka Zacha a Antonína Bloudka začal
formovať slovenský dobrovoľnícky zbor.
Medzitým došlo k stupňovaniu napätia medzi viedenskou a
peštianskou vládou. Uhorský snem, ktorý od júla
zasadal v Pešti presadzoval väčšiu nezávislosť
Uhorska v rámci Habsburskej monarchie a prijal zákon o
budovaní uhorskej armády a zavedení uhorskej
meny. Viedenská vláda 31. augusta odpovedala vyhlásením
neplatnosti všetkých zákonov prijatých uhorskou
vládou a prípravou vojenskej výpravy pd velením
chorvátskeho bána Jelačiča. 16. septembra bola vo
Viedni vytvorená Slovenská národná
rada (SNR) ako prvý politický orgán Slovákov
v moderných dejinách.
Na jej čele stáli Ľ.
Štúr, J.M. Hurban. M.M. Hodža, jej členmi boli českí
vojenskí experti A. Bloudek, F. Zacha a B. Janeček,
tajomníkmi boli B. Nosák a D. Bórik. Cieľom
SNR bola príprava a vyvolanie celonárodného
povstanie proti uhorskej nadvláde. Tzv. septembrové
povstanie, ktoré sa začalo 18. 9., prebiehalo na území
západného Slovenska, kam z Viedne cez južnú
Moravu prešlo asi 500 dobrovoľníkov. Na zhromaždení
v Myjave SNR vypovedala poslušnosť uhorskej vláde a
vyhlásila autonómiu Slovenska v rámci
Uhorského kráľovstva. Povstanie si získalo
sympatizantov na Záhorí, v Turci, Gemeri a na Liptove.
K dobrovoľníkom sa pridávali hlavne kopaničiarski
roľníci, ktorí sa chceli oslobodiť spod
poddanských povinností a rozšírili tak rady
dobrovoľníckej armády na viac než 6000 mužov.
Pôvodný plán vyvolania celonárodného povstania však stroskotal, pretože dobrovoľníci boli zle vycvičení a nemali dostatočnú výzbroj a výstroj. Nesplnilo sa ani očakávanie, že Viedeň pod tlakom udalostí prijme slovenské požiadavky – práve naopak – cisár vydal manifest, v ktorom nariadil povstanie spacifikovať. Preto 28. septembra SNR vojenské vystúpenie ukončila. Nasledovala tvrdá reakcia z uhorskej strany. Štúr, Hurban a Hodža boli vyhlásení za vlastizradcov a zbavení štátneho občianstva, nastal pohon na slovenských vlastencov. Dvaja povstalci – študenti Viktor Šulek a Karol Holuby – boli popravení. Násilná smrť cisárskeho vojenského veliteľa v Uhorsku Lamberga, ktorého zabil rozzúrený dav v Budíne, pohla viedenskú vládu k akcii. Panovník rozpustil Uhorský snem, vyhlásil stanné právo a poslal do Uhorska armádu pod velením bána Jelačiča.
Uhorskí predstavitelia sa postavili Viedni na
odpor a bol vytvorený Výbor na obranu vlasti, na
ktorého čele stál Ľ. Košút. Na podporu
uhorského povstania vypukli v októbri vo Viedni masové
nepokoje, kde sa prejavovali výrazne protislovanské
nálady, ktoré donútili cisára ujsť do
Olomouca a väčšinu ríšskeho snemu do Kroměříža.
Cisár Ferdinand V. začiatkom decembra abdikoval, na tróne
ho nahradil jeho osemnásťročný synovec František
Jozef I. Nová ríšska vláda pod vedením
Felixa Schwartzenberga, zástancu centralistickej
monarchie, začala 14. decembra vojenskú výpravu do
Uhorska, obsadila jeho väčšiu časť a donútila Výbor
na obranu vlasti ujsť do Debrecína. Keďže viedenská
vláda sľúbila zabezpečiť rovnosť národov v
monarchii, pridali sa predstavitelia národného hnutia
na jej stranu a v tzv. zimnej výprave bojovali dva
slovenské dobrovoľnícke zbory ako osobitné
útvary v rámci cisárskej armády.Väčší
dobrovoľnícky zbor pod velením A. Bloudka ovládol
postupne severné a časť stredného a východného
Slovenska V tejto oblasti preberali štátnu správu
Slováci. Menší utvar pod velením B. Janečka
(neskôr J. Francisciho), pôsobil na juhozápade
Slovenska a vykonával predovšetkým strážne,
zásobovacie a opevňovacie práce.
Medzitým 7.
marca panovník vydal tzv. oktrojovanú (nanútenú)
ústavu a rozpustil snem. Ústava bola
centralistická, zavádzala jednotné rakúske
občianstvo a colné územie a výrazne posilňovala
právomoci panovníka, navyše zavádzala volebné
právo s vysokým majetkovým cenzom. 20. marca
slovenská deputácia v Olomouci, vedená
katolíckym farárom J. Kozáčkom predložila
cisárovi Františkovi Jozefovi tzv. marcový
prosbopis, v ktorom žiadala odčlenenie Slovenska od Uhorska a
vytvorenie slovenského kniežatstva s vlastným snemom,
vládou a verejnou správou, ktoré by podliehalo
priamo Viedni. V apríli sa uhorským vojskám
podarilo vykonať úspešnú protiofenzívu a 14.
apríla Uhorský
snem detronizoval Habsburgovcov a vyhlásil nezávislosť
Uhorska.Guvernérom Uhorska sa stal Košút. Panovník
sa však obrátil so žiadosťou o pomoc na ruského cára
Mikuláša I., ktorý mu v duchu Svätej aliancie
poslal na pomoc vojsko. Cisárska a cárska armáda
spoločnými silami potlačili uhorskú revolúciu.
Uhorská armáda kapitulovala 13. augusta po bitke pri
Világoši. Spolu s cisárskou a cásrkou
armádou postupovala aj tretia slovenská – letná
– dobrovoľnícka výprava. Pôsobila v tyle
oboch armád a mala za úlohu likvidovať maďarské
partizánske oddiely a obnovenie verejného poriadku. Po
potlačení revolúcie a potrestaní jej
predstaviteľov nemal už viedenský cisársky dvor
záujem na spolupráci so slovenským národným
hnutím.
Nepomohla ani jesenná petičná akcia
verejnosti, ani snahy slovenským vládnych dôverníkov.
21.11. bol vo Viedni slávnostne rozpustený slovenský
dobrovoľnícky zbor a národné hnutie tak
stratilo poslednú oporu svojich štátoprávnych
ambícií. V Uhorsku zavládlo tzv. Provizórium,
počas ktorého panovník zrušil autonómiu
Uhorska a začlenil ho do ríše. Silvestrovskými
patentami z 31.12.1951 bola zrušená ústava a
zavedený systém neoabsolutizmu, keď panovník
vládol pomocou nariadení. Boli obmedzené
občianske práva, zavedená cenzúra a policajný
teror ( neslávne známym predstaviteľom neoabsolutizmu
sa stal minister vnútra Alexander Bach). Habsburská
monarchia sa stala silno centralizovaným štátom s
nemčinou ako úradným jazykom.
Na druhej strane panovník potvrdil zrušenie poddanstva a rovnosť pred zákonom a podporil modernizáciu hospodárstva, súdnictva, správy a školstva. Ambície slovenského národného hnutia zostali nenaplnené. Slovenčina sa síce mohla používať ako vyučovací jazyk na ľudových a niektorých stredných školách a tak isto aj v úradnom styku v slovenských župách, no program slovenskej autonómie zostal hlavným cieľom slovenského národného hnutia aj na ďalšie desaťročia.
Otázky:
Aké boli špecifiká revolúcie v habsburskej monarchii?
Popíš marcové zákony, čo prinášali a čo, naopak, neriešili.
Popíš Liptovské Žiadosti národa slovenského.
Čo bolo predmetom rokovania Slovanského zjazdu v Prahe?
Popíš septembrovú výpravu a jej výsledky.
Kto bol členom SNR a čo bolo jej cieľom?
Popíš udalosti v monarchii na jeseň 1848.
Aký bol rozdiel medzi septembrovou a zimnou výpravou?
Aké boli požiadavky marcového prosbopisu?
Aké boli výsledky revolúcie z hľadiska národného hnutia?
Zoznam použitej literatúry:
Kol.aut.: Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 2000
Kol.aut.: Lexikón slovenských dejín, SPN, Bratislava, 1996
Hečková, J;Marci, Ľ.;Slneková, V.;Nagy, Z.: Dejepis (pomôcka pre maturantov), Enigma, Nitra, 2007