Vývin svetovej dramatickej literatúry od klasicizmu po súčasnosť II.

Vypracovala Mgr. Monika Koncošová

Literatúra po roku 1945:

Americká dráma – vychádzala z absurdnej drámy (viď. ďalej) a existencialistickej drámy.

TENNESSEE WILLIAMS – 1914 – 1983

• americký predstaviteľ drámy

• autor psychologických hier:

   

Sklenený zverinec – hra s autobiografickými prvkami

Mačka na horúcej plechovej streche

ARTHUR MILLER – 1915 – 2005

• americký dramatik a prozaik

   

Smrť obchodného cestujúceho – hra o živote jednoduchého Američana

Obchodný cestujúci Willy Loman považuje za hlavnú hodnotu života materiálne veci. Spoznávame ho ako zostarnutého človeka, ktorý sa už len veľmi ťažko presadzuje vo svojej profesii, príde o zamestnanie. Vtedy si uvedomí, že celý jeho život bola pretvárka, sebaklam, že zlyhal aj v manželskom živote, keď sa odcudzil manželke a synom. Pochopí, že si to zavinil sám, preto sa rozhodne skoncovať so životom. Uskutoční dokonalú samovraždu – predstiera dopravnú nehodu, aby aspoň po smrti zabezpečil svoju rodinu životnou poistkou.

Absurdné divadlo (Absurdná dráma)

• Jej vývoj začal približne v polovici dvadsiateho storočia.

• Počiatky má vo francúzskej a americkej literatúre.

• Postupne sa rozšírila do mnohých krajín po celom svete.

• Autori sa snažia čo najvýraznejšie zobraziť pocit absurdity – nezmyselnosti sveta.

• Človek má pocit, že žije v nepriateľskom svet, v ktorom prestáva byť osobnosťou, nedokáže komunikovať s ľuďmi, má pocit, že nič nemá zmysel, že je všetko akoby bezhlavé a bez zmyslu.

• V hrách chýba dej.

• Nemajú rozuzlenie, teda jasný záver.

• Postava nie je pomenovaná, nie je charakterizovaná, vieme o nej len veľmi málo.

• Nevieme o postave kam ide, čo je jej cieľom.

• Postavy sa cítia osamelo, bez možnosti a snahy svoju situáciu zmeniť.

• Majú pocit, že svet okolo nich je len jeden veľký chaos.

• Aj jazyk v hrách je veľmi chaotický, často jedna replika nenadväzuje na druhú, textu akoby nerozumieme.

• Dialógy sú dlhé a naznačujú neschopnosť postáv komunikovať a dospieť napr. k nejakému riešeniu.

• Dialóg je ináč živý, postavy si skáču do reči, ale nedáva zmysel.

• Výpovede sa často opakujú, sú úplne rovnaké, čím sa u divákov zvyšuje pocit beznádeje a chodenia v kruhu.

• Scény sú bez kulís, dej bez akcie – to naznačuje monotónnosť života.

Samuel Beckett (bekit)

Základné životopisné údaje:

• 13. apríl 1906, Dublin, Írsko – 22. december 1989, Paríž, Francúzsko

• Írsky spisovateľ, autor absurdných hier, rozhlasových hier, televíznych hier, románov, prekladateľ.

• Stal sa laureátom Nobelovej ceny za literatúru za rok 1969.

• Pochádzal z dobre situovanej protestantskej rodiny.

• Od detstva sa venoval divadlu, už ako 5-ročný navštevoval divadelnú školu, ale miloval aj šport (doma mali aj tenisový kurt).

• Študoval právo a európske jazyky.

• Po skončení štúdií pôsobila ako učiteľ jazykov, napr. v Paríži.

• Jeho pracovnú kariéru narušili vážne psychické problémy a depresie, kvôli ktorým sa aj liečil v psychiatrickej liečebni.

• Počas druhej svetovej vojny bol vo Francúzsku a pomáhal sabotážami bojovať proti nemeckej armáde.

• V roku 1969 bolo ocenený Nobelovou cenou. Jeho manželka Suzanne to nazvala katastrofou“, pretože od vtedy vraj bol posadnutý slávou.

• S. Beckett zomrel len niekoľko mesiacov za svojou manželkou a obaja sú pochovaní v Paríži.

• Je nositeľom Nobelovej ceny za literatúru (1969).

Čakanie na Godota - 1956

• Hra zobrazuje pocit absurdity ľudskej existencie – bez cieľa, bez nádeje, bez pohybu vpred.

• Postavy sa pohybujú v kruhu – robia tie isté úkony, často sa prezúvajú, prevracajú vrecká,...

• Na scéne je predovšetkým statická situácia – čakanie. Je zvykom na niekoho čakať, čakajú, lebo sa to asi má,...

• Scéna je mimoriadne jednoduchá, s jedným stromom, bez kulís, len s postavami.

• Hlavné postavy sú: Estragon a Vladimír – tuláci, Pozzo, Lucky, Godot.

• Situácia prvého a druhého dejstva je približne rovnaká, s malými zmenami.

Krátky príbeh:

Hra sa odohráva v neurčitom čase a v neurčitom priestore na vidieckej ceste, kde je len jeden strom. Stretnú sa tam dvaja tuláci Estragon a Vladimír. Postupne sa dozvieme, že čakajú akéhosi Godota, ktorý má vyriešiť ich situáciu tým, že im poradí. Vedú veľmi zvláštne rozhovory, akoby o ničom. Až pokiaľ nebudú prechádzať okolo Pozzo s Luckym, centrom deja je to, že si Estragon vyzúva topánku a spoločne čakajú na Godota. Okolo neskôr prechádza čudná dvojica – Pozzo a Lucky. Nehovoriaceho Luckyho nesúceho kufor, rozkladaciu stoličku a kôš s jedlom má Pozzo priviazaného na povraze ako psa. Pristavia sa a Pozzo vedie s Estragonom a Vladimírom absurdný rozhovor okrem iného aj o Godotovi – tiež ho pozná a tvrdí, že by ho tiež rád čakal. Po odchode Pozza a Luckyho prichádza na scénu chlapec, ktorý im oznámi, že pán Godot im odkázal, že dnes nepríde, ale že zajtra už určite. Druhé dejstvo je skoro rovnaké. Je na rovnakom mieste, v rovnaký čas, len Pozzo medzičasom oslepol a strom nie je vyschnutý, ale zelený. Pozzo tým, že je slepý, je závislý od Luckyho a oboch tulákov.

V závere hry opäť prichádza chlapec, ktorý im oznámi, že pán Godot dnes nepríde, ale zajtra už určite. V hre je dialógmi Estragona a Vladimíra naznačené, že toto nie je len druhý deň, kedy sa toto čakanie na Godota odohráva, ale že sa to už deje dlhú dobu, že to bude pokračovať aj v budúcnosti. Estragon s Vladimírom sa na konci hry pokúsia o samovraždu obesením, lenže sa nemajú na čo obesiť. Povrázok vytiahnutý z nohavíc bol príliš tenký a roztrhol sa. Napokon uvažovali o odchode, ale zostali len nehybne stáť.

Krátka ukážka:

Estragon: Ja už takto ďalej nevládzem.

Vladimír: To sa len tak hovorí.

Estragon: Čo keby sme sa rozišli? Možno by to bolo lepšie.

Vladimír: Zajtra sa obesíme. Ak, pravda, nepríde Godot.

Estragon: A ak príde?

Vladimír: Budeme spasení. (Dá si dole klobúk, nazrie doň, vytrasie ho a znova si ho nasadí.)

Estragon: Ta čo, ideme?

Vladimír: Vytiahni si nohavice.

Estragon: Čo?

Vladimír: Vytiahni si nohavice.

Eugéne Ionesco – francúzska literatúra, autor rumunského pôvodu

Václav Havel – česká literatúra

Friedrich Dürrenmatt - švajčiarsky autor

Epické divadlo

• Jeho rozvoj začal v 40.-tych rokoch dvadsiateho storočia.

• Autor sa zameriava na dej a príbeh.

• Dej je neustále dopĺňaný vstupmi rozprávača alebo samotných postáv.

• Postavy i rozprávač dej dopĺňajú, komentujú, posúvajú ďalej, vysvetľujú.

• V hrách vystupuje množstvo epizódnych postáv.

• Dej je zároveň dopĺňaný songami, časťami filmu, komentármi.

• Scéna divadelného predstavenia sa často mení a neraz sa mení bez spustenia opony.

• Dielo nie je členené na dejstvá, ale na scény, ktoré nie sú rovnako dlhé.

• Podstatou epického divadla je odcudzenie, lebo herec má odstup od textu, nesmie sa stotožniť s úlohou, postavu má predstavovať, racionálne objasniť, diváka nemá citovo viazať.

• Práve rôzne songy, komentáre, prestavovanie scény patria medzi odcudzovacie efekty.

• Divák sa má stále uvedomovať, že sleduje len divadelné predstavenie, takto má byť angažovaný k aktívnemu porovnávaniu divadelného príbehu s realitou a svojím vlastným životom.

Bertolt Brecht

Základné životopisné údaje:

• 10. január 1898, Augsburg, Nemecko – 14. august 1956, Berlín, Nemecko.

• Dramatik, riaditeľ divadla, básnik.

• Zakladateľ tzv. epického divadla.

• Do literatúra vstúpil na konci 1. svetovej vojny.

• Pôsobil ako dramaturg divadla v Mníchove, v Berlíne.

• V roku 1933 utiekol pre fašistami do Švajčiarska a odtiaľ do Dánska. Nacisti po jeho úteku spálili všetky jeho knihy.

• Neskôr žil aj vo Švédsku, Fínsku, v Rusku, v USA.

• Napokon sa presťahoval do Berlína, vtedy vo východnom Nemecku.

Literárna tvorba:

Žobrácka opera

MATKA GURÁŽ A JEJ DETI – epická dráma (dramatická kronika)

• Autor v nej využil Grimmelshausenov príbeh z tridsaťročnej vojny v 17. storočí, aby poukázal na ničivosť vojny, v ktorej zomierajú nevinní.

• Ide o príbeh markytánky (predavačky jedla a nápojov pri vojsku) Anny Fierlingovej, zvanej Matka Guráž.

• Anna Fierlingová chce pred hrôzami tridsaťročnej vojny uchrániť svoje deti, ale napokon príde aj o dvoch synov a o nemú dcéru, s ktorou kočovala venujúc sa obchodovaniu.

• Jej nemú dcéru zastrelia vo chvíli, keď sa snaží bubnovaním privolať pomoc pre ohrozené deti v spiacom meste.

• Matka so svojou károu tiahne ďalej, akoby ani nechápala, o čo ju pripravila vojna.

• V hre sú medzititulky, ktoré oboznamujú diváka s obsahom.

• Dôležitým motívom hry je cesta v bludnom kruhu.

KAUKAZSKÝ KRIEDOVÝ KRUH

• Inšpiroval sa orientálnym (hlavne čínskym) príbehom o podobe dobra a zla.

• Dej sa odohráva na Kaukaze, kde utláčaný národ povstal proti guvernérovi a zabil ho.

• Jeho žena uteká z paláca a zabúda na svoje dieťa.

• Dieťa zachránila slúžka, ktorá s ním utiekla do hôr. Vydáva sa za jeho matku, a keď neskôr guvernérova žena žiada naspäť svojho syna, ich spor rozrieši sudca.

• Využije pri tom Šalamúnovu skúšku s kriedovým kruhom. Obe ženy chytia za ruky dieťa, ktoré je uprostred kruhu. Slúžka sa bojí, aby trhnutím dieťa nezranila, preto sa vzdáva boja.

• Sudca v tomto geste videl skutočný prejav materinskej lásky a dieťa prisúdil slúžke.

Zopakujte si:

1. Charakterizujte americkú drámu.

2. Vymenujte najdôležitejšie znaky absurdnej drámy.

3. Vymenujte najdôležitejšie znaky epického divadla.

Použitá literatúra:

CALTÍKOVÁ, M.: Slovenský jazyk a literatúra. 1. vyd. 2002. Enigma Bratislava. ISBN 80-85471-95-7