Politickú klímu Európy poslednej tretiny 19. storočia výrazným spôsobom určoval komplikovaný vzťah súperenia medzi Francúzskom a Nemeckom. Francúzska verejná mienka nedokázala prežuť porážku, ktorú krajina utrpela v r. 1871 a medzi ľuďmi silnela túžba po odplate. Strata bohatých území a vysoké vojnové reparácie spôsobili, že krajina hospodársky upadala. Naopak – Nemecko, ako nový hráč na medzinárodnom poli, prechádzalo obdobím rýchleho hospodárskeho rastu, ku ktorému prispeli aj výsledky vojny (predovšetkým zisk Alsaska-Lotrinska – oblastí bohatých na nerastné suroviny). Práve vtedy sa prvýkrát ukázala hospodárska sila Nemecka, ktorá mu až dodnes zaručuje prvé miesta v svetovom rebríčku. Pruské Nemecko však bolo zároveň spoločnosťou veľmi militaristickou – vojenský spôsob myslenia a prílišné zdôrazňovanie vojenských cností sa presadzovali vo všetkých oblastiach života, hlavne vo výchove a vzdelávaní.
Alsasko-Lotrinsko – sporné územie Francúzska a Nemecka
Nemecký ríšsky kancelár Otto von Bismarck sa - v snahe o udržanie status quo vo východnej Európe a izoláciu Francúzska – pokúsil vytvoriť pevné monarchistické spoločenstvo silných ríš. Jeho cieľom bolo spojenie Nemecka s Rakúsko-Uhorskom a Ruskom – akási reminiscencia na Svätú alianciu. Problémom bolo presvedčiť Rakúsko-Uhorsko, aby vstúpilo do spolku s Ruskom, lebo oba štáty oddeľovalo súperenie o nadvládu nad Balkánom. V r. sa 1872 uskutočnila v Berlíne schôdza monarchov všetkých troch štátov a o rok neskôr vznikol Spolok troch cisárov (František Jozef I., Wilhelm I., Alexander II.) Spor Ruska a Rakúsko-Uhorska o Balkán však nakoniec bol aj príčinou zániku spolku. V rokoch 1877-78 prebehla Rusko-turecká vojna, v ktorej Rusko zaútočilo na Osmanskú ríšu s cieľom rozšíriť svoj mocenský vplyv na oblasť Balkánu a zároveň oslobodiť balkánske slovanské národy spod osmanskej nadvlády. Počas vojny sa ruské vojská dostali až k Istanbulu, ktorý nedobyli len pre intervencie iných štátov. Výsledkom vojny bolo získanie nezávislosti Srbska, Bulharska (čiastočne), Čiernej Hory a Rumunska od Osmanskej ríše. Rusko získalo späť územie južnej Besarábie, ktoré stratilo po Krymskej vojne a získalo aj nové územia – južnú Ukrajinu, Krym, Karskú oblasť, Kaukazské čiernomorské pobrežie, juhozápadné Gruzínsko a severnú časť tureckého Arménska. Pôvodná mierová zmluva bola podpísaná 3. marca 1878 v meste San Stefano (odtiaľ názov Sanstefanská zmluva). Európske mocnosti sa však obávali expanzie Ruska a Srbsko a Grécko sa obávali vytvorenia Veľkého Bulharska, ktoré by ohrozilo ich záujmy. Preto bola Sanstefanská zmluva revidovaná na Berlínskom kongrese (13.6.1878-13.7.1878). Na kongrese sa stretli predstavitelia Veľkej Británie, Nemecka, Rakúsko-Uhorska, Francúzska, Ruska, Talianska a Osmanskej ríše. Kongres sa konal pod vedením Otta von Bismarcka a jeho cieľom bolo udržanie rovnováhy síl s ohľadom na záujmy Veľkej Británie, Ruska a Rakúsko-Uhorska. Berlínsky kongres detail Otto von Bismarck a zástupca Ruska Peter A. Šuvalov 
Výsledkom rokovaní bola tzv. Berlínska zmluva, prijatá 1. júla 1878. Podľa nej signatári uznávali nezávislosť Rumunska, Srbska a Čiernej Hory. Bulharsko získavalo autonómiu v rámci Osmanskej ríše, pričom bolo rozdelené na Bulharské kniežatstva autonómnu provinciu Východná Rumélia. Došlo tak k oslabeniu pozície Ruska na Balkáne, ktoré počítalo so vznikom veľkého, prorusky orientovaného Bulharska.
Ruské expanzionistické snahy na Balkáne viedli Bismarcka k užšej spoluprácu s Rakúsko-Uhorskom. V r. 1879 bola podpísaná zmluva o tajnej obrannej aliancii medzi Rakúsko-Uhorskom a Nemeckom a vznikol tzv. Dvojspolok, ktorý mal obom mocnostiam v prípade vojny s treťou mocnosťou zaručiť priateľskú neutralitu. V r. 1882 pristúpilo k Dvojspolku Taliansko, ktoré sa cítilo ohrozené francúzskymi záujmami v Tunise, takže z Dvojspolku sa stal Trojspolok. Bismarck sa však naďalej snažil udržiavať dobré vzťahy s Ruskom, preto v júni 1887 v Berlíne vznikla tzv. Zaisťovacia zmluva medzi Ruskom a Nemeckom so záväzkom neutrality a s tajným dodatkom, ktorý sľuboval nemeckú podporu ruským záujmom na Balkáne a ruským snahám v oblasti Úžin. Mladý Wilhelm II. Roku 1888 nastúpil na nemecký trón cisár Wilhelm II. Politické a osobné rozpory medzi Bismarckom a novým cisárom zapříčinili v roku 1890 Bismarckov pád a odchod z politiky. Cisár podporovaný novým kancelárom Caprivim viedol nemeckú politiku v duchu militarizmu, k čomu pomáhala i verejná mienka a hlavne nemeckí generáli. Svoju pozornosť obrátil na Veľkú Britániu. V snahe o zblíženie s námornou veľmocou sa Nemecko zrieklo nárokov na vplyv v Zanzibare, za čo získalo od Británie ostrov Helgoland. Francúzsko sledovalo zbližovanie Nemecka a Veľkej Británie so znepokojením. Vo vedomí, že sa dostáva do medzinárodnej izolácie sa obráti na Rusko. V r. 1894 bola podpísaná zmluva o vzájomnej pomoci Ruska a Francúzska v prípade nemeckého útoku, tzv. Dvojdohoda.
Napäté vzťahy existovali aj medzi Francúzskom a Veľkou Britániou, ako ukázala r. 1898 Fašodská kríza. Vtedy na seba narazila snaha Veľkej Británie o severojužné spojenie britských kolónií v Afrike so snahou Francúzska spojiť francúzske kolónie rovnobežkovým pásom Senegal-Džibuti. Francúzska armáda obsadila sudánske mesto Fašoda na Bielom Níle a odmietala ho opustiť. Proti nej stálo britské vojsko pod vedením gen. Kitchenera. Obe strany odmietali ustúpiť – nakoniec sa podvolili Francúzi – uvedomovali si totiž limity dané vnútropolitickou (Dreyfusova aféra) i medzinárodnou (slabá podpora zo strany Ruska) situáciou. Francúzsko pochopilo nutnosť urovnania vzťahov s Britániou, čoho výsledkom bola Srdečná dohoda z apríla r. 1904. Ňou dalo Francúzsko Británii voľnú ruku v Egypte výmenou za voľné pole pôsobnosti pre Francúzsko v Maroku.
Britsko-francúzske koloniálne spory vyvrcholili Fašodskou krízou r. 1898
V tom istom roku vypukla Rusko-japonská vojna, ktorá bola vyvrcholením sporu oboch krajín o vplyv v Kórei a Mandžusku. Mandžusko sa vtedy považovalo za jednu z posledných voľných oblastí vhodných na európske osídlenie, pretože sa nachádzalo v miernom pásme a bolo riedko osídlené. Pre Rusko bol významný aj prístav Port Arthur, ktorý nezamŕzal a poskytoval prístup k otvorenému moru. Vojna sa začala bez vyhlásenia 8. februára 1904 japonským útokom na ruské loďstvo kotviace v Port Arthure. Japonské vojská rýchlo ovládli Kóreu, začali obliehať Port Arthur a zahájili postup do mandžuského vnútrozemia. Japonské loďstvo bolo na vojnu lepšie pripravené, a keď po viac ako polročnom obliehaní dobylo Port Arthur, zničilo zvyšky ruského loďstva. V priebehu roku 1905 sa Japonci vylodili aj na Sachaline. V pozemných bojoch postupne získavala prevahu ruská armáda, preto nakoniec Japonsko súhlasilo s mierovými rokovaniami, čo prišlo vhod i ruskej strane, ktorú sužovala práve prepukajúca revolúcia. 5. septembra 1905 bol v americkom Portsmouthe podpísaný mier. Podľa dohody Rusko Japonsku odstúpilo južný Sachalin a Port Arthur a poskytlo Japonsku niektoré rybolovné koncesie v Ochotskom mori. Obe krajiny museli opustiť Mandžusko.
Medzitým došlo k zhoršeniu britsko- nemeckých vzťahov. Nemecká zahraničná politika vychádzala zo základného predpokladu, že protikladné záujmy Veľkej Británie a Francúzska a tak isto aj Veľkej Británie a Ruska sú natoľko neprekonateľné, že Nemecko môže s Ruskom aj Britániou jednať podľa svojich obchodných záujmov. Preto – s odôvodnením, že ide o potrebu chrániť nemecké obchodné záujmy – začalo s výstavbou veľkej vojenskej námornej flotily. Britská snaha o koordináciu námorných síl zakaždým stroskotala na nemeckej arogancii a tak sa začali preteky v zbrojení. Srdečná dohoda z r. 1904 uspokojovala koloniálne nároky Francúzska v Maroku. V tom istom roku Francúzsko uzavrelo dohodu so Španielskom, ktorou si Maroko rozdelili a zároveň navrhlo marockému sultánovi program reforiem, ktoré by de facto Maroko premenili na francúzsky protektorát. Nemecko tieto udalosti sledovalo s neľúbosťou a pokúsilo sa využiť marockú kartu na oslabenie britsko-francúzskych vzťahov. Cisár Wilhelm II. navštívil v marci 1905 Maroko a sultánovi ponúkol ochranu. Zároveň požadoval zvolanie medzinárodnej konferencie, ktorá mala riešiť marockú otázku. Nemecký tlak spôsobil, že odstúpil francúzsky minister zahraničných vecí Delcassé, ale na Algeciraskej konferencii (16. január – 7. apríl 1906) nemecké požiadavky podporilo len Rakúsko-Uhorsko. Maroko zostalo nerozdelené, s prevažujúcim vplyvom Francúzska a Španielska. Na konferencii sa prehĺbila spolupráca Francúzska a Veľkej Británie. Napäté vzťahy s Nemeckom viedli k tomu, že Veľká Británia pristúpila v r. 1907 k francúzsko-ruskej spojeneckej zmluve z r. 1893, čim vznikla Trojdohoda. Dobová karikatúra na tému druhej marockej krízy 
Druhá marocká kríza vypukla v r. 1911. Príčinou bolo povstanie v Maroku, na ktoré Francúzsko a Španielsko reagovali okupáciou „svojich“ častí. Nemecko zareagovalo ostro – 1. júla 1911 vplával do prístavu Agadir delový čln Panther (pod zámienkou ochrany nemeckých občanov v zemi). Udalosti spôsobili tvrdú reakciu veľkej Británie, ktorá sa obávala, že Nemecko bude chcieť získať prístav na marockom pobreží. Preto uviedla do pohotovosti britské námorníctvo. Nemecko, ktoré sa ocitlo v medzinárodnej izolácii muselo ustúpiť. 4. novembra 1911 bola podpísaná dohoda s Francúzskom, podľa ktorej Nemecko akceptovalo francúzsky protektorát v Maroku (ten akceptoval aj marocký sultán v marci 1912).
Napätie v medzinárodných vzťahoch však stále rástlo. Okrem Afriky sa ďalším ohniskom konfliktu stal Balkán.
V r. 1908 Rakúsko-Uhorsko anektovalo podľa dohôd z Berlínskeho kongresu Bosnu a Hercegovinu. Viedenská vláda sa tak zaplietla do neriešiteľných problémov krízovej oblasti, kde narážala na juhoslovanské zjednocovacie snahy pod vedením Srbska, za ktorým stáli ruské záujmy.
V rokoch 1912-13 prebehla prvá balkánska vojna, vedená koalíciou štátov Bulharska, Čiernej Hory, Grécka a Srbska proti Osmanskej ríši. Vojna sa skončila porážkou Turecka, ktoré prišlo o všetky svoje európske dŕžavy s výnimkou územia okrem Istanbulu. Tureckí vojaci počas prvej balkánskych vojen V druhej balkánskej vojne (jún - august 1913) proti sebe vystúpili Bulharsko na jednej strane a Grécko, Čierna Hora, Srbsko a Rumunsko na strane druhej. Vojnu využilo Turecko, ktoré taktiež vystúpilo proti Bulharsku. Mierové zmluvy sprostredkované veľmocami priniesli Srbsku, Turecku, Čiernej Hore a Rumunsku územné zisky na úkor Bulharska. Porážka Bulharska zároveň priniesla ochladenie vzťahov medzi Bulharskom a Ruskom, ktoré prenieslo svoje sympatie na Srbsko. 
Na konci prvého desaťročia 20. storočia tak bolo iba otázkou času, kedy vypukne ďalší vojenský konflikt. Nemecko sa považovalo za pripravené na vojnu a očakávalo rýchle víťazstvo. Z vnútropolitických i vonkajších dôvodov sa však vojnu začať neodvážilo. Vhodnou zámienkou sa stal atentát, ktorý spáchal 28. júna 1914 srbský vlastenec Gavrilo Princip, na rakúsko-uhorského následníka trónu Františka Fredinanda d´Este a jeho manželku. Zavraždenie tohto manželského páru sa považuje sa začiatok dovtedy najkrvavejšieho a najväčšieho konfliktu ľudských dejín – prvej svetovej vojny.
Zopakujte si:
1. Kto bol „duchovným otcom“ Spolku troch cisárov?2. Aké boli výsledky Berlínskeho kongresu?
3. Prečo došlo k vytvoreniu Dvojdohody?
4. Popíš priebeh marockých kríz.
5. Aké boli zisky Japonska v Rusko-japonskej vojen?
Použitá literatúra:
Waisová, Š.,Řešení konfliktů v mezinárodních vztazích, Portál, Praha, 2005Kol.aut.: Dejepis pre 2. ročník gymnázia, SNP, Bratislava 1986
Kol.aut.: Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1996
Hečková, J;Marci, Ľ.;Slneková, V.;Nagy, Z.: Dejepis (pomôcka pre maturantov), Enigma, Nitra, 2007
Pečenka M., Luňák P. A kol.: Encyklopedie moderní historie, Nakladatelství Libri, Praha 1998
Zdroje obrazkov:
http://www.bargeladycruises.com/pages/alsace_lorraine/197.phphttp://www.kunst-fuer-alle.de/english/art/artist/image/anton-alexander-von-werner/6637/18/160515/the-congress-of-berlin/index.htm
http://en.wikipedia.org/wiki/Wilhelm_II,_German_Emperor
http://warandgame.com/2007/11/28/
http://www.mtholyoke.edu/courses/rschwart/hist151/Great_War/textslide3.html
http://no.wikipedia.org/wiki/Fil:Ottoman_soldiers_after_the_First_Balkan_War.png