Vypracovala: Mgr. Monika Koncošová
-
Jej vývoj začal približne v polovici dvadsiateho storočia.
-
Počiatky má vo francúzskej a americkej literatúre.
-
Postupne sa rozšírila do mnohých krajín po celom svete.
-
Autori sa snažia čo najvýraznejšie zobraziť pocit absurdity – nezmyselnosti sveta.
-
Človek má pocit, že žije v nepriateľskom svete, v ktorom prestáva byť osobnosťou, nedokáže komunikovať s ľuďmi, má pocit, že nič nemá zmysel, že je všetko akoby bezhlavé a bez zmyslu.
-
V hrách chýba dej.
-
Nemajú rozuzlenie, teda jasný záver.
-
Postava nie je pomenovaná, nie je charakterizovaná, vieme o nej len veľmi málo.
-
Nevieme o postave kam ide, čo je jej cieľom.
-
Postavy sa cítia osamelo, bez možnosti a snahy svoju situáciu zmeniť.
-
Majú pocit, že svet okolo nich je len jeden veľký chaos.
-
Aj jazyk v hrách je veľmi chaotický, často jedna replika nenadväzuje na druhú, textu akoby nerozumieme.
-
Dialógy sú dlhé a naznačujú neschopnosť postáv komunikovať a dospieť napr. k nejakému riešeniu.
-
Dialóg je ináč živý, postavy si skáču do reči, ale nedáva zmysel.
-
Výpovede sa často opakujú, sú úplne rovnaké, čím sa u divákov zvyšuje pocit beznádeje a chodenia v kruhu.
-
Scény sú bez kulís, dej bez akcie – to naznačuje monotónnosť života.
Samuel Beckett (bekit)
Základné životopisné údaje:
-
13. apríl 1906, Dublin, Írsko – 22. december 1989, Paríž, Francúzsko
-
Írsky spisovateľ, autor absurdných hier, rozhlasových hier, televíznych hier, románov, prekladateľ.
-
Stal sa laureátom Nobelovej ceny za literatúru za rok 1969.
-
Pochádzal z dobre situovanej protestantskej rodiny.
-
Od detstva sa venoval divadlu, už ako 5-ročný navštevoval divadelnú školu, ale miloval aj šport (doma mali aj tenisový kurt).
-
Študoval právo a európske jazyky.
-
Po skončení štúdií pôsobil ako učiteľ jazykov, napr. v Paríži.
-
Jeho pracovnú kariéru narušili vážne psychické problémy a depresie, kvôli ktorým sa aj liečil v psychiatrickej liečebni.
-
Počas druhej svetovej vojny bol vo Francúzsku a pomáhal sabotážami bojovať proti nemeckej armáde.
-
V roku 1969 bol ocenený Nobelovou cenou. Jeho manželka Suzanne to nazvala „katastrofou“, pretože od vtedy vraj bol posadnutý slávou.
-
S. Beckett zomrel len niekoľko mesiacov za svojou manželkou a obaja sú pochovaní v Paríži.
-
Je nositeľom Nobelovej ceny za literatúru (1969).
Čakanie na Godota - 1956
-
Hra zobrazuje pocit absurdity ľudskej existencie – bez cieľa, bez nádeje, bez pohybu vpred.
-
Postavy sa pohybujú v kruhu – robia tie isté úkony, často sa prezúvajú, prevracajú vrecká,...
-
Na scéne je predovšetkým statická situácia – čakanie. Je zvykom na niekoho čakať, čakajú, lebo sa to asi má,...
-
Scéna je mimoriadne jednoduchá, s jedným stromom, bez kulís, len s postavami.
-
Hlavné postavy sú: Estragon a Vladimír – tuláci, Pozzo, Lucky, Godot.
-
Situácia prvého a druhého dejstva je približne rovnaká, s malými zmenami.
Krátky príbeh:
Hra sa odohráva v neurčitom čase a v neurčitom priestore na vidieckej ceste, kde je len jeden strom. Stretnú sa tam dvaja tuláci Estragon a Vladimír. Postupne sa dozvieme, že čakajú akéhosi Godota, ktorý má vyriešiť ich situáciu tým, že im poradí. Vedú veľmi zvláštne rozhovory, akoby o ničom. Až pokiaľ nebudú prechádzať okolo Pozzo s Luckym, centrom deja je to, že si Estragon vyzúva topánku a spoločne čakajú na Godota. Okolo neskôr prechádza čudná dvojica – Pozzo a Lucky. Nehovoriaceho Luckyho nesúceho kufor, rozkladaciu stoličku a kôš s jedlom má Pozzo priviazaného na povraze ako psa. Pristavia sa a Pozzo vedie s Estragonom a Vladimírom absurdný rozhovor okrem iného aj o Godotovi – tiež ho pozná a tvrdí, že by ho tiež rád čakal. Po odchode Pozza a Luckyho prichádza na scénu chlapec, ktorý im oznámi, že pán Godot im odkázal, že dnes nepríde, ale že zajtra už určite. Druhé dejstvo je skoro rovnaké. Je na rovnakom mieste, v rovnaký čas, len Pozzo medzičasom oslepol a strom nie je vyschnutý, ale zelený. Pozzo tým, že je slepý, je závislý od Luckyho a oboch tulákov.
V závere hry opäť prichádza chlapec, ktorý im oznámi, že pán Godot dnes nepríde, ale zajtra už určite. V hre je dialógmi Estragona a Vladimíra naznačené, že toto nie je len druhý deň, kedy sa toto čakanie na Godota odohráva, ale že sa to už deje dlhú dobu, že to bude pokračovať aj v budúcnosti. Estragon s Vladimírom sa na konci hry pokúsia o samovraždu obesením, lenže sa nemajú na čo obesiť. Povrázok vytiahnutý z nohavíc bol príliš tenký a roztrhol sa. Napokon uvažovali o odchode, ale zostali len nehybne stáť.
Krátka ukážka:
Estragon: Ja už takto ďalej nevládzem.
Vladimír: To sa len tak hovorí.
Estragon: Čo keby sme sa rozišli? Možno by to bolo lepšie.
Vladimír: Zajtra sa obesíme. Ak, pravda, nepríde Godot.
Estragon: A ak príde?
Vladimír: Budeme spasení. (Dá si dole klobúk, nazrie doň, vytrasie ho a znova si ho nasadí.)
Estragon: Ta čo, ideme?
Vladimír: Vytiahni si nohavice.
Estragon: Čo?
Vladimír: Vytiahni si nohavice.
Estragon: Mám si stiahnuť nohavice?
Vladimír: VY-tiahnuť!
Estragon: To je pravda. (Vytiahne si nohavice.)
Vladimír: Tak ideme?
Estragon: Poďme. (Ani sa nepohnú.)
Hra Čakanie na Godota sa prvýkrát hrala v Paríži v roku 1953. Reakcie na hru boli rôzne. Na jednej strane veľká chvála a uznanie, na druhej strane nepochopenie, zarazené publikum, ktoré nečakalo hru s nejasnou výpoveďou.
Eugéne Ionesco
Francúzska literatúra, autor rumunského pôvodu.
Základné životopisné údaje:
-
26. november 1909, Slatina, Rumunsko – 28. marec 1994, Paríž, Francúzsko
-
Často sa uvádza v literatúre, že sa narodil v roku 1912. Tento klamlivý údaj má vraj na svedomí samotný E. Ionesco, ktorý si začiatkom 50-tych rokov ubral tri roky, po tom ako si prečítal kritiku Jacquesa Lemarchanda, ktorý ospevoval príchod „nového mladučkého autora“.
-
Jeho otec bol právnik a aj on vyštudoval v Paríži právo, získala aj doktorát.
-
Časť detstva a mladosti prežil vo Francúzsku, odkiaľ pochádzala jeho matka.
-
Po rozvode rodičov sa presťahoval do Rumunska, ale neskôr sa do Francúzska vrátil.
-
Mal židovský pôvod, písal vo francúzštine. Rumuni ho považujú za veľkého autora.
-
V časoch komunistickej diktatúry Nicolae Ceausescu jeho hry zakázal.
-
Autor zomrel ako 84 –ročný a je pochovaný v Paríži.
Diela:
Plešatá speváčka (Plešivá speváčka) - prvá hra autora. Jednoaktovka, ktorá sa stala jedným zo základných diel absurdnej drámy.
Autor ju označil podtitulom antihra. Antihra je zaužívané označenie pre experimentálne útvary dramatickej tvorby. Ide o protiklad tradičného, klasického divadla.
Je to hra, ktorej témou je tragédia reči. Jednotlivé postavy nie sú schopné medzi sebou komunikovať, pretože každá obhajuje svoju pravdu. Dialóg – nedialóg ukazuje banalitu, vyprázdnenosť reči. Postavy hovoria vo frázach, odpočutých náhodných vetách. Hra je teda o neschopnosti komunikovať, o vnútorným rozpoložení každého človeka, o jeho osamelosti a nemožnosti priblížiť sa k iným.
Postavy v hre nemajú žiadny charakter, nenastáva a neprebieha u nich žiadny psychologický vývoj, sú degradované na obyčajné bábky. Stáva sa z nich niečo mechanické, obludné, desivé.
Krátky príbeh:
Príbeh sa odohráva v londýnskom dome, v uzavretom priestore obývacej izby na predmestí Londýna. Jadrom príbehu je návšteva. Jeden manželský pár prichádza na návštevu k ďalšiemu manželskému páru. V dome je veľa ľudí, každý hovorí, uvádza svoje pravdy, je to vodopád slov o ničom, ich názory sú plytké, konformné. Po celý čas rozprávajú postavy úplné banálnosti, donekonečna omieľajú otrepané konverzačné frázy, napr. o jedle, o počasí. Hovoria, no v skutočnosti si nemajú čo povedať. Vedú prázdny, jednotvárny, netvorivý život.
V dome absurdnú atmosféru dotvárajú aj veci, napr. hodiny odmietajú poslušnosť a ukazujú o 6 hodín menej.
Hra sa končí tak, ako sa začala, len výmenou manželského páru. Na začiatku sedia a nudia sa manželia Smithovci, na konci sedia a nudia sa manželia Martinovci. Kolobeh absurdného života pokračuje.
Centrom Ionescovej pozornosti sa stáva jazyk, ktorý má vyjadriť odcudzenosť ľudí v súčasnej spoločnosti. V jazykovej výstavbe používa myšlienkové klišé, rečový automatizmus, hromadí výrazy, opakuje slová a groteskne ich deformuje.
Krátka ukážka:
Pán Smith: Radšej siete v chate ako mlieko v hrade.
Pán Martin: Dom Angličana je jeho skutočným hradom.
Pani Smthová: Neviem dosť po španielsky, aby som sa vyjadrila.
Pani Martinová: Dám ti papuče mojej svokry, ak mi dáš rakvu svojho manžela.
Stoličky – hra, ktorá je symbolom pominuteľnosti a prázdnoty sveta, umocnenej spoločnou samovraždou oboch hlavných predstaviteľov. Aj v tomto prípade ide o hru o neschopnosti komunikovať.
Starí manželia sa rozhodli dobrovoľne odísť zo sveta. Rozložia prázdne stoličky a komunikujú s pomyselnými ľuďmi. Nikto z hostí nepríde. Rečník, ktorý sa má za starkých pred smrťou rozlúčiť s pozvanými, nehovorí, len vyráža z hrdla neartikulované zvuky.
Friedrich Dürrenmatt
Švajčiarsky autor píšuci po nemecky.
Základné životopisné údaje:
-
5. január 1921, Konolfingen, Švajčiarsko - 14. december 1990, Neuchâtel, Švajčiarsko
-
Narodil sa v rodine protestantského kňaza vo Švajčiarsku.
-
Študoval teológiu, filozofiu a literatúru.
-
Počas svojho života pôsobil aj ako kreslič, grafik a divadelný kritik.
-
Od 70. rokov 20. storočia sa venoval výhradne literárnej tvorbe.
-
Bol jedným z najlepších nemecky píšucich spisovateľov.
-
V roku 1968 odsúdil okupáciu Česko-Slovenska.
Diela:
Divadelné hry:
Slepec
Romulus Veľký
Manželstvo pána Mississippi
Anjel prichádza do Babylonu
Návšteva starej dámy
Fyzici
Herkules a Augiášov chliev
Romány:
Sudca a jeho kat
Podozrenie
Sľub
Rekviem na kriminálny román
Fyzici – komédia
Hra sa dotýka predovšetkým otázky morálnej zodpovednosti vedcov za praktické využitie ich objavov a vyjadruje sa aj k budúcnosti ľudstva.
Krátky príbeh:
Dej uvedenej hry sa odohráva v psychiatrickej klinike. V sanatóriu vyšetruje inšpektor Voss už druhú vraždu ošetrovateľky. Páchateľom je pacient E. H. Ernesti, ktorý sa vydáva za Einsteina. Ten však svoje šialenstvo len predstiera, rovnako ako ďalší pacient H. G. Beutler, ktorý presviedča okolie o tom, že je Issac Newton. Obidvaja sú však v skutočnosti agenti, ktorí majú za úlohu sledovať ďalšieho pacienta, skutočného fyzika J. W. Möbia.
Slávny fyzik sa do sanatória uchýlil aj so svojím vynálezom. Uchýlil sa tam dobrovoľne, pretože vynašiel ohromnú ničivú silu, na ktorú, podľa jeho mienky, nie je ešte ľudstvo pripravené. Obaja agenti chcú získať výsledky objavu pre svoje krajiny, nakoniec však všetci volia z pocitu zodpovednosti k ľudstvu dobrovoľný doživotný pobyt v blázinci. Agenti v úlohe pacientov sa ho pokúšajú o vynález obrať. Ústav vedie stará slečna Mathilda von Zahundová, ktorá je ešte väčším bláznom, ako sú jej pacienti. Práve tá sa vynálezu zmocní a chce riadiť svet. Rozum v modernom svete kapituluje pred chorým mozgom. Autor rád využíva prvky detektívky, napr. vraždy a ich vyšetrovanie, zmenená identita osôb atď.
Hra je komédia, ktorej záver vyústi do tragického záveru – otvorený koniec ako apel ľudstvu.
Preto sa uvedená hra často označuje ako komitragédia (nie komédia či tragikomédia).
Zaujímavosti o hre:
-
Autor priložil k hre 21 teoretických bodov, v ktorých vysvetľuje podstatu textu a odhaľuje svoju autorskú metódu.
-
Napr. bod 3: Príbeh je vtedy domyslený do konca, ak v ňom nastane obrat k najhoršiemu.
-
Bod 9: Premyslene konajúci ľudia chcú dosiahnuť určitý cieľ. Náhoda ich postihne najhoršie vtedy, ak jej pôsobením dosiahnu opak svojho cieľa: to, čoho sa obávali, čomu sa chceli vyhnúť.
-
Bod 16: Obsah fyziky sa týka fyzikov, jej dôsledky všetkých ľudí.
Krátka ukážka:
Möbius: Sú riziká, ktoré človek nikdy nesmie na seba vziať: jedným z nich je záhuba
ľudstva. Čo ľudstvo vykoná zbraňami, ktoré už má, to vieme. Čo by vykonalo
zbraňami, ktoré mu dávam k dispozícii ja, vieme si predstaviť. Zodpovednosť
ma prinútila pustiť sa inou cestou. Predstieral som, že sa mi zjavuje kráľ
Šalamún a hneď ma zavreli do blázinca.
Newton: Ale to nebolo riešenie.
Möbius: Naša veda sa stala strašnou, naše bádania nebezpečnými, naše poznatky
smrtonosnými. Nám fyzikom zostáva už len kapitulácia pred skutočnosťou.
Zopakujte si:
-
Vysvetlite termín absurdná dráma a uveďte jej základné znaky.
-
Vymenujte najvýznamnejších predstaviteľov absurdnej drámy.
-
Charakterizujte bližšie dielo Čakanie na Godota.
Použitá literatúra:
CALTÍKOVÁ, M.: Slovenský jazyk a literatúra. 1. vyd. 2002. Enigma Bratislava. ISBN 80-85471-95-7
ENCYKLOPÉDIA SVETOVÝCH AUTOROV. 1. vyd. 1987. OBZOR Bratislava. ISBN 65-004-87
IHNÁTKOVÁ, N. a kol.: Čítanka pre 1. ročník gymnázií a stredných škôl. 1. vyd. 1994. Litera Bratislava. ISBN 80-85452-35-9
IHNÁTKOVÁ, N. a kol.: Čítanka pre 2. ročník gymnázií a stredných škôl. 1. vyd. 1995. Litera Bratislava. ISBN 80-85452-36-7
PLINTOVIČ, I., GOMBALA, E.: Teória literatúry pre stredné školy. 1. vyd. 1987. SPN Bratislava. ISBN 67-388-87
SMIEŠKOVÁ, M.: Krok za krokom – Literatúra. 1. vyd. 2007. Fragment Bratislava. ISBN 978-80-8089-065-0
SVETOVÁ LITERATÚRA NA DLANI. 1. vyd. 1998. Príroda Bratislava. ISBN 80-07-01037-8
ŠPAČKOVÁ, Z.: Slovenčina na dlani. 1. vyd. 2001. Príroda Bratislava. ISBN 80-07-00362-2
ZMATURUJ Z LITERATÚRY 1. 1. vyd. 2007. Didaktis Bratislava. ISBN 80-89160-02-6
ZMATURUJ Z LITERATÚRY 2. 1. vyd. 2007. Didaktis Bratislava. ISBN 80-7358-028-4
http://sk.wikipedia.org/wiki/Eug%C3%A8ne_Ionesco
http://sk.wikipedia.org/wiki/Friedrich_D%C3%BCrrenmatt
http://en.wikipedia.org/wiki/File:Samuel_Beckett_01.jpg