Autor: L. Petrovič




Zem, podobne ako ostatné terestrické planéty, sa skladá z niekoľkých sústredných obalov, z ktorých každý má svojské horninové zloženie, a tým aj odlišné chemické a fyzikálne vlastnosti. Horniny z plášťa sa na povrch dostávajú sopečnou činnosťou a poruchami v oceánskej kôre, naspäť do plášťa sa vracajú v subdukčných zónach (pozri horninový cyklus). Väčšina hornín na povrchu je staršia ako 100 mil. rokov.



 

Zloženie Zeme


Chemické zloženie


Väčšina hornín je tvorená kremičitanovými minerálmi, obsahujúcimi veľmi obmedzené množstvo prvkov. Distribúcia chemických prvkov v zemskom telese však nie je rovnomerná. S vývojom Zeme sa ťažšie prvky presúvali k jadru, ľahšie stúpali na povrch (diferenciácia).


Kôra pod kontinentmi sa nazýva SiAl (podľa začiatočných písmen latinských názvov dvoch jej najhojnejších prvkov kremíka a hliníka). Kôra pod oceánmi sa nazýva SiMa (pomenovaná opäť podľa najhojnejších prvkov kremíka a horčíka). Sialické kontinenty vytvorené z ľahších materiálov než je SiMa, plávajú na nej ako ľadovce v mori. Kontinenty sú pokryté vrstvou zvetralín. Na SiMe, spočíva ešte pomerne tenká vrstva sedimentov a láv.



 

Minerálne zloženie


S narastajúcou hĺbkou sa zvyšuje hustota, preto sa vo vyšších vrstvách nachádzajú horniny ľahšie: pevninská kôra je zložená prevažne z granitu, ale vyskytujú sa aj veľké masy vápencov a dolomitov, oceánska je tvorená bazaltmi. Mineralogicky je tvorená prevažne kremeňom a živcami, respektíve olivínom. V plášti sa nachádzajú ťažšie horniny, najmä peridotity (horečnato-železité kremičitany), mineralogicky hlavne olivín a pyroxény. Jadro je tvorené oxidmi, prípadne sulfidmi železa a niklu.



 

Zemské obaly


Zem je tvorená viacerými obalmi, atmosférou, hydrosférou, biosférou a viacerými geologickými vrstvami, rozdelenými na základe ich odlišných vlastností.

 

 

Základné rozdelenie navrhol K. E. Bullen:

 

  • Kôra

  • Pevninská kôra

  • Oceánska kôra

  • Fázový prechod (Mohorovičićova diskontinuita)

  • Plášť

  • Najvrchnejšia časť plášťa (litosféra)

  • Vrchný plášť (astenosféra)

  • Spodný plášť

  • Fázový prechod (Gutenbergova diskontinuita)

  • Jadro

  • Vonkajšie jadro

  • Prechodná zóna

  • Vnútorné jadro


 

Zdroj: http://www.gamepark.cz/stavba_zeme_137284.htm

 

Zemské obaly



Litosféra – zemská kôra


Zemská kôra je najvrchnejšia geologická vrstva Zeme. Rozdeľuje sa na pevninskú a oceánsku kôru. Pod ňou sa nachádza plášť, od ktorého je oddelená rozhraním: Mohorovičićovou diskontinuitou, kde sa radikálne menia fyzikálne charakteristiky. Menej výrazná diskontinuita (Conradova) oddeľuje granitovú a bazaltovú vrstvu kôry. Hmotnosť kôry je 2,8×1022 kg (z toho 21 % tvorí oceánska kôra a zvyšok kontinentálna), čo predstavuje 0,473 % celkovej hmotnosti Zeme.

 

Kôra, spolu s vrchnou časťou plášťa tvorí pevnú vrstvu povrchu Zeme: litosféru, ktorá je rozlámaná na viacero platní, „plávajúcich“ na plastickej vrstve astenosfére.

 

Zdroj: http://vsechnowebik.blog.cz/0901/litosfera

 

Platne zemskej kôry



 

Pevninská (kontinentálna) kôra


Pevninská kôra sa zvykne nazývať aj SiAl (podľa latinských názvov najčastejšie sa vyskytujúcich prvkov kremíka a hliníka). Tvorená je prevažne alkalickými kremičitanmi a hlinitokremičitanmi. Z petrologického hľadiska ide prevažne o granity ich variácie. Na granitovom podklade sa nachádza hrubá vrstva zvetralín a sedimentárnych hornín (pieskovcov, bridlíc, vápencov a dolomitov). Pod granitovou vrstvou sa obvykle vyskytuje ešte bazaltová vrstva.


Najstaršia pevninská kôra bola objavená v západnej Austrálii – 3,9 mld. rokov, centrálne časti Kanadského a Baltického štítu sú približne rovnako staré. Podstatná časť zemskej kôry sa vytvorila medzi 3,4 a 2,4 mld. rokov v archaiku. Väčšina časť týchto hornín je lokalizovaná v kratónoch, hrubých okolo 70 km.



 

Oceánska kôra


Oceánska kôra, na rozdiel od pevninskej je monotónnejšia, tvoria ju prevažne , na ktorých sa nachádza vrstva sedimentov. Pod bazaltmi sú ich hlbinné ekvivalenty gabrá a ešte hlbšie aj peridotity. Nazýva sa aj SiMa (kremík a horčík). Je podstatne mladšia (najstaršie oceánske bazalty in situ majú okolo 200 mil. rokov). Má menšiu hrúbku, do 10 km (v stredooceánskych chrbtoch je jej hrúbka prakticky nulová) a mierne väčšiu hustotu.


Oceánska kôra sa neustále vytvára (v stredooceánskych chrbtoch) výstupom a utuhnutím magiem z hranice spodného plášťa. Vďaka tomuto sa morské dno pomaly rozširuje. Naopak, v subdukčných zónach oceánska kôra poklesáva naspäť do plášťa a zaniká. Tento proces, spolu s ďalšími fenoménmi popisuje teória platňovej tektoniky.


Zdroj: http://sk.m.wikipedia.org/wiki/Plat%C5%88ov%C3%A1_tektonika#section_2

 

 

Platňová tektonika

 

  1. Oceánska kôra

  2. Vrchná časť plášťa

  3. Astenosféra

  4. Kontinentálna kôra

  5. Oceán

  6. Sopečný oceánsky chrbát



 

Použitá literatúra:


Kol., 2009: The Encyklopedia of Earth, Weldon Owen Pty Ltd.

www.wikipedia.com

Čeman, R., Pittich, E., 2005: Vesmír 1 – Slnečná sústava, MAPA Slovakia plus, s.r.o., Bratislava

 

 

 

Zdroj obrázkov:


http://www.gamepark.cz/stavba_zeme_137284.htm

http://vsechnowebik.blog.cz/0901/litosfera

http://sk.m.wikipedia.org/wiki/Plat%C5%88ov%C3%A1_tektonika