V období obmedzenej demokracie v rokoch 1945-48, ako aj po februárovom prevrate v r. 1948, bolo množstvo ľudí, ktorí nesúhlasili s prebiehajúcim vývojom spoločnosti a aktívne proti nemu vystupovali. Ich činnosť (predovšetkým v ozbrojenej forme, ktorá prebiehala v prvej polovici päťdesiatych rokov) nazývame tretím alebo protikomunistickým odbojom.
Na rozdiel od odboja počas prvej a druhej svetovej vojny neboli vtedajší odbojári súčasťou organizovaného odboja, chráneného zahraničnou mocnosťou, ale išlo skôr o malé skupiny a jednotlivcov, ktorí boli viac-menej odkázaní sami na seba.
V období rokov 1948-1955 vzniklo v ČSR množstvo odbojových skupín (len v rokoch 1950-53 bolo za aktívnu protištátnu činnosť odsúdených takmer 15 tisíc osôb). Ich činnosť spočívala predovšetkým v: organizovaní ilegálnych prechodov štátnych hraníc, organizácii ozbrojených alebo politických štruktúr, ktoré mali vyčkať na správnu chvíľu a podieľať sa na prevrate, vo výrobe a rozširovaní protikomunistickej literatúry, novín či letákov, spravodajskej činnosti pre zahraničné tajné služby, prevádzkovaní vysielacích staníc, ukrývaní občanov, ktorým hrozilo zatknutie atď.
Rozšírená bola hlavne tlač a distribúcia protirežimne zameraných kníh, letákov a novín, ktoré podávali o dianí v republike úplne iné informácie ako štátom kontrolované a cenzurované médiá. Už od r. 1948 totiž boli postupne zakázané periodiká, ktorých obsah nezodpovedal socialistickej ideológii a takisto všetko, čo malo byť v ČSR oficiálne vydané (knihy, časopisy, rozhlasové a neskôr televízne vysielanie) muselo mať najskôr schválený obsah.
Bratia Ctirad a Josef Mašínovci
V Čechách pôsobilo po februárovom prevrate množstvo skupín, ako príklad slúži činnosť odbojovej organizácie Černý lev 777, či kontroverzní bratia Mašínovci. Skupinu Černý lev 777 tvorilo sedem mladých mužov vo veku 19 až 36 rokov z roľníckeho prostredia. Okrem rôznych sabotážnych akcií v r. 1949 uskutočnili dva bombové atentáty na vidiecke sekretariáty KSČ, pri ktorých zahynuli dvaja ľudia. V r. 1954 boli traja z nich odsúdení na trest smrti a popravení, zvyšní štyria dostali vysoké tresty. Skupina Bratov Mašínovcov operovala ako ozbrojená skupina v rokoch 1951-53. Tvorili ju bratia Ctirad a Josef Mašín, M. Paumer, Z. Janata a V. Švéda. Skupina prepadla dve služobne ZNB a zabila dvoch príslušníkov ZNB, potom sa pokúsila (neúspešne) o útek za hranice, ktorý skončil odsúdením jedného člena skupiny na trest v uránových baniach (prepustili ho v rámci prezidentskej amnestie r. 1953). Pri prepadnutí vozu s výplatami podniku Kovolis zahynul účtovník firmy. Skupina podpaľovala i stohy slamy (ako protest proti kolektivizácii) a vyvolala ozbrojenú potýčku s hasičmi. Údajne plánovala i atentát na K. Gottwalda. Pri (tentokrát vydarenom) úteku do NSR v októbri 1953 zabili dvoch príslušníkov polície NDR. Dvaja z nich (Švéda a Janata) boli chytení a popravení. Prípad bratov Mašínovcov dodnes vyvoláva v českej verejnosti polemiky o tom, či a do akej miery je možné v boji proti totalite márniť ľudské životy.
Biskup Pavol Gojdič zomrel r. 1960 vo väzení
Na Slovensku vzniklo už pred februárovým prevratom protikomunistické kresťansky zamerané hnutie Biela légia, ktoré založili slovenskí emigranti v Rakúsku (dr. Jozef Mikula a Jozef Vicen). Hnutie pôsobilo ako neformálne hnutie na ochranu ľudských práv pred svojvôľou komunistického režimu. Už koncom r. 1947 a potom v r. 1951- 1955 prevádzkovalo vo Viedni Vysielač Biela légia. Na základe jeho vysielania vznikali na Slovensku skupinky odporu proti komunizmu, ktoré si tiež dávali meno Bielej légie a viedli ozbrojený odpor v horách severného a východného Slovenska. V r. 1951 boli na smrť odsúdení a popravení traja mladí aktivisti ligy Tunega, Púčik a Tesár, v r. 1952 padli ďalšie štyri rozsudky smrti. Chorvátsky jezuita Kolakovič založil kresťanskú iniciatívu Rodina, ktorej činnosť spočívala v aktívnom kresťanskom živote. V päťdesiatych rokoch bolo mnoho jej členov odsúdených na dlhoročné väzenie, gréckokatolícky biskup Pavol Gojdič zomrel r. 1960 vo väzení. Rodina sa v priebehu šesťdesiatych rokov pretransformovala na tzv. tajnú cirkev, ktorá bola až do r. 1989 hlavným prúdom kresťanského protikomunistického odporu na Slovensku.
Protikomunistický zahraničný odboj mal úplne iný charakter ako počas oboch svetových vojen. Medzinárodná situácia, predovšetkým povojnové rozdelenie sfér vplyvu medzi ZSSR a Západom, vedeným USA, určovali jeho charakter rovnako ako nejednotnosť, ktorá ho sprevádzala už od jeho počiatkov. Dobre to ilustruje príklad Rady slobodného Československa, ktorá zastupovala československý exil po r. 1948. Rada vznikla v r. 1948 v Paríži, od začiatku v nej však panovali nezhody, hlavne ohľadom postavenia Slovenska. Svoju ustanovujúcu deklaráciu rada vydala 25. februára 1949 a rozoslala ju vládam 39 krajín sveta, z ktorých 21 (aj USA, Francúzsko a Veľká Británia) ju vzali na vedomie. Medzi významnejších členov Rady patrili predstavitelia povojnovej ČSR Petr Zenkl, Jozef Lettrich, Štefan Osuský, Juraj Slávik, Ferdinand Peroutka, Antonín Hřebík a ďalší. Radu financovalo americké ministerstvo zahraničných vecí. Ústredie mala vo Washingtone, pobočky v Londýne a v Paríži. V rokoch 1951-55 vydávala mesačník Hlas Československa. Spočiatku Rada vydávala prehlásenia a snažila sa angažovať pri príležitostiach rôznych politických udalostí, ako bol proces s Miladou Horákovou r. 1950, manifestácie proti menovej reforme v Plzni r. 1953, nepokoje v NDR r. 1953, maďarské povstanie r. 1956. Nezhody v Rade oslabovali jej činnosť. Už v r. 1951 z nej odišla skupina okolo P. Zenkla, od r. 1957 ju USA prestali financovať, v r. 1967 sa definitívne rozpadla. Pokusy o jej obnovu po r. 1974 boli neúspešné a skončili marginálnymi aktivitami.
Ferdinand Peroutka
Významnou zložkou zahraničného odboja tak zostávali skupinky spravodajských dôstojníkov organizovaných tajnými službami USA, Veľkej Británie a Francúzska. Medzi nimi treba spomenúť Američana českého pôvodu Charlesa Kateka, ktorý organizoval z československých vojakov, ktorí utiekli za hranice spravodajské skupiny. Dôležitú úlohu zohrávali i kuriéri (tzv. agent – chodec), ktorí pochádzali z radov mladých utečencov z ČSR, získaných pre túto službu v utečeneckých táboroch. Ich činnosť bola mimoriadne nebezpečná, často ich stála život alebo dlhé roky väzenia. Za úlohu mali vyhľadávať miestnych spolupracovníkov a získavať spravodajsky zaujímavé informácie z vojenskej a priemyselnej oblasti, budovať spravodajské rádiostanice, či prevádzať utečencov do zahraničia.
Od r. 1951 vysielala z Mníchova rozhlasová stanica Slobodná Európa. Riaditeľom jej čs. oddelenia bol v rokoch 1951-61 Fredinand Peroutka. Vysielanie sa zameriavalo na politickú, hospodársku, sociálnu a kultúrnu situáciu zemí za železnou oponou. Medzi akcie SE patrili aj balónové kampane v r. 1951-1956, keď sa do ČSR prepravovali protikomunistické letáky na balónoch. Vysielanie stanice bolo rušené tzv. rušičkami, napriek tomu si ju ladilo veľa domácností. Po auguste 1968 emigrovalo do zahraničia vyše 440 tisíc Čechov a Slovákov, z ktorých sa regrutovali noví pracovníci rádia. Keďže veľa emigrantov sa usadilo v Rakúsku, vznikla pobočka čs. vysielania vo Viedni.
Propaganda k akcii K
Okrem vysielania Slobodnej Európy sa obyvatelia Československa dozvedali komunistickou propagandou neskreslené informácie i z vysielania BBC, Hlasu Ameriky či Rádia Vatikán.
Ihneď po prevzatí moci sa komunistický režim obrátil proti vplyvu cirkví (zvlášť katolíckej cirkvi), a cieľom jeho postupnej likvidácie. Dialo sa tak vo všetkých krajinách za železnou oponou. Hoci oficiálne mali obyvatelia ČSR zaručenú slobodu vierovyznania, už v apríli 1948 bola založená komisia pre cirkevné a náboženské otázky pri Ústrednom akčnom výbore NF, ktorú viedol Alexej Čepička, ktorá mala jednať o postavení cirkví v štáte. Už počas jednaní štát pozastavil vydávanie cirkevných časopisov a zasahoval proti cirkevným školám a náboženským spolkom. Zároveň sa na svoju stranu snažil získať „vlasteneckých“ duchovných a poštvať ich proti cirkevnej hierarchii. Komunistická moc sa pokúsila cirkev dostať spod vplyvu Vatikánu a založiť tzv. národnú cirkev. Za tým účelom vznikla r. 1949 Katolícka akcia, tú však Vatikán neuznal a začal sa ostrý proticirkevný boj. V r. 1949 vznikol Štátny úrad pre veci cirkevné (v Čechách ho viedol Čepička, na Slovensku G. Husák). Od tej doby museli kňazi na vykonávanie činnosti dostať tzv. štátny súhlas, mzdu im určovali okresné národné výbory a dostali sa pod moc cirkevných tajomníkov národných výborov. Koncom r. 1949 schválilo vedenie KSČ likvidáciu kláštorov, ktorej predchádzali procesy s významnými predstaviteľmi cirkevných rádov. V rámci akcie K boli v noci z 13. na 14. apríla 1950 rehoľníci sústredení a internovaní v centralizačných kláštoroch pod dohľadom ZNB. Vyprázdnené kláštory prevzal štát. Počas akcie sa napáchali nepredstaviteľné škody na cirkevnom majetku, no ešte horšie bolo neľudské zaobchádzanie s rehoľníkmi. V auguste až októbri 1950 prebiehala podobná likvidácia ženských kláštorov. Zároveň prebiehali procesy s vysokými cirkevnými predstaviteľmi, na Slovensku to boli pomocní biskupi Gojdič a Buzalka a spišský biskup Vojtáššák. Aby si udržala od štátu nezávislé postavenie, vytvorila katolícka cirkev tzv. podzemnú, tajnú cirkev, ktorej najvýznamnejšími predstaviteľmi na Slovensku sa stali biskupi J. Ch. Korec a P. Hnilica. Aktivisti podzemnej cirkvi organizovali náboženské krúžky medzi inteligenciou, šírili svoje myšlienky na stredných a vysokých školách. Vydávali a rozširovali samizdatovú tlač náboženského charakteru.
Charta 77
Po r. 1968, keď bol obrodný proces v ČSR i samotnej KSČ zvrátený sovietskou inváziou a tvrdým jadrom komunistickej strany, prejavoval sa odpor proti totalitnému režimu predovšetkým v činnosti disidentov, ktorí mali odvahu verejne vystupovať s kritikou režimu, hoci tým vystavovali seba i svoje rodiny prenasledovaniu. V r. 1975 prijala ČSSR protokol Helsinskej konferencie, ktorým sa zaviazala rešpektovať základné ľudské práva a slobody. V krajinách sovietskeho bloku po prijatí tohto protokolu vznikali hnutia, ktoré požadovali jeho dodržiavania. V ČSSR vznikla Charta 77, skupina čs. disentu, ktorá svoj názov odvodzovala od rovnomenného dokumentu, ktorý zaväzoval signatárov, aby bojovali jednotlivo a kolektívne za ľudské a občianske práva. Charta združovala disidentov rôzneho zamerania od reformných komunistov po nezávislých umelcov. Hlavnými predstaviteľmi hnutia boli Václav Havel, Jiŕí Dienstbier a Petr Pithart. Prehlásenie Charty podpísalo vyše 77 tisíc ľudí. Na Slovensku prevažovali po r. 1968 predovšetkým aktivity kresťanských odporcov režimu. Ich činnosť sa prejavovala i vo zvýšenej účasti na rôznych náboženských púťach po celom Slovensku. Snahy komunistického režimu vytvoriť „komunistickú“ organizáciu duchovných, Pacem in Terris, nemali očakávaný úspech. Od r. 1982 začali predstavitelia podzemnej cirkvi vydávať časopis Náboženstvo a súčasnosť. Hlavnými predstaviteľmi kresťanského disentu boli v tomto období okrem spomínaných Silvester Krčméry, Vladimír Jukl, Ján Čarnogurský, František Mikloško či Anton Srholec. Na jeseň 1987 sa rozbehla podpisová akcia s názvom 31 požiadaviek moravských katolíkov, ktorá žiadala náboženskú slobodu. Aktivisti vyzbierali pod petíciu vyše pol milióna podpisov. 25. marca 1988 sa v Bratislave konala tzv. Sviečková demonštrácia s tromi požiadavkami: obsadenie biskupských stolcov, dodržiavanie náboženskej slobody v ČSSR a zabezpečenie občianskych práv v ČSSR. Proti asi 2000 demonštrantom (ďalší neboli na miesto konania – Hviezdoslavovo námestie – vpustení) zasiahla polícia obuškami a vodnými delami.
Sviečková manifestácia v Bratislave
Občiansky disent mal na Slovensku slabšie pozície ako v Čechách. Reprezentovali ho hlavne D. Tatarka a H. Ponická, M. Kusý, J. Budaj, M. Šimečka a J. Jablonický. V roku 1987 vydala Mestská organizácia životného prostredia v Bratislave publikáciu Bratislava nahlas, kde upozorňovala na ničivé zásahy do životného prostredia. To vyvolalo ostrú kritiku periodík komunistického režimu. V snahe o koordináciu opozičných síl vzniklo v roku 1988 Hnutie za občiansku slobodu, ktoré sa hlásilo k dokumentu Demokracia pre všetkých.
Pre roky 1945 – 1989 bola charakteristická aj emigrácia, ktorá mala na Slovensku tradíciu už od poslednej tretiny 19. storočia. Po páde Tretej ríše a obnovení ČSR ušlo z územia Slovenska okolo 5 tisíc osôb – okrem exponentov ľudáckeho režimu išlo o umelcov a vedcov, ako boli J.C.Hronský, R. Dilong, S. Mečiar, H. Bartek, ktorí sa nedokázali stotožniť s obnovením ČSR. Ich politickými predstaviteľmi sa stali bývalí predstavitelia Slovenského štátu J. Kirschbaum, F. Ďurčanský a K. Sidor. V zahraničí vytvorili dve organizácie: Slovenský akčný (neskôr oslobodzovací) výbor v Ríme (Ďurčanský, Dilong, Pokorný), ktorý v očakávaní tretej svetovej vojny vyzýval k radikalizmu a Slovenskú národnú radu v zahraničí (Kirschbaum, Prídavok, Hronský, Čulen atď.), ktorá chcela osamostatnenie Slovenska dosiahnuť pokojnou cestou.
Druhá emigračná vlna prišla po r. 1948. Z významných politických predstaviteľov vtedy ČSR opustili bývalý predseda SNR J. Lettrich, či bývalí členovia Zboru povereníkov E. Böhm, M. Kvetko, S. Belluš a R. Fraštacký. Okrem rady slobodného Československa, ktorá však v mnohom stála na prvorepublikových čechoslovakistických pozíciách sa angažovali v r. 1962 v Toronte Lettrichom založenej Stálej konferencii slovenských demokratických exulantov.
Po r. 1948 ušlo z ČSR i množstvo kňazov, rehoľníkov a vôbec nábožensky založených ľudí, ktorým prekážala náboženská nesloboda vo vlasti a zároveň mali pocit, že v zahraničí by sa mohli nejakým spôsobom pričiniť o zlepšenie podmienok svojich súvercov doma. V r. 1963 vznikol v Ríme Ústav sv. Cyrila a Metoda, v ktorom študovali slovenskí kňazi.
Štefan B. Roman
Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy nasledovala tretia, najpočetnejšia, emigračná vlna (išlo o vyše 440 tisíc obyvateľov ČSSR). Odchádzali umelci, vedci, odborníci rôznych špecializácií, študenti i obyčajní ľudia, sklamaní z násilného ukončenia obrodného procesu Pražskej jari.
V tomto období sa slovenskí emigranti pokúsili vytvoriť spoločnú organizáciu rôznych slovenských krajanských spolkov, ktorá by sa zasadzovala za oslobodenie ČSSR z totalitne nadvlády a sebaurčenie Slovenska v rámci ČSSR. Podarilo sa to 19. júna 1970 zoskupeniu okolo slovensko-kanadského podnikateľa Štefana Boleslava Romana. V r. 1971 na stretnutí Svetového kongresu Slovákov v Toronte bol Roman zvolený za jeho predsedu. Vo vedení boli D. Tóth, E. Löbl, J. Kirschbaum. Pod Romanovým vedením sa uskutočnili generálne zhromaždenia SKS v Ríme a Washingtone, osobitná politická recepcia v budove Senátu USA, prijatie delegácie SKS v Európskom parlamente, či účasť SKS na ”Európskych dňoch” organizovaných Paneurópskou úniou. Z jeho iniciatívy SKS odoslal niekoľko významných memoránd kľúčovým politickým miestam prezidentovi Spojených štátov amerických, dvom helsinským konferenciám (1977 v Belehrade a 1980 v Madride), ďalej Organizácii Spojených národov, kanadskej vláde a Vatikánu. Po nežnej revolúcii a rozpade Československa, rozdelil sa aj SKS, ktorého časť nesúhlasila s vyhlásením samostatného Slovenského štátu.
Zopakujte si:
1. V čom sa odlišoval tzv. tretí odboj od prvých dvoch?2. Akú úlohu zabezpečoval tzv. agent – chodec?
3. Popíš činnosť Rady slobodného Československa.
4. Uveď príklad činnosti odbojovej skupiny v prvej polovici 50-ych rokov.
5. Charakterizuj slovenský disent.
Použitá literatúra:
Pečenka, M., Luňák, P.: Encyklopedie moderní historie, Libri, Praha, 1998Bartlová A., Letz, R.,Dejepis pre 3. ročník gymnázií, Národné dejiny, SPN Bratislava, 2008
Čarnogurský, J.: Odpor proti komunizmu, Impulz revue, 2/2005
www.totalita.cz
Zdroje obrazkov:
http://hledak.chytrak.cz/phprs/view.php?cisloclanku=2008030003http://ulcnetwork.socialgo.com/magazine/tag/SAint
http://www.webtolerance.cz/?a=sections&s=&l=&id=456
http://www.postoy.sk/moje_spomienky_na_akciu_K
http://www.last.fm/group/People+who+listen+to+music+while+they're+sleeping,+especially+at+times+when+they+shouldn't+be+asleep+but+are+too+tired+to+stay+awake/forum/30282/_/617280/4
http://www.upn.gov.sk/obdobie-1945-1989/svieckova-manifestacia-v-bratislave--25--marec-1988/
http://cathedral.latorica.com/en_a_roman.htm