V demokratických štátoch existuje inštitút verejného ochrancu práv, ktorý prispieva k ochrane základných práv a slobôd.


Verejný ochranca práv je (podľa článku 151a ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) nezávislý orgán Slovenskej republiky, ktorý v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom chráni základné práva a slobody fyzických osôb a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom. V zákonom ustanovených prípadoch sa verejný ochranca práv môže podieľať na uplatnení zodpovednosti osôb pôsobiacich v orgánoch verejnej moci, ak tieto osoby porušili základné právo alebo slobodu fyzických osôb a právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci poskytnú verejnému ochrancovi práv potrebnú súčinnosť.


Funkcia verejného ochrancu práv – ombudsmana – má svoju dlhú históriu. Bola známa v islame už v 7. storočí počas vlády druhého kalifa Omara, pričom kontrolou štátnej správy a vybavovaním sťažností tu bol poverený kancelár spravodlivosti. Na základe poznatkov, získaných v Turecku počas svojho exilu, zriadil funkciu ombudsmana švédsky kráľ Karol XII. – v roku 1713 vo Švédsku zriadil úrad švédskeho justičného kancelára ako kráľovský kontrolný orgán, ktorý bol poverený dozorom nad správaním sa kráľovských úradníkov (sudcov, vyberačov daní a iných úradníkov, ktorí konali v mene kráľa). V roku 1809 bola vo Švédsku funkcia ombudsmana prvýkrát zakotvená vo švédskej ústave na základe rozhodnutia vtedajšieho ústavného výboru.


Slovo ombudsman sa odvodzuje od slova umbup, ktoré pochádza zo stredovekej švédčiny a znamená moc alebo autoritu. Švédske slovo ombud označuje osobu, ktorá koná v záujme iných.


Ďalšou krajinou, v ktorej v roku 1919 vznikol úrad ombudsmana, bolo Fínsko. Nasledovalo Nórsko (1963 – všeobecný ombudsman, ombudsman pre vojenské záležitosti bol ustanovený už v roku 1952) , Dánsko (1955 – zriadenie úradu), Nemecko (1959 – zriadenie úradu), Nový Zéland (1962), Guayana (1966), Tanzánia (1966), Veľká Británia (1967), Nebraska (1969), Maurícius (1970) atď.


Pre Slovensko bolo vytvorenie inštitútu verejného ochrancu práv jednou z podmienok pre vstup do Európskej únie. V roku 2001 sa Slovenská republika priradila k 70 štátom sveta, v ktorých existuje úrad ombudsmana. Z krajín Vyšehradskej štvorky bola Slovenská republika posledným štátom, v ktorom sa pristúpilo k zriadeniu úradu ombudsmana (Poľsko 1987, Maďarsko 1993 a Česká republika 1999). Na základe ústavného zákona č.90/2001 Z. z. Z 23. februára 2001 sa menila a dopĺňala Ústava Slovenskej republiky – do ôsmej hlavy Ústavy Slovenskej republiky bol zaradený druhý oddiel s názvom „Verejný ochranca práv“ s čl. 151a. Na základe toho bol prijatý zákon č.564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv, ktorý ustanovil podrobnosti o voľbe a odvolávaní verejného ochrancu práv, o jeho pôsobnosti, o podmienkach výkonu funkcie, o spôsobe právnej ochrany a o uplatňovaní práv fyzických osôb a právnických osôb.


Na základe tajného hlasovania zákonodarného zboru bol dňa 19.marca 2002 zvolený prvý verejný ochranca práv – Doc. JUDr. Pavel Kandráč, CSc. Zákonom o verejnom ochrancovi práv bola zároveň zriadená Kancelária verejného ochrancu práv so sídlom v Bratislave (začatie činnosti máj 2002), ktorej úlohou je plniť úlohy spojené s odborným, organizačným a technickým zabezpečením činnosti verejného ochrancu práv. V súčasnosti – od 28.03.2012 – je verejným ochrancom práv JUDr. Jana Dubovcová. Verejný ochranca práv je volený Národnou radou SR na obdobie 5 rokov, pričom ho musí navrhnúť aspoň 15 poslancov. Musí to byť občan SR, ktorý v deň zvolenia má aspoň 35 rokov a nesmie byť členom žiadnej politickej strany alebo hnutia.



Zdroj: http://www.vop.gov.sk/


JUDr. Jana Dubovcová, verejný ochranca práv

 

 

http://www.vop.gov.sk/logo

 

Logo verejného ochrancu práv



Logo verejného ochrancu práv predstavujú dve navzájom držiace sa ruky, ktoré odrážajú činnosť Kancelárie verejného ochrancu práv – podanie pomocnej ruky v problémovej situácii. Taktiež predstavujú aj „vytiahnutie z problému“. Snahou verejného ochrancu práv je pomôcť každému, kto sa na neho s dôverou obráti.

 

Verejný ochranca práv nemôže zrušiť alebo zmeniť rozhodnutie žiadneho orgánu – môže príslušný orgán upozorniť, že jeho rozhodnutie alebo konanie je nesprávne, alebo že je nečinný. Svojou autoritou a apeláciou na príslušné orgány zabezpečuje výkon svojej pôsobnosti (tzv. „nežné právo“).


Prípady, v ktorých môže verejný ochranca práv pomôcť, vymedzujú ustanovenia Ústavy Slovenskej republiky a zákona o verejnom ochrancovi práv. Na verejného ochrancu práv sa môže obrátiť každý (bez ohľadu na vek, spôsobilosť na právne úkony, sociálny status či iné kritérium), kto sa domnieva, že pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánu verejnej správy boli porušené základné práva a slobody v rozpore s právnym poriadkom alebo princípmi demokratického a právneho štátu.



 

Pôsobnosť verejného ochrancu práv sa vzťahuje na nasledujúce orgány:


  • ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy;

  • orgány miestnej štátnej správy (napr. krajské úrady, katastrálne úrady);

  • súdy – len v prípade orgánov riadenia a správy súdov a dôvodov predpokladajúcich disciplinárne previnenie sudcu;

  • obecné zastupiteľstvo/mestské zastupiteľstvo;

  • starosta/primátor;

  • zastupiteľstvo a predseda VÚC;

  • právnické a fyzické osoby, ktoré rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy alebo do nich inak zasahujú, napr. Sociálna poisťovňa.



 

Verejný ochranca práv nemá pôsobnosť voči:


  • Národnej rade SR;

  • prezidentovi SR;

  • vláde SR;

  • Najvyššiemu kontrolnému úradu SR;

  • Ústavnému súdu SR;

  • spravodajským službám;

  • rozhodovacím právomociam vyšetrovateľov Policajnému zboru;

  • prokuratúre a súdom (s výnimkou prípadov, kedy sa predpokladá disciplinárne previnenie sudcu a prokurátora);

  • vo veciach operačnej a mobilizačnej povahy.



Okrem všeobecných ombudsmanov sa stretávame aj so špeciálnymi ombudsmanmi, ktorých pôsobnosť je úzko špecializovaná (napr. detský ombudsman, ombudsman pre väzenstvo, ombudsman pre cudzincov). Taktiež sa s ombudsmanmi môžeme stretnúť v súkromnom sektore (banky, poisťovne) alebo u politických strán.



Zopakujte si:
1. Čím sa zaoberá verejný ochranca práv?
2. Kto je v súčasnosti verejným ochrancom práv na Slovensku?
3. Kto sa môže stať verejným ochrancom práv?
4. Čo predstavuje logo verejného ochrancu práv?
5. Voči komu nemá pôsobnosť verejný ochranca práv?

Použitá literatúra:
1. kolektív autorov, Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis, Brno, 2002
2. http://www.vop.gov.sk
3. http://sk.wikipedia.org/wiki/Verejn%C3%BD_ochranca_pr%C3%A1v

Zdroje obrazkov:
http://www.vop.gov.sk
http://www.vop.gov.sk/logo