Racionalizmus (z lat. ratio – rozum) bol filozofickým smerom, myšlienkovým podhubím, z ktorého vyrástlo osvietenstvo. Jeho hlavným rysom bolo, že kládol dôraz na rozumové poznanie a slobodu človeka. Podľa jeho predstaviteľov bol človek schopný rozumom postihnúť celú skutočnosť. Základy racionalizmu položil francúzsky dôstojník, matematik, prírodovedec a filozof René Descartes (1596-1650) vo svojom diele Rozprava o metóde, kde poukázal na úlohu vôle a chcenia; vôľa určuje veľkosť človeka, no žiaľ, plodí aj všetky jeho omyly. Podľa Descarta každý omyl vzniká tak, že niektorej výpovedi prisúdime pravdivosť skôr, ako vec jasne a zreteľne v jej vzťahoch pochopíme. Vyvarovať sa takýchto omylov je možné len tým, že uznáme iba tie pravdy, ktoré sú jasné a zreteľné, že o nich nie je možné ďalej pochybovať, každý fakt či jav rozložíme na čo najväčšie množstvo častí, vždy vychádzame od právd najjednoduchších, aby sme pochopili a poznali pravdy zložitejšie, veci a deje úplne a prehľadne popíšeme a roztriedime tak, aby sme si boli vždy istý, že sme nič nevynechali. Descartes vyjadril podstatu svojho presvedčenia slávnou vetou „Cogito, ergo sum“ (Myslím, teda som). Tento výrok znamenal toľko, že svoju existenciu si musí každý uvedomovať iba myslením, lebo zmysly nás klamú.
René Descartes
Ďalšími predstaviteľmi racionalizmu boli B. Spinoza, T. Hobbes, T.W. Leibnitz. Thomas Hobbes je spolu s holandským právnikom Hugom Grotiom považovaný za zakladateľa novovekého poňatia prirodzeného práva. Podľa Grotia je prirodzené právo založené na rozume a je nezávislé od štátnej moci. T. Hobbes bol zástancom silnej štátnej moci. Vo svojom diele Leviathan (názov odkazuje na biblickú príšeru) dokazuje, že ľudia pôvodne žili na spôsob “človek človeku vlkom“, ale v záujme zachovania svojho života sa zriekli svojich práv, odovzdali ich štátu, ktorý zosobňuje absolutistický panovník. Holandský židovský filozof Baruch Spinoza opustil vo svojej tvorbe pozície judaizmu a zavrhol i kresťanstvo ako dogmatické náboženstvá. Ideálom mu bol panteizmus – viera, stotožňujúca boha s prírodou a pokladajúca prírodu za stelesnenie božstva. V diele Etika sa Spinoza pokúsil o matematické zdôvodnenie filozofie, podľa ktorého sa pravda sa dá poznať len rozumovými dedukciami.
Francis Bacon ( 1561-1626) bol Descartovým starším súčasníkom a zakladateľom novovekého empirizmu. Pôsobil a ako lord kancelár kráľovnej Alžbety a Jakuba I. Bol veľkým odporcom Aristotelovej filozofie i vtedajšej knižnej vzdelanosti, scholastiky. Tvrdil, že úlohou poznania je život a prospech človeka, ktorý by mal vlastnými silami ovládať a riadiť nielen spoločnosť ale aj prírodu. Podľa Bacona v poznaní majú rozhodujúce miesto iba fakty a preto navrhoval nevyhnutnú zmenu metód poznania. Základom jeho metódy poznania mala byť indukcia, ktorá je schopná doviesť človeka k novým objavom. Za prekážku v poznaní považoval rôzne klamy, ktorým je človek od narodenia vystavený, tzv. idoly (idoly rodu, jaskyne, trhu a divadla). Bacon považoval za základ správneho poznania iba empirickú metódu indukcie, ktorá by bola tesne spojená s analýzou. V mladosti si predsavzal spísať veľké dielo o Veľkej obnove vied, no podarilo sa mu zrealizovať z toho množstva iba dva diely a to: O dôstojnosti a pokroku vied a Nové organon. F. Bacon spolu s R. Descartom určili smerovanie budúceho rozvoja predovšetkým prírodných vied.
Francis Bacon
Ďalšími predstaviteľmi empirizmu boli John Locke, David Hume, George Berkeley. John Locke (na rozdiel od T. Hobbesa) považoval prirodzený stav ľudstva za dobrý a naopak, odsúdil absolutistickú moc vladára. Do dnešnej doby vychádzajú všetky demokratické ústavy z jeho rozdelenia štátnej moci na zákonodarnú, výkonnú a zahraničnopolitickú (súdna moc mala byť zložkou výkonnej). Jeho diela mali hlboký vplyv na J. M. Voltaira, svojou teóriou spoločenskej zmluvy ovplyvnil popredných amerických štátnikov Alexandra Hamiltona, Jamesa Madisona a Thomasa Jeffersona. Jeho spisy boli priamo využité pri formulácii Vyhlásenia nezávislosti a ústavy USA.
Z myšlienok racionalizmu vychádzalo filozofické, kultúrne, politické a hospodárske hnutie konca 17. a začiatku 18. storočia – osvietenstvo. Immanuel Kant ho definoval v r. 1784 takto:
„Osvietenstvo je, keď človek opustí svoju nesvojprávnosť, ktorú si spôsobil vlastnou vinou. Nesvojprávnosť je neschopnosť používať vlastný rozum bez vedenia iných. Táto nesvojprávnosť nie je spôsobená vlastnou vinou, ak je spôsobená nedostatkom rozumu, ale nedostatkom rozhodnosti a odvahy používať vlastný rozum bez vedenia iných. Sapere aude! (Maj odvahu používať vlastný rozum!) je preto mottom osvietenstva.“
Myšlienky osvietenstva sa najprv šírili v Nizozemsku a Británii, pretože tu existovala na svoju dobu pomerne liberálna a tolerantná spoločnosť a tiež tu dochádzalo k najvýraznejšiemu pokroku techniky a priemyselnej výroby. Vplyvom Francúzskej buržoáznej revolúcie a napoleonských vojen osvietenstvo nakoniec ovládlo celú Európu.
Vo svojej podstate bolo osvietenstvo veľmi optimistickou ideológiou; viera v ľudský rozum a vedecký pokrok, ktoré mali rozbiť putá náboženských dogiem a tradícií a zabezpečiť človeku šťastný a naplnený život tu na zemi (a nie až na večnosti) sprevádzala myšlienky osvietencov od filozofov, vedcov a vynálezcov až po politikov či reformátorov školstva.
Napriek popieraniu náboženských dogiem nebolo osvietenstvo ateistické, ale charakterizoval ho deizmus, ktorý považoval Boha len za tzv. „prvotného hýbateľa“ (to znamená, že Boh stvoril svet a ponechal ho tak, aby sa riadil svojimi vlastnými zákonmi). Objavenie a ovládnutie prírodných a spoločenských zákonov mali potom priniesť ľudstvu vytúžený pokrok.
Veľký význam malo pre európske myslenie predovšetkým osvietenstvo francúzske, ktoré sa vytváralo v opozícii ku zastaralej stavovskej a feudálnej štruktúre spoločnosti. Medzi jeho prvých predstaviteľov patril barón Charles Louis De Montesquieu, ktorý v r. 1748 vydal spis O duchu zákonov, v ktorom sa rozoberal štátoprávne otázky, históriu a formu práva, štátu a spoločenských inštitúcií. Nadviazal na trojdelenie moci podľa J. Locka, pričom k rozdeleniu štátnej moci na výkonnú a zákonodarnú pridal moc súdnu, pretože bez nej dochádza k potlačeniu slobody. Montesquieu si uvedomoval, že existenčné podmienky národov sú rôzne, a preto sa i rôzne národy riadia rôznymi zákonmi a majú rozdielne formy vlády. Vznik univerzálneho, pre všetkých vhodného systému vlády, považoval za nemožný.
Francois-Marie Arouet Voltaire
Ďalším významným francúzskym osvietencom bol Francois-Marie Arouet Voltaire. Voltaire bol odhodlaným antiklerikálom – kritikom cirkvi, jej dogiem, organizácie i podielu na moci. Svoj postoj prejavil prvýkrát v hre Oidipus, kde verejne zaútočil na postavenie kňazov v spoločnosti, čím si získal mnoho obdivovateľov, ale i nepriateľov. Voltaire však nebol ateistom, ale trval na pozícii deizmu. Nemilé osobné skúsenosti ho (bol len synom notára, a teda príslušníkom tretieho stavu) viedliaj ku kritike stavovského zriadenia a feudálneho systému ako takého. Pre konflikty so štátnou mocou často pobýval v zahraničí , tri roky strávil v Británii, ktorá bola preňho vzorom v otázke autority parlamentu, náboženskej tolerancie či slobody tlače, istú dobu strávil i na dvore pruského panovníka Fridricha II., ktorý však pre konflikty s panovníkom musel opustiť. Ďalších takmer dvadsať rokov prežil Voltaire vo švajčiarskom Ferney, kde sa venoval publikačnej činnosti, viedol čulú korešpondenciu s takmer 700 osobnosťami celej Európy a vystupoval ako obhajca nespravodlivo súdených ľudí. Voltaire je autorom pojmu filozofia dejín – históriu chápal ako pokrokový vývoj spoločnosti, ktorý prebieha nezávisle od Božej vôle. V oblasti štátu a práva vychádzal z myšlienok J. Locka, spočiatku bol zástancom konštitučnej monarchie, ku koncu života sa priklonil k republikánstvu. Jeho najslávnejším dielom je filozofická poviedka Candide alebo Optimizmus.
Rozporuplnou postavou osvietenského mysliteľstva je Jean Jacques Rousseau, tretí z velikánov francúzskeho osvietenstva. Preslávilo ho predovšetkým jeho dielo Emil alebo o výchove (1762), v ktorom vyzdvihol prírodného človeka nad človeka kultúrneho a volal po návrate k prírode. Jeho myšlienky sa neskôr stali základom pedagogického reformizmu (hoci o jeho erudícii v oblasti výchovy možno pochybovať, keďže všetkých svojich päť detí ihneď po narodení umiestnil v sirotinci, kde šanca dožiť sa druhého roku života bola približne 30%). V diele O spoločenskej zmluve Rousseau označuje za základ štátu nezrušiteľnú zmluvu medzi ľudom a panovníkom.
Osvietenskí myslitelia s veľmi ctili výchovu a vzdelávanie - výchovu považovali za všemocnú a tvrdili, že prameňom hmotnej, ale i mravnej biedy nižších vrstiev je práve nevzdelanosť. Preto vyšli v ústrety potrebe vyššej vzdelanosti vydávaním Encyklopédie alebo Racionálneho slovníku vied, umení a remesiel, ktorá vychádzala v rokoch 1751-1772. Hlavným organizátorom celého projektu ako aj autorom väčšiny hesiel boli Denis Diderot a jeho blízky spolupracovník, matematik, fyzik a filozof Jean le Rond D´Alembert. Prispievali do nej i Montesquieu, Voltaire, Paul H. Von Holbach či Louis de Saint-Simon. Encyklopédia bola pokusom o zhrnutie všetkého ľudského poznania. Podobným počinom bolo i vydávanie slávnej Encyclopaedie Britannicy. Prvé vydanie vyšlo v rokoch 1768-1771 v škótskom Edinburghu v troch zväzkoch. Neobsahovala však ešte biografické heslá.
Encyklopédia alebo Racionálney slovník vied, umení a remesiel
S obdobím osvietenstva sa spája i množstvo vedeckých objavov a výrazný pokrok techniky a priemyselnej výroby. Technický pokrok závisel od slobodného vedeckého bádania, ktoré zase často stálo v rozpore s autoritou cirkvi a s tradičným feudálnym usporiadaním spoločnosti. Medzi najvýznamnejších vedcov a objaviteľov tohto obdobia zaraďujeme Galilea Galileiho, Johannesa Keplera a Isaaca Newtona.
Galileo Galilei (1564-1642) bol taliansky astronóm, fyzik a filozof, priekopník vedeckého experimentovania. Pretože odmietal bezmyšlienkovitú dôveru k antickým a cirkevným autoritám v oblasti vedeckého bádania, nazýva sa niekedy aj otcom vedy. Celý svoj život zasvätil vedeckému bádaniu v rôznych oblastiach: bol prvým človekom, ktorý použil ďalekohľad na pozorovanie oblohy, objavil štyri najväčšie Jupiterove mesiace, bol jedným z prvých Európanov, ktorí pozorovali slnečné škvrny, podľa jeho zistení boli neskôr zostrojené kyvadlové hodiny. Najväčšmi ho však preslávil spor s cirkevnými autoritami ohľadne heliocentrizmu slnečnej sústavy. Galileo (spolu s Koperníkom) zastával názor, že stredom slnečnej sústavy je Slnko, okolo ktorého obiehajú ostatné planéty. Toto tvrdenie bolo však v rozpore s tradičným učením, prebratým od starovekých mysliteľov, ktorí tvrdili, že Zem je stredom, okolo ktorého sa točia nebeské telesá (geocentrizmus). Tento spor doviedol Galileiho do rozporu s cirkevnými autoritami a viedol až k inkvizičnému procesu, v ktorom mu hrozila smrť (podobne skončil heliocentrista Giordano Bruno r. 1600 – uňho však hlavným dôvodom odsúdenia na smrť nebol heliocentrizmus, ale teologický rozpor – Bruno bol panteistom. Galilei teda pod hrozbou smrti svoje učenie odvolal, dodnes sa však cituje jeho výrok:“A predsa sa točí!“.
Galilei pred inkvizíciou
Galileiho súčasníkom bol nemecký astronóm, astrológ a matematik Johannes Kepler (1571-1630). Jeho najväčším prínosom sú tri fyzikálne zákony, popisujúce pohyb planét okolo Slnka: 1. Planéty obiehajú okolo Slnka po eliptických dráhach, v ktorých jednom spoločnom ohnisku je Slnko. 2. Obsahy plôch opísaných sprievodičom planéty (spojnice planéty a Slnka) za rovnaký čas sú rovnako veľké. 3. Pomer druhých mocnín obežných dôb dvoch planét je rovnaký ako pomer tretích mocnín ich hlavných poloosí (stredných vzdialeností týchto planét od Slnka). Kepler niekoľko rokov pôsobil v Prahe na dvore kráľa Rudolfa II. Zaujímavosťou je, že sa stotožňoval s odsúdením Giordana Bruna za jeho učenie o vesmíre plnom sĺnk.
Isaac Newton (1643-1727) bol anglický fyzik, matematik a astronóm. Pochádzal z rodiny bohatých vlastníkov pôdy. Študoval v Cambridgei, kde sa neskôr stal profesorom na Trinity College. Bol poslancom anglického parlamentu a viedol aj Kráľovskú spoločnosť, ktorá v bola v jeho dobe vedeckou inštitúciou s celoeurópskym významom. Jeho spis Philosophiae Naturalis Principia Mathematica, vydaný v roku 1687, položil základy klasickej mechaniky. Newton dokázal, že fyzikálne zákony platia nielen na Zemi, ale aj vo vesmíre. Jeho najslávnejším objavom boli tri pohybové zákony: zákon zotrvačnosti, zákon sily a zákon akcie a reakcie. Objavil aj zákony všeobecnej gravitácie a zaviedol pojmy ako hmotnosť, zotrvačnosť, sila, interakcia. Zostrojil prvý zrkadlový ďalekohľad a objavil, že svetlo je zložené z farebného spektra. V matematike položil základy diferenciálneho a integrálneho počtu. Zaoberal sa i teológiou, po jeho smrti vyšla ním vytvorená chronológia Biblie.
Medzi ďalšími významnými osobnosťami osvietenskej vedy treba spomenúť anglického lekára a anatóma Wiliama Harveyho, ktorý v r. 1628 dokázal existenciu krvného obehu, francúzskeho matematika a fyzika Blaise Pascala, ktorého preslávil vynález prvého mechanického kalkulátora schopného sčítať a odčítať či vozidla typu omnibus. Na základe fyzikálnych experimentov formuloval tzv. Pascalov princíp, že tlak v kvapaline sa šíri všetkými smermi rovnako. Švédsky botanik Carl von Linné bol prvým vedcom, ktorý popísal všetky dovtedy známe druhy rastlín a živočíchov (1735 Systema naturae) a zaviedol do vedy pojem druh ako základ prirodzenej sústavy organizmov, talianskeho fyzika a matematika Evangelistu Torricelliho preslávil vynález barometra. Švédsky astronóm Andres Celsius v r. 1742 navrhol Celsiovu 100 dielnu teplotnú stupnicu, americký novinár, diplomat a vynálezca Benjamin Franklin sa venoval pokusom s elektrinou a zistil, že blesk je istá forma elektriny, ako prvý opísal pozitívny a negatívny elektrický náboj a vynašiel bleskozvod.
Charles Linné, Système des Plantes
Objavy v oblasti vedy nasledovali vynálezy v oblasti techniky, ktoré sa pričinili o vznik poľnohospodárskej a neskôr i priemyselnej revolúcie. Až do konca 17. storočia bol spôsob obrábanie pôdy v Európe taký istý ako v stredoveku. Väčšina ľudí žila na vidieku a bola schopná vyprodukovať len toľko obilia, koľko bola schopná sama spotrebovať a to málo z úrody, čo zostalo ako nadbytok predávala v rámci miestnych trhov. Trojpoľný systém hospodárenia však nedokázal spĺňať nároky, ktoré naňho kládol nárast populácie predovšetkým v mestách. Prvé pokusy o zvýšenie poľnohospodárskej produkcie sa odohrávali v Nizozemsku, ktoré trpelo už tradičným nedostatkom ornej pôdy. Práve v 17. storočí sa Holanďanom podarilo získať množstvo ornej pôdy vysúšaním pomocou vodných pump, ktoré boli poháňané energiou z veterných mlynov. Experimentovalo sa i so striedaním plodín, keď sa na jednom poli počas štyroch rokov vystriedali štyri druhy plodín. Tento spôsob pestovania prebrali i v Británii. Tu v r. 1701 vynašiel anglický farmár Jethro Tull trojriadkovú sejačku, ktorá bola ťahaná koňmi. Medzi jeho ďalšie úspešné vynálezy patrí zdokonalený pluh a koňmi ťahaná plečka. Vylepšené hospodárske náradie, hlboká orba, hnojenie, striedavé hospodárenie viedli zvýšeniu produktivity v poľnohospodárstve a spolu so zákonmi o ohradzovaní (tie anglický parlament prijal v polovici 18. storočia), ktoré umožnili bohatým statkárom zaberať najúrodnejšie polia a obecné pasienky a vytvoriť tak vrstvu bezzemkov, nútenú hľadať si prácu v mestách, vytvorili podmienky pre vznik priemyselnej revolúcie.
Sejačka Jethro Tulla
S obdobím osvietenstva sa viažu i prvé vynálezy v oblasti priemyslu, predovšetkým spracovania bavlny. Bavlna, ktorú Anglicko dovážalo, bola lacnejšia než vlna a v celej Európe bol po nej vysoký dopyt, lebo pre jej nízku cenu si ju mohli dovoliť aj početné chudobnejšie vrstvy obyvateľov. Aby sa však dopyt uspokojil, bolo treba urýchliť jej spracovanie. V rokoch 1764-7 vynálezca James Hargreaves vytvoril prvý ručný spriadací stroj – „spinning Jenny“, ktorý mohol naraz spracovať 8 nití, hoci ho obsluhoval len jeden človek. Stroj však vyrábal tenkú priadzu, ktorá sa často trhala, preto ho r. 1767 vylepšil Highsov spriadací stroj („water frame“ poháňaný vodným kolesom) – ten však zase vyrábal príliš hrubú priadzu. Nakoniec r. 1779 využil prednosti týchto strojov Samuel Crompton a vytvoril „spinning mule“ - stroj, ktorý dokázal naraz spriadať až 1000 nití. Na hromadné využitie nových vynálezov v továrňach však už nepostačovali staré zdroje energie. Dovtedajší hlavný zdroj – vodné koleso – bolo príliš závislé od vonkajšieho prostredia. V hľadaní nových zdrojov energie bol najúspešnejší konštruktér James Watt, ktorý r. 1784 vytvoril zdokonalený parný stroj – stroj pracujúci na princípe stlačenej pary, ktorý sa stal symbolom priemyselnej revolúcie. Na výrobu parného stroja i ostatných užitočných vynálezov však bolo treba železo, ktoré sa muselo dokonalejšie spracovať, aby všetky súčiastky strojov do seba zapadali. Tento veľký dopyt si vyžadoval zlepšenie technologického postupu pri spracovaní železnej rudy, ako aj palivo, ktoré by vo vysokých peciach dokázalo nahradiť drevené uhlie, ktorého bol už koncom 17. storočia v Anglicku nedostatok. Problém vyriešil r. 1709 Abraham Darby, ktorý na tavenie železa namiesto dreveného uhlia začal používať koks. Zjednodušenie a zlacnenie výroby tvrdeného železa – ocele, však na seba nechalo čakať ešte dlho, takmer 150 rokov. Proces modernizácie spoločnosti, ktorý za relatívne krátku dobu priniesol také zmeny, ku akým predtým nedošlo po dlhé stáročia, sa však už začal.
Zopakujte si:
1. Ktorý európsky mysliteľ sa považuje za zakladateľa racionalizmu?2. Kto je autorom myšlienky trojdelenia moci?
3. Definuj pojem deizmus.
4. Popíš významné vedecké objavy obdobia osvietenstva.
5. Popíš priebeh poľnohospodárskej revolúcie.
Použitá literatúra:
Kol. Aut. Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha 1997Störig, Hans Joachim, Malé dějiny filozofie. Praha, Zvon, 1992
A. Ganeri, H.M.Martell, B. Williams, Encyclopedia of world history, Parrofan Books Ltd, 2006
www.wikipedie.cz
Zdroje obrazkov:
http://www.sciencephoto.com/media/224622/viewhttp://www.biografiasyvidas.com/biografia/b/bacon_filosofo.htm
http://www.smh.com.au/news/book-reviews/voltaire-almighty/2006/02/13/1139679509596.html
http://en.wikipedia.org/wiki/Denis_Diderot
http://www.myartprints.cz/a/robert-fleury-joseph-nico/galileo-galilei-in-front.html
http://www.museum.agropolis.fr/english/pages/expos/fresque/zm_mod10b.htm
http://apwh.pbworks.com/w/page/7624322/Agricultural%20Revolution