Vznik 1. ČSR znamenalo pre Slovákov veľa – konečne získalo samostatnosť v rámci jednej republiky. Čoskoro sa ukázalo, že Slovensko bolo voči Čechám v ČSR v postavení slabšieho partnera.


 

Výhody a nevýhody spoločného štátu


Na jednej strane malo pre Slovákov pripojenie k Československu veľký význam a znamenalo všestranný pokrok. Zaviedlo sa všeobecné, rovné a priame volebné právo (aj pre ženy), uzákonil sa 8-hodinový pracovný čas, právo spolčovania, sloboda tlače, nezávislé súdy, kontrola politickej moci.



Na druhej strane spojenie českých krajín a Slovenska odhalilo nerovnosti v hospodárskej a sociálnej oblasti. To však pražská vláda nijako neriešila. Slovenskí politici preto začali hľadať cesty ako riešiť tieto problémy. Preto sa začali formovať do hlavných politických prúdov:

 

1. centralistický,

2. autonomistický

3. komunistický.

 

 

1. Centralistický smer


Centralistický smer obhajoval myšlienku československého národa – tzv. čechoslovakizmus. Korene tejto teórie siahali do 19. storočia, keď sa vyzdvihovala slovanská história a spolupatričnosť. Podľa niektorých historikov a literárnych osobností (napr. J. Kollár, P. J. Šafárik) neexistoval samostatný slovenský národ, ale spoločný československý národ, preto sa bránili vzniku spisovného slovenského jazyka. Slováci podľa tohto názoru nepotrebovali ani samostatné politické orgány, pretože tento účel spĺňali politické orgány v Čechách. Vznikol aj pojem centralizmus – riadenie republiky z jedného centra - Prahy.

 

Tento smer reprezentovali na Slovensku z Prahy riadené centralistické strany - Agrárna strana na čele s Vavrom Šrobárom a Milanom Hodžom a Sociálnodemokratická strana na čele s Ivanom Dérerom.



 

Agrárna strana


K najsilnejším česko-slovenským politickým stranám predmníchovskej republiky patrila Agrárna strana, v rokoch 1919-1922 mala názov Republikánska strana československého venkova. Jej členskú základňu tvorili najmä obyvatelia vidieka. Program strany vychádzal z agrarizmu, ktorý chápal pôdu ako faktor zabezpečujúci výživu ľudí a pokrok. Podporovala rozvoj poľnohospodárskej výroby a rešpektovanie súkromného vlastníctva pôdy, čím získala širokú podporu vidieckeho obyvateľstva. Najznámejším zástupcom agrárnikov zo Slovenska bol Dr. Milan Hodža, ktorý bol ako prvý Slovák v rokoch 1935 – 1938 predsedom vlády ČSR. Agrárna strana zanikla v novembri 1938 splynutím s HSĽS.

 


 

Sociálno-demokratická strana


Ďalšou silnou stranou bola sociálno-demokratická strana. Vznikla v roku 1918, ale bola súčasťou Československej sociálno-demokratickej strany. organizovala najmä robotníkov, ale aj zamestnancov železnice, pôšt, nižších úradníkov, učiteľov, remeselníkov atď. Žiadala väčšiu rovnosť, odstránenie veľkých rozdielov v majetku i v prístupe ku vzdelaniu. Vyslovovala sa za socializmus, chcela ho dosiahnuť postupne, dlhodobo, zlepšovaním zákonov, sociálneho postavenia i vzdelania pracujúcich. Najvýraznejším predstaviteľom sociálnej demokracie na Slovensku v medzivojnovom období bol Ivan Dérer, minister vo viacerých medzivojnových vládach.

 

 

 

2. Autonomistický smer

 

Proti centralistom stál silný autonomistický smer. Vyzdvihoval myšlienku existencie samostatného slovenského národa a požadoval pre Slovensko v rámci ČSR autonómne postavenie (vlastný snem, vlastné vládne a súdne orgány tak, ako to bolo sľúbené v Pittsburskej dohode z mája 1918). Reprezentovali ho Ľudová strana na čele s Andrejom Hlinkom a Slovenská národná strana vedená Martinom Rázusom. Tieto strany boli v medzivojnovom období v opozícii.

 

 

Ľudová strana


Ľudová strana združovala tých príslušníkov katolíckeho vierovyznania, ktorí chceli zachovať vplyv cirkvi na správu spoločnosti a školstva. Nesúhlasili s tým, že Slovensko nemá samosprávu, svoj snem, tak ako to bolo prisľúbené roku 1918 v Pittsburskej dohode. Ich hlavným heslom bola „autonómia Slovenska“. SĽS vznikla roku 1913 v Žiline, v jej čele stál od začiatku katolícky kňaz Andrej Hlinka. V roku 1925 sa strana premenovala na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu. V 30. rokoch sa stala stranou fašistického typu (podľa vzoru Nemecka), a preto bola v roku 1945 zakázaná.

 

 

 

Slovenská národná strana


Slovenská národná strana nadväzovala na tradície spred 1. sv. vojny, keď na čele slovenského národnooslobodzovacieho zápasu stála strana toho istého mena. Členmi i voličmi tejto strany boli zväčša príslušníci evanjelického vierovyznania. V tridsiatych rokoch spolupracovala s HSĽS. Najznámejším predstaviteľom „národniarov“ bol evanjelický kňaz, básnik a spisovateľ Martin Rázus.

 

 

K autonomistickému prúdu sa hlásila aj väčšina politických strán národnostných menšín:

 

Maďarská národná strana

Karpatonemecká strana

Spišskonemecká strana


 

 

3. Komunistický smer

 

Tretí prúd slovenskej politiky videl budúcu cestu krajiny v socialistickej revolúcii, ktorá mala zrušiť súkromné vlastníctvo a priniesť vytúžený blahobyt. Komunistická strana Československa (KSČ) vznikla v roku 1921, keď sa oddelila od Sociálnodemokratickej strany. Bola súčasťou, „sekciou“ Komunistickej internacionály, založenej roku 1919 v Moskve. Jej cieľom bolo pomocou revolúcie zmeniť jestvujúci politický systém v ČSR, nastoliť podľa vzoru Sovietskeho zväzu diktatúru proletariátu. Hlasovali za ňu najmä robotníci, poľnohospodárski nádenníci, nezamestnaní, v niektorých krajoch aj chudobní roľníci. Mala však prívržencov aj medzi živnostníkmi a inteligenciou. Jej predstaviteľmi boli Marek Čulen, Július Verčík a Viliam Široký.

 



Zopakujte si:
1. Aké tri politické prúdy existovali na Slovensku v medzivojnovom období?
2. Ktoré strany a politici reprezentovali autonomizmus?
3. Ktoré strany a politici reprezentovali centralizmus?
4. Ktoré strany a politici reprezentovali komunizmus?

Použitá literatúra:
1. Kováč, D. a Kamenec, I. a Kratochvíl, V.: Slovensko v novom storočí, Orbis Pictus Istropolitana, Bratislava 1997
2. Honzák, F.: Dejiny Slovenska -  Dátumy, udalosti, osobnosti, Slovart-Libri, Bratislava 2008