Myšlienky osvietenstva sa v priebehu 18. storočia rozšírili po celej Európe a prenikli i do najvyšších a tým pádom i najvplyvnejších spoločenských vrstiev. Tento proces sa odrazil v postupnej sekularizácii spoločnosti a laicizácii vzdelania. Kým po minulé stáročia tvorili podstatnú časť správneho aparátu štátu duchovní, predovšetkým príslušníci rôznych nadštátnych cirkevných spoločenstiev – reholí, teraz sa do úradov dostáva špeciálne školená byrokracia, u ktorej vernosť náboženským ideálom nahrádza vernosť štátu (panovníkovi). I školstvo a vzdelanie prechádza z rúk cirkvi do rúk štátu a zavádzaním povinného elementárneho vzdelávania vo väčšine európskych štátov sa postupne oslabuje dovtedajší cirkevný monopol na vzdelanie (napr. Ratio Educationis Márie Terézie z r. 1777 výslovne uvádza, že pokiaľ je to z finančného hľadiska možné, i na dedinských školách by mali kňazi vyučovať len náboženstvo a ostatné predmety patria do kompetencie laického učiteľa). Mení sa i pohľad na panovníka – už to nie je „služobník Boží“, ale služobník štátu. V súlade s mechanickým poňatím sveta a vesmíru, ako zložitého stroja, bol i štát považovaný za akýsi stroj, ktorého údržbou je poverený panovník a jemu podriadená armáda úradníkov. V súlade s optimistickým nazeraním na svet, podľa ktorého sa ľudské dejiny uberajú smerom k pokroku a blahu pre čo najväčší počet ľudí, osvietenskí panovníci, obklopení poradcami z radov popredných mysliteľov svojich zemí, zavádzali mnohé reformy, ktoré mali prispieť k čo najväčšiemu blahu občanov i štátu (toto sa samozrejme nedialo len z čistého idealizmu, ale predovšetkým z veľmi realistických príčin, ako bola napr. potreba kvalifikovanej a výkonnej pracovnej sily, vytváranie jednotného trhu a konkurencieschopného podnikateľského prostredia, vybudovanie účinnej, bojaschopnej armády atď.).
Jean Baptiste Colbert
Hoci každá krajina sa v tomto období uberala svojím vlastným tempom a smerom vývoja, niektoré znaky boli charakteristické pre väčšinu európskych monarchií tohto obdobia. Z hľadiska hospodárskeho to boli prvé ekonomické teórie, ktoré predchádzali vzniku ekonomiky ako vedy.
Merkantilizmus (z lat. mercator - obchodník) predstavoval hospodársko-politickú doktrínu, ktorá prevládala v Európe v 17. a 18. storočí. Bol to zároveň prvý myšlienkový smer zameraný len na ekonomickú oblasť s orientáciou na trhové hospodárstvo.
Merkantilisti:
1. stotožňovali bohatstvo s jeho peňažnou formou (peniaze nepovažovali len za prostriedok výmeny ako to bolo doteraz, ale prisudzovali im úlohu nositeľa hodnôt)
2. za prostriedok zvýšenia bohatstva štátu považovali zvyšovanie množstva drahých kovov v krajine
3. kládli dôraz na zahraničný obchod ako na sféru umožňujúcu rast bohatstva štátu.
Vytvorenie štátneho bohatstva sa malo dosiahnuť predovšetkým prostredníctvom prísnej štátnej regulácie zahraničného obchodu, pohybu peňazí, ako aj výroby a spotreby.
Zdrojom rastu bohatstva mala byť ťažba drahých kovov, koloniálna expanzia a zahraničný obchod s aktívnou platobnou bilanciou (vývoz mal byť väčší ako dovoz). Aktívna platobná bilancia sa mala dosiahnuť okrem prísnej regulácie výroby aj podporou domácich výrobcov a zvýšením pozornosti venovanej výrobným procesom (skvalitňovanie a zrýchľovanie výroby). Ďalšími typickými znakmi merkantilizmu boli: obmedzovanie dovozu spotrebného, hlavne luxusného tovaru, regulácia vývozu surovín, podpora vývozu priemyselného tovaru, podpora dovozu surovín, podpora rozvoja domáceho priemyslu, požiadavka nárastu populácie (budúcich výrobcov a daňovníkov), obmedzovanie spotreby. Medzi najvýznamnejších predstaviteľov merkantilizmu patria: Thomas Mun – riaditeľ Východoindickej spoločnosti a autor spisu Bohatstvo Anglicka v zahraničnom obchode a Jean Baptiste Colbert – generálny kontrolór financií za panovania Ľudovíta XIV.
Pre Colbertovu finančnú politiku bol typický i tzv. populacionizmus, názor, že hlavným zdrojom príjmu štátu je početné obyvateľstvo, ktoré zabezpečí dostatočný zdroj financií v podobe daní, ako aj zvýšenie počtu bojaschopných mužov – členov armády. Preto Colbert podporoval rodinnú politiku štátu zavádzaním daňových úľav pre mnohodetné rodiny.
Francois Quesnay
Fyziokratizmus (z gr. fyzis – príroda a kratos – vláda) vznikol v polovici 18. storočia vo Francúzsku a výrazným spôsobom ovplyvnil ďalšie smerovanie európskeho ekonomického myslenia. K jeho najvýznamnejším predstaviteľom patrili Francois Quesnay, osobný lekár Madame de Pompadour, milenky kráľa Ľudovíta XV. a Anne R. J. Turgot, minister financií Ľudovíta XVI. Fyziokratizmus vznikol v opozícii k dovtedy ekonomických názoroch prevládajúcemu merkantilizmu. Na rozdiel od neho videl rozhodujúci faktor rastu bohatstva štátu v prírode a jej zdrojoch, predovšetkým v poľnohospodárstve. Zaviedol pojem čistého produktu, teda prebytku poľnohospodárskeho výrobného procesu. Obyvateľov rozdelil do troch tried: 1. trieda vlastníkov – majitelia pôdy, 2. trieda produktívna – roľníci, 3. trieda sterilná – obchodníci, priemyselníci, remeselníci, teda tí, ktorí nevytvárajú čistý produkt.
Predstavitelia fyziokratizmu považovali za najbohatšiu tú krajinu, ktorá mala najviac poľnohospodárskej pôdy. Preto aj národné hospodárstvo vnímali ako prírodný cyklus. Uznávali koncepciu prirodzeného poriadku , ktorý určuje chod ekonomiky a jeho základom je sloboda podnikania a súkromné vlastníctvo. Navrhovali zrušiť všetky regulácie trhu a rôzne privilégiá, zaviesť jedinú daň, a to daň z pôdy ako zdroja čistého produktu a presadzovali politiku laissez faire, voľného trhu, do ktorého štát nezasahuje.
Myšlienky fyziokratov sa vo Francúzsku neuplatnili, no významne ovplyvnili škótskeho filozofa, zakladateľa modernej politickej ekonómie Adama Smitha.
Osvietenská predstava štátu ako dobre fungujúceho stroja sa odrazila i vo fungovaní byrokratického systému absolutistických monarchií, kde štátna správa fungovala ako pyramída úradníkov, ktorej vrcholom bol sám panovník. Realizácia týchto predstáv si vyžadovala prísnu centralizáciu, preto je pre osvietenské absolutistické monarchie (Prusko, Rusko, Habsburskú monarchiu) typické postupné obmedzovanie šľachtickej a mestskej samosprávy, ako aj snahy o zdanenie šľachty (príkladom sú reformy Jozefa II., ktoré v Uhorsku narazili na tak tvrdý odpor, že ich ešte za svojho života musel odvolať – zrušenie šľachtických stolíc a zavedenie 10 dištriktov, zavádzanie jednotnej dane).
Dôležitým prínosom modernizácie štátu bolo oddelenie civilnej a vojenskej zložky spoločnosti – vytváranie profesionálnej armády, ktoré v európskych štátoch začalo prebiehať od druhej polovice 17. storočia. Ideálnym prostredím na profesionalizáciu armády bol absolutistický centralizovaný štát, ktorý jediný dokázal platiť a zásobovať armádu. Prvýkrát v moderných dejinách sa armáda stala úplne závislá od štátu. Keďže jej vydržiavanie bolo veľmi nákladné, počty vojakov sa zredukovali na najmenšiu možnú mieru.
Kým radoví vojaci sa regrútovali z chudobnejších vrstiev, dôstojníci pochádzali takmer výlučne z radov dedičnej šľachty. Na ich výcvik sa zriaďovali špeciálne vojenské školy, kde sa im okrem vzdelávania v oblasti vojenského umenia vštepovala i pre osvietenstvo typická úloha služobníkov štátu a kráľa. Z profesionálnych dôstojníkov sa časom vytvorila nová, privilegovaná spoločenská vrstva, ktorá sa od ostatných odlišovala nosením uniformy.
Uniformovaní príslušníci britských regimentov
Záujem štátu o školstvo vyplýval z osvietenských názorov na funkciu štátu, v ktorom len vzdelaní občania môžu naplniť jeho ekonomické, politické a sociálne potreby. Osvietenskí myslitelia považovali výchovu za všemocnú a tvrdili, že prameňom hmotnej, ale i mravnej biedy nižších vrstiev je práve nevzdelanosť.
Duch osvietenstva určoval aj výchovné a vzdelávacie ciele škôl. Poslaním školy bolo vychovávať dobrých a poslušných občanov, užitočných pre štát i pre celú spoločnosť. V priebehu 18. a začiatku 19. storočia dochádza k zavádzaniu všeobecnej elementárnej školskej dochádzky, ktorá mala zabezpečiť všetkým deťom základy gramotnosti – mali vedieť čítať, písať, počítať (tzv. trivium). Postupne sa odstraňovalo stavovské obmedzovanie prístupu ku vzdelaniu (v Habsburskej monarchii zaviedol povinnú 6-ročnú školskú dochádzku pre deti vo veku 6-12 rokov Jozef II.).
Francúzsko
Vo Francúzsku prekvitali myšlienky osvietenstva za vlády panovníkov Ľudovíta XIV. (1643-1715), Ľudovíta XV. (1715-1774) a Ľudovíta XVI. (1774-1792) a osvietenecké hnutie vyvrcholilo Veľkou francúzskou revolúciou. Ľudovít XIV. bol absolutistickým panovníkom, ktorého heslo, „Štát som ja“ charakterizovalo podstatné obdobie jeho vlády. Kým v Anglicku sa vývoj štátu uberal cestou parlamentarizmu a konštitučnej monarchie, vo Francúzsku kráľ s pomocou štátnej rady viedol celú správu kráľovstva. Sám vymenúval ministrov a kráľovských intendantov v provinciách, ktorí zodpovedali len jemu. Ľudovít XIV. (ani jeho následníci) počas svojej vlády ani raz nezvolal Generálne stavy (predstaviteľov šľachty, duchovenstva a meštianstva), ktoré v minulosti prerokúvali najvýznamnejšie štátne záležitosti a schvaľovali dane. Svojej moci kráľ podriadil i náboženský život svojich poddaných, čo sa prejavilo v r. 1685 zrušením Nantského ediktu, ktorý povoľoval hugenotom vyznávať ich vieru ako aj bojom proti katolíckemu hnutiu jansenistov. Za vlády Ľudovíta XIV. pôsobil ako správca štátnych financií Jean-Baptiste Colbert, ktorý vo Francúzsku uvádzal do života zásady merkantilizmu. Pod jeho vplyvom prijímal kráľ opatrenia, ktoré mali zvýšiť rast výroby: išlo predovšetkým o zakladanie manufaktúr, výstavbu vojnového a obchodného loďstva, rozvoj infraštruktúry, zakladanie kolónií v severnej Amerike, prednej Indii, Indonézii, Madagaskare, uvalenie vysokých ciel na dovážaný tovar a zjednotenie daňového a menového systému. Colbertovi sa podarilo počas jeho pôsobenia zvýšiť príjem štátnej pokladnice o 100%. Ani to však nestačilo pokryť nákladný život dvora a predovšetkým výbojnú vojenskú politiku, ktorú Ľudovít počas celej svojej vlády viedol. Panovník zreformoval i armádu, ktorá sa skladala z doživotne slúžiacich žoldnierov, ktorých počet dosahoval až pol milióna mužov. Vojaci nosili uniformy a boli vyzbrojení puškami, na ktoré sa nasadzovali bajonety. Armáda podliehala centralizovanému veleniu, čo umožňovalo jej pohotové použitie na akomkoľvek mieste. Dlhý rad vojen (tzv. devolučná vojna 1667-8, proti španielskemu Nizozemsku, vojna proti Nizozemsku 1672-8, vojna tzv. reúnií 1681-4, vojna proti štátom tzv. Augsburskej ligy 1689-97, vojna o španielske dedičstvo 1701-1714) zanechali Ľudovítovým následníkom vyčerpanú krajinu a prázdnu štátnu pokladnicu.
Ľudovít XIV v staršom veku
Smrť Ľudovíta XIV. umožnila vystúpenie stavovskej a cirkevnej opozície, na politickej scéne sa opäť objavil aj parížsky parlament, ktorý mal od roku 1715 právo podávať pripomienky ku kráľovským nariadeniam a až do revolúcie vystupoval aj ako zástupca generálnych stavov. Podobne boli obnovené aj práva miestnych parlamentov. Za nezletilého panovníka Ľudovíta XV. vládol do r. 1723 regent Filip Orleánsky. Ten zriadil osem nových rád na čele s príslušníkmi vysokej aristokracie, ktoré mali dohliadať na činnosť štátnych sekretárov. O reformu finančného systému sa pokúsil škótsky bankár John Law, ktorý sa pokúsil o jeho oživenie emisiou papierových peňazí, no napokon bol nútený vyhlásiť bankrot a utiekol.
Vláda Ľudovíta XV. bola poznamenaná neustálymi intrigami a zápolením dvorských a šľachtických klík. Francúzsko viedlo mnoho vojen, z ktorých najvýznamnejšia bola sedemročná vojna (1756-1763), v dôsledku ktorej Francúzsko stratilo v prospech Anglicka svoje kolónie v Kanade a Indii. V r. 1774 na trón nastúpil Ľudovít XVI. Za jeho vlády vyvrcholila kríza francúzskej spoločnosti a absolutistického zriadenia. K jej vyhroteniu prispel zhoršujúci sa stav francúzskeho hospodárstva a neschopnosť jednotlivých reformátorov riešiť vleklú a neutešenú finančnú situáciu monarchie. Minister financií, fyziokrat Anne Turgot navrhoval zavedenie trhových cien obilia, ku ktorému v tej dobe úspešne prikročili krajiny ako Prusko, Švédsko či Rakúsko. Plánoval i zrušenie poddanskej roboty, cechov a cestného mýta. Neuspel a bol donútený odstúpiť. Jacques Necker, ženevský bankár takisto s reformnými návrhmi neuspel, preto uvrhol krajinu do ešte väčších dlhov. V r. 1781 však verejne odhalil obrovské výdavky kráľovského dvora, za čo bol odvolaný. Minister financií Charles Alexandre Calonne vytvoril plán ozdravenia financií (daňová reforma - zavedenie pozemkovej dane pre všetkých vlastníkov pôdy, teda aj príslušníkov privilegovaných stavov, hospodárska reforma - zrušenie vnútorných ciel, zjednotenie národného trhu, administratívna reforma - nový volebný systém podľa výšky pozemkového vlastníctva). Pokusy o reformu narazili na tvrdý odpor a stáli Calonna miesto. Jeho nástupca de Brienne ich však čoskoro bol nútený obnoviť, no podarilo sa mu dosiahnuť len realizáciu súdnej reformy.
V osemdesiatych rokoch 18. storočia tak došlo k prudkému zhoršeniu hospodárskeho postavenia Francúzska, ku ktorému prispela i katastrofálna neúroda, ktorá viedla ku drahote, miestnym hladomorom a vzburám. Nevýhodná obchodná zmluva s Anglickom otvorila francúzsky trh množstvu lacných anglických výrobkov, čo spustilo nezamestnanosť a nepokoje medzi ľuďmi, ktorí prišli o prácu. Toto všetko sa odohrávalo v prudkom kontraste s vývojom vo Veľkej Británii, kde pod vplyvom priemyselnej revolúcie prudko stúpala výroba, i s Rakúskom, kde vrcholili reformy Jozefa II. Pocit všeobecnej nespokojnosti vyvrcholil v r. 1789, keď sa príslušníci tretieho stavu verejne dožadovali podielu na moci. Začiatkom mája 1789 bol Ľudovít XVI. nútený zvolať Generálne stavy a otvoril tak dvere k Veľkej francúzskej revolúcii.
Habsburská monarchia
V Habsburskej monarchii sa osvietenské myšlienky začali uplatňovať za vlády Márie Terézie (1740-1780). Pri jej nástupe na trón trápila krajinu silná hospodárska zaostalosť, absencia podnikateľských vrstiev, hlboko zakorenené stredoveké tradície a bieda ľudových vrstiev. Panovníčka chápala nutnosť reforiem, no jej snahy narazili na odpor uhorskej šľachty, ktorá sa odmietala vzdať svojich privilégií (hlavne nezdaniteľnosti). Konflikt medzi Máriou Teréziou a uhorskou šľachtou mal ďalekosiahle následky pre ďalší vývoj monarchie - bol jednou z príčin rozdielneho vývoja medzi jej západnou a východnou časťou. Keďže Uhorsko málo prispievalo do štátnej pokladnice, malo zostať poľnohospodárskou krajinou, ktorá bude zásobovať západnú časť monarchie potravinami (bola vytvorená colná bariéra medzi oboma časťami monarchie). Medzi najvýznamnejších reformátorov na dvore Márie Terézie patrili: gróf Fridrich Viliam Haugwitz, Wenzel Anton von Kaunitz-Rietberg, Adam František Kollár, Franz Anton Raab. Počas vlády Márie Terézie prebehla reforma armády (profesionalizácia, používanie uniforiem, vznik vojenskej akadémie), reforma súdnictva ( nový trestný poriadok - Constitutio Criminalis Theresiana 1768, ktorý okrem iného zrušil mučenie a nový jednotný občiansky zákonník Lex Teresiana, ktorý zavádzal formálnu rovnosť pred zákonom), reforma zdravotníctva (vznikli zdravotné komisie mali za úlohu chrániť obyvateľstvo pred nákazlivými chorobami a tiež mali vykonávať osvetu u prostého obyvateľstva, urbárska regulácia ( jednotne upravovala poddanské pomery v celej krajine, tzv. Tereziánsky urbár určoval na základe držby pôdy pracovné, naturálne a finančné povinnosti poddaných), reforma školstva (nový organizačný poriadok pre školstvo Ratio educationis 1777, ktorý vytvoril jednotnú školskú sústavu od ľudových škôl po univerzitu.
Ratio educationis 1777 úvodná strana
Po smrti Márie Terézie nastúpil na trón jej syn Jozef II. (1780 – 1790), ktorý bol už od roku 1765 jej spoluvládcom a podieľal sa na zavádzaní mnohých reforiem. Jozef II. bol mimoriadne energický a pracovitý panovník, ktorý počas svojho desaťročného vládnutia vydal asi šesťtisíc nariadení. Keď r. 1789 vypukla vo Francúzsku revolúcia, jej protináboženský a protimonarchistický charakter vystrašil panovníka natoľko, že pred smrťou odvolal takmer všetky svoje reformy.
Tie najvýznamnejšie z nich však prežili a natrvalo zmenili charakter monarchie. V r. 1781 vydal Jozef II. tolerančný patent, ktorý umožnil náboženskú slobodu evanjelikom, kalvínom a pravoslávnym a zaručil im občiansku rovnoprávnosť. Katolícka cirkev si síce zachovala privilegované postavenie, no nemohla už viac vyvíjať protireformačnú činnosť. Jozef II. zrušil aj tvrdé protižidovské opatrenia a právne zrovnoprávnil Židov s ostatnými obyvateľmi štátu. V roku 1785 Jozef II. zrušil nevoľníctvo – poddaní už neboli večne pripútaní k pôde, neboli už osobne závislí od zemepána – mohli sa sťahovať, dávať svoje deti na remeslá, štúdiá bez povolenia vrchnosti.
Prusko
Svätá ríša rímska nemeckého národa sa po tridsaťročnej vojne stala konglomerátom samostatných štátov a štátikov. Hoci bolo Nemecko prevažne poľnohospodárskou krajinou, výroba stagnovala, lebo roľníci hospodárili v podmienkach druhého nevoľníctva. Remeselníci zas nedokázali konkurovať lacnému manufaktúrnemu tovaru z cudziny. Obchod bol v rukách anglických, francúzskych a nizozemských podnikateľov. Hospodárskemu rozvoju prekážala sústava stavovských privilégií, cechových nariadení, vnútorných ciel a bezútešné postavenie poddaných, naveky pripútaných k pôde. Začiatkom 18. storočia získalo od cisára Leopolda I. postavenie kráľovstva Prusko a Brandenbursko, kde vládla dynastia Hohenzollnreovcov. Už koncom 17. storočia vytvorili pruské kniežatá profesionálnu armádu, financovanú silnou vrstvou pruských feudálov – junkerov, ktorá im pomáhala ovládnuť a centralizovať krajinu a podnikať zahraničné výboje. Armáda a platené úradníctvo sa stali oporou pruského panovníka – reformátora Fridricha II. Veľkého (1740-1786).
Fridrich II. Veľký
Vďaka vojenskej presile Fridrich získal od Rakúska bohaté Sliezsko a od Poľska Západné Prusko. Fridrich II. obdivoval myšlienky osvietenstva a na jeho dvore istý čas pobýval i samotný Voltaire. Sám seba označoval za prvého služobníka svojho štátu. V Prusku zavádzal reformy, ktoré podnietili jeho modernizáciu. Panovník presadzoval princíp tolerancie voči náboženským menšinám (okrem Židov), zaviedol obmedzenú slobodu slova, zrušil útrpné právo. Zrušenie nevoľníctva nepresadil, no zasadil sa o zavádzanie inovácií v poľnohospodárstve (napr. pestovanie zemiakov). Z jeho podnetu vznikli stovky škôl, ním zavedený zákonník ustanovoval formálnu rovnosť pred zákonom. I od svojich úradníkov Fridrich vyžadoval, aby s každým zaobchádzali rovnako. V armáde vládla prísna disciplína a časté používanie telesných trestov, zároveň sa však uplatňovali moderné techniky a dôstojníkov školila vojenská akadémia.
Rusko
I Rusko bolo na prelome 17. a 18. storočia zaostalým poľnohospodárskym štátom, v ktorom rozvoju bránili stavovské privilégiá, nefunkčná štátna správa a pomerne riedke osídlenie, ktoré viedlo k extenzívnemu spôsobu hospodárenia (zvyšovanie výnosov rozširovaním ornej pôdy). Na cestu modernizácie priviedol Rusko panovník Peter I. Veľký (1689-1725), ktorý si uvedomoval zaostalosť svojej krajiny a už v mladosti podnikol inkognito cestu po západnej Európe, aby sa zoznámil s jej technickými, hospodárskymi a kultúrnymi výdobytkami. Keď sa cár zaplietol do tzv. Severnej vojny, pochopil po počiatočných porážkach nutnosť reorganizovať ruskú armádu. Aby získal pre ňu potrebné financie, zaviedol tzv. daň z hlavy, ktorú platili roľníci a mestské obyvateľstvo. Peter vybudoval veľké vojnové loďstvo a zabezpečil svojej armáde moderné zbrane. Zreformoval i štátnu správu. Vytvoril tzv. kolégiá, ktoré boli predchodcami ministerstiev. Krajinu rozdelil na správne celky – gubernie. Aby zvýšil kultúrnu úroveň ruského ľudu, zaviedol zjednodušené písmo, zakladal tlačiarne, zabezpečil preklady cudzojazyčnej literatúry a vydávanie prvých novín. V oblasti výroby a obchodu bola významná jeho podpora bohatých ruských kupcov pri zakladaní manufaktúr, ktoré chránil vysokými dovoznými clami a zadával im štátne objednávky. Peter zakladal i štátne manufaktúry a rozvoj obchodu podporoval stavbou prieplavov, prístavov a ciest. Výstavbou Sankt Peterburgu získalo Rusko nemrznúci prístav. Reformy Petra I. pozdvihli hospodársku úroveň Ruska, neodstránili však jednu z hlavných príčin jeho zaostávania – nevoľníctvo.
Sankt Peterburg
Po Petrovej smrti upadlo Rusko do rúk šľachtických klík, z ktorých sa vymanilo až za vlády Kataríny II. (1762-1796). Cárovná si svojim obdivom k európskym osvietenským mysliteľom, ako boli Voltaire, Montesquieu, či Diderot, získala sympatie európskej verejnosti, jej skutočná politika však mala od osvietenstva ďaleko. Energická panovníčka šikovne využila medzinárodnú situáciu a ruskú vojenskú prevahu na zisk nových území, predovšetkým na úkor Poľska a Turecka. Ovládnutím krymskej oblasti získalo Rusko prístup k Čiernemu moru, ako aj nové úrodné oblasti, ktoré sa čoskoro stali obilnicou Ruska a umožnili mu vývoz poľnohospodárskych plodín, hlavne obilia. Napriek rastu hospodárskej produkcie sa situácia nevoľníkov nezlepšovala, čo viedlo ku početným vzburám (najznámejšou bolo povstanie Jemeľjana Pugačova v rokoch 1773-75). Za jej vlády sa Rusko stalo definitívnou súčasťou európskych medzinárodno-politických vzťahov a v nasledujúcich desaťročiach získavalo v európskej politike čoraz väčší vplyv.
Zopakujte si:
1. Definuj pojmy fyziokratizmus a merkantilizmus.2. Prečo osvietenské monarchie zavádzali profesionálnu armádu?
3. Ako sa nazývala školská reforma v Uhorsku?
4. Ktorá dynastia vládla v období osvietenstva v Prusku?
Použitá literatúra:
Kol. Aut. Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha 1997Kol. Aut., Encyklopedie moderní historie, Nakladatelství Libri, Praha, 1998A. Ganeri, H.M.Martell, B. Williams, Encyclopedia of world history, Parrofan Books Ltd, 2006
www.wikipedie.cz
Zdroje obrazkov:
http://en.wikipedia.org/wiki/Jean-Baptiste_Colberthttp://sk.wikipedia.org/wiki/Fran%C3%A7ois_Quesnay
http://www.warandgamemsw.com/blog/513784-18th-century-british-government-highlander-regiments/
http://www.history.com/photos/french-revolution/photo1
http://en.wikipedia.org/wiki/Louis_XVI_of_France
http://en.wikipedia.org/wiki/Louis_XV_of_France
http://hell.blog.hu/2009/11/04/ratio
http://nassmer.blogspot.sk/2012/01/politicka-zavet-fridricha-ii-velikeho-z.html
http://01varvara.wordpress.com/category/18th-century/