Vzory nás ovplyvňujú od detstva bez toho, aby sme si to uvedomovali. Odmalička nás formuje a svojím správaním usmerňuje rodina, najmä však naši rodičia, neskôr sú to kamaráti, spolužiaci a učitelia v materskej škole, na základnej, strednej a vysokej škole. Máme rôzne vzory zo sveta showbiznisu, či už sú to herci, speváci, moderátori, modelky a pod. K tomu sa postupne pridávajú rôzni hrdinovia filmového plátna, prípadne literárne postavy. Po skončení stredoškolského či vysokoškolského štúdia obvykle mladí ľudia nastúpia do zamestnania a tam ich osobnosť ďalej formujú kolegovia a zamestnávatelia. Stávajú sa členmi takejto novej „pracovnej“ rodiny. Okrem toho nemožno zabudnúť ani na formovanie osobnosti z pohľadu viery v Boha či hľadanie vzorov medzi politickými vodcami a diktátormi.
Primárny vzor – rodina a rodičia
Primárnymi vzormi, ktorí takto ovplyvňujú naše správanie je rodina. Rodina a jej jednotliví členovia, no najviac rodičia. Oni od narodenia formujú identitu dieťaťa, t.j. vytvárajú jeho sebaobraz čiže vedomie seba samého. Samotné formovanie identity sa deje od najútlejšieho veku dieťaťa a je závislé od toho, aké informácie o sebe dieťa od svojich rodičov dostáva. Tieto informácie dieťa získava prostredníctvom vzťahu, ktorý s nimi má, a to v bežných životných situáciách. Vo vytváraní sebaobrazu je rozhodujúce, či je dieťa posudzované a hodnotené prevažne negatívne alebo prevažne pozitívne, a to osobitne v prvých rokoch života, kedy hodnotenie prichádzajúce od rodičov preberá absolútne nekriticky. Vďaka prístupu rodičov si dieťa utvára obraz o sebe a to „dobrého“, a teda úspešného, užitočného, správneho dieťaťa alebo presne naopak.
1. Uveď, ktoré príkazy, rady, rozhodnutia, oznámenia najčastejšie počúvaš od najbližších dospelých.
Rodina má vo vzťahu k dieťaťu určité očakávania, ašpirácie. Tie môžu byť rôzne, podstatné je však to, akú mieru podpory poskytne rodina dieťaťu pri ich realizácii a aký bude jej primárny názor na dieťa: alebo pozitívny, t. j. rodina verí dieťaťu a bude ho povzbudzovať v ďalšom konaní, alebo negatívny, t. j. rodina bude pochybovať a dieťa zrážať svojím podceňovaním. Takto sa rozvíja sebadôvera dieťaťa, jeho vlastný obraz úspešnosti, ale tiež spôsoby vyrovnávania sa s úspechmi i neúspechmi v živote. Sebavedomie dieťaťa je závislé od reakcií členov rodiny, či už na dosiahnutie alebo nedosiahnutie cieľov, ktoré pred dieťa stavajú rodičia alebo ono samé. Z rodín, ktoré majú alebo nemajú veľmi nízku úroveň ašpirácií a stanovujú si ciele, ktoré sú pod úrovňou ich možností (učia sa horšie, ako by mohli vzhľadom na svoje schopnosti) alebo naopak si stanovujú príliš vysoké ciele (bojujú so svetom), ktoré však nemôžu dosiahnuť, zažívajú neúspech a dostávajú sa do bludného kruhu nízkeho sebahodnotenia a pocitu nemožnosti dosiahnuť ciele, úspech (naučená bezmocnosť).
2. Dokonči vety
Dospelí majú radi....................................................................................................
Dospelí nemajú radi................................................................................................
Spomedzi dospelých ma najviac chváli.....................................................................
Rodičia fungujú ako modely, ktoré je možné napodobňovať, resp. sa s nimi identifikovať. Dieťa si takto osvojuje mnoho pozitívnych i negatívnych vlastností a vzorcov správania pre rolu muža, ženy, matky, otca, dospelého pracujúceho, oddychujúceho, nakupujúceho, suseda, priateľa a pod. V tomto zmysle je pre dieťa rodina mikrosvetom, v ktorom sa učí, najmä imitáciou a identifikáciou, ako fungovať, ako riešiť najrôznejšie situácie. Súčasťou osvojovania si rolí je aj osvojovanie si noriem, vzorcov, hodnôt. Dysfunkcia rodiny vedie k tomu, že dieťa si alebo neosvojí príslušné roly, (napr. aj preto, že rodina nie je úplná), alebo si osvojí roly, hodnoty a normy, ktoré majoritná spoločnosť považuje za nežiaduce. Z takejto rodiny prichádzajú do spoločnosti deti, ktoré neposudzujú svet ako ich rovesníci, ktoré sa správajú inak, ako je bežné a ako sa od nich očakáva. A dostáva sa im, samozrejme, príslušnej spätnej reakcie, ktorá často len posilňuje ich rolovo neprimerané správanie.
3. Uveď vlastnosti, ktoré by mal mať dobrý človek
Rodičia vplývajú na svoje deti aj čo sa týka výberu budúceho partnera. Na lásku a partnerstvo sa pripravujeme približne prvých 15 – 20 rokov nášho života. Nie je to žiadna systematická školská príprava (ako napr. príprava na výkon profesie), počas školskej dochádzky sa len sporadicky dozvieme niečo v rámci výchovy k manželstvu a rodičovstvu, prípadne v rámci zmienok v iných školských predmetoch. Na naše vlastné budúce partnerské vzťahy a náš spôsob zvládnutia rolí partnera a rodiča nás skôr nepriamo pripravuje to, s kým a v akých vzťahoch žijeme v období detstva a dospievania. Tu je potrebné všímať si, že malé dievčatá inklinujú viac ku svojim otcom a malí chlapci, naopak, ku svojim matkám.
Blízki ľudia, ktorí dieťa obklopujú od narodenia, ho svojím vlastným správaním, svojimi prejavmi učia ľúbiť alebo neľúbiť a majú obrovský vplyv na to, ako sa bude utvárať jeho vzťah k ľuďom všeobecne a v prípade partnerských vzťahov k opačnému pohlaviu. Malé dieťa veľmi citlivo vníma prejavy lásky a nelásky k sebe samému, ale tiež tieto prejavy dospelých, najmä rodičov medzi sebou a nevedome, nepriamo si do hlavy ukladá vzorce problémov i vzorce rodičovského správania. Veľmi citlivo vníma, čo si matka myslí o chlapcoch a mužoch, čo si otec myslí o ženách, vstrebáva predstavy rodičov o tom, ako sa majú správať ženy a muži, teda aké sú ich sociálne roly – roly muža a ženy nielen v čase, keď sú nedospelými, ale i v čase, kedy sú dospelými ľuďmi. Na výber partnera, ale samozrejme, tiež na charakter spolužitia, vzťahovania sa k partnerovi, vlastným deťom, má najsilnejší vplyv vlastná orientačná rodina človeka.
Týmto bolo povedané, že rodina je pre svoje deti akýmisi vzormi, ktoré utvárajú osobnosť dieťaťa počas doby, kedy dieťa žije so svojimi rodičmi. Po tom, čo sa dieťa od rodičov osamostatní, vedie už svoj vlastný život, zodpovedá samo za seba a snaží sa žiť podľa vzoru a formovania svojich rodičov, alebo presným opakom ich správania. Druhý prípad je skôr príkladom toho, ak dieťa nie je so správaním svojich rodičov spokojné a snaží sa od nich úplne oddeliť, prípadne aj zabudnúť na tie vzory správania, ktoré mu boli rodičmi poskytované. Môže sa to stať napr. tým jedincom, ktorí vyrastali v rodinách neúplných, prípadne dysfunkčných, kde rodičia nevenovali svojim deťom dostatok pozornosti, ale naopak, podceňovali ich, prípadne to boli rodičia alkoholici, takí, ktorí brali drogy, alebo rodičia bijúci svoje deti. Za takýchto rodičov sa dieťa potom môže aj hanbiť a je samozrejmé, že ich nebude napodobňovať. Takýto rodič sa pre svoje dieťa stane skôr akýmsi anti-vzorom. Dostáva tak zlý príklad, ktorý môže počas celého svojho života nasledovať a správať sa tak ku svojej vlastnej budúcej rodine bez toho, aby si to uvedomovalo.
4. Porozmýšľaj a dokonči vety
V detstve mi najväčšiu pozornosť venovali:...............................................................
Mojimi vzormi v detstve bol/i …...............................................................................
V súčasnosti je/ sú mi najbližší …..........................................................................
Mojím súčasným vzorom (idolom) je/sú...................................................................
Použitá literatúra:
Darina Gogolová, Ľubica Bagalová, Tatiana Piovarčiová, Ľubomíra Kociánová: Etická výchova pre 6.ročník, Orbis Pictus Istropolitana , s.r.o.Bratislava 2009J. Oravcová, L. Ďuricová, O. Bindasová – Psychológia rodiny, Univerzita Mateja Bela, Banská Bystrica 2007, ISBN 978-80-8083-490-6, EAN 9788080834906