Koniec druhej svetovej v auguste 1945 neznamenal len porážku nacizmu v Európe a Japonsku, ale aj vytvorenie politicko-mocenskej konštelácie, ktorá určovala podobu svetového politického systému ešte vyše štyri desaťročia po skončení vojny. Charakteristickým znakom tohto systému bola bipolarita (usporiadanie svetového politického systému s dominanciou dvoch mocenských centier) dvoch ekonomicko-politických, ale aj ideologických systémov, ktoré vo svojom jadre priamo spochybňovali existenciu toho druhého. Tento vývoj sa začal črtať už počas konferencií v Teheráne, na Jalte a v Postupime, ktoré rozdelili sféry vplyvu medzi víťazov - superveľmoci USA a ZSSR. Pod pojmom superveľmoc pritom rozumieme najväčšie a najsilnejšie zložky svetového politického systému, štáty, ktoré majú nielen ambície určovať celosvetové politické dianie, ale i potrebné nástroje na ich uskutočnenie. Sú to mocnosti, ktoré disponujú takým množstvom zbraní hromadného ničenia, ktoré dokáže zabezpečiť ich primát v svetovej politike. V priebehu studenej vojny sa okolo týchto superveľmocí vytvorili bloky závislých krajín, ktoré posilňovali pozície USA i ZSSR v celosvetovom meradle.
Stalin a Truman – symboly bipolárneho sveta
Vytváranie bipolarity v svetovom politickom systéme naznačovali už rokovania spojencov v Teheráne, Jalte a Postupime, no naplno sa prejavilo v r. 1947, keď bolo zjavné, že vojnou zničená Veľká Británia neunesie dvojnásobnú záťaž povojnovej hospodárskej konsolidácie a vojenskej angažovanosti v oblastiach Stredomoria, Blízkeho východu a Indického subkontinentu. Keď v tom istom čase Stalin odmietol naplniť uznesenia Teheránskej dohody a stiahnuť sovietske vojská z Iránu, napätie medzi dvoma veľmocami nadobudlo medzinárodný rozmer. ZSSR napokon na nátlak OSN svoje vojská stiahol, no zakrátko znovu prejavil mocenské ambície otvorenou podporou komunistických partizánov v občianskej vojne v Grécku, ktoré chcel Stalin ovládnuť, aby mal otvorenú cestu k ovládnutiu Turecka a tým k otvoreniu cesty k Bosporskej a Dardanelskej úžine. Aby USA zabránili sovietskemu postupu v Grécku a Turecku, vystúpil prezident Harry S. Truman v marci 1947 v americkom Kongrese s tzv. Trumanovou doktrínou, čo bol záväzok USA vojensky a hospodársky pomôcť Grécku a Turecku tak, aby sa zabránilo ich ovládnutiu ZSSR s tým, že USA sa zaväzujú brániť demokraciu vždy a všade. Trumanovou doktrínou sa základom novej zahraničnej politiky USA stala koncepcia zadržiavania komunizmu. Spolu s plánom na záchranu Turecka a Grécka vznikol plán na hospodársku obnovu vojnou zničenej Európy. V júni 1947 vystúpil americký minister zahraničných vecí George Marshall s plánom ekonomickej pomoci európskym štátom. Do tohto tzv. Marshallovho plánu sa zapojilo 16 európskych krajín a v rokoch 1948-1952 do západnej Európy prišla americká pomoc vo výške cca 13 mld. dolárov. V r. 1948 vznikla Organizácia pre európsku hospodársku spoluprácu, ktorej úlohou bolo rozdeľovanie americkej pomoci jednotlivým krajinám, a ktorá tak stála pri zrode neskoršieho Európskeho hospodárskeho spoločenstva. V reakcii na tieto udalosti Stalin zahájil rýchlu sovietizáciu strednej a východnej Európy.
25. február 1948 Praha
V septembri 1947 vznikol Informačný výbor komunistických a robotníckych strán (Informbyro, Kominforma), v ktorom boli združené komunistické strany Bulharska, ČSR, Francúzska, Talianska, Juhoslávie, Maďarska, Rumunska, Poľska a ZSSR. V praktickej politike sa činnosť Informbyra prejavovala vykonávaním príkazov z Moskvy. Schéma komunistických prevratov bola v zásade rovnaká. Najprv sa konali voľby, ktoré vďaka dozoru sovietskej armády boli častokrát zmanipulované tak, aby z nich vyšli víťazne komunistické strany. Pokiaľ sa predsa len podarilo zvíťaziť niektorej nekomunistickej strane, začali komunisti opäť so sovietskou pomocou s osočovaním a kriminalizáciou nekomunistických strán. Táto stratégia viedla k rozpadu veľkých nekomunistických strán na frakcie, ktoré boli vyradené z boja. Potom bolo už iba otázkou času, kedy preberú moc komunistické strany na čele s vodcom podriadeným Moskve. Stalinove plány s Informbyrom sa však celkom nenaplnili, pretože narazili na odpor talianskych, francúzskych, no predovšetkým juhoslovanských komunistov. Juhoslávsky vodca Josip Broz-Tito sa odmietol podriadiť Stalinovej diktatúre a vydal sa svojou vlastnou cestou politiky nezúčastnenosti a tzv. pozitívnej neutrality. V súvislosti so založením Informbyra, vlnou štrajkov v Taliansku a Francúzsku v zime 1947-48 a s úspešným komunistickým prevratom v ČSR však vzrastal pocit bezprostredného ohrozenia na strane USA. Keď sa vo februári 1948 stretli v Londýne zástupcovia Francúzska, Veľkej Británie a USA, a Beneluxu, padlo zásadné rozhodnutie o vzniku nemeckého štátu na teritórium troch západných okupačných pásem a o vypracovaní jeho demokratickej ústavy. Nemecko bolo totiž po vojne rozdelené na štyri okupačné zóny: francúzsku, britskú, americkú a sovietsku. Spojením americkej a britskej zóny vznikla r. 1947 Bizónia, r. 1948 sa k nej pripojila francúzska zóna – vznikla Trizónia. Hlavné mesto Nemecka, Berlín, bol takisto rozdelený na štyri okupačné zóny. 21. júna 1948 zaviedli západné mocnosti v Trizónii menovú reformu. Postup Západu natoľko rozzúril Stalina, že zareagoval vyhlásením menovej reformy v sovietskej okupačnej zóne; svoju menovú reformu však chcel zaviesť aj v západných sektoroch Berlína. Západní spojenci preto zaviedli o deň neskôr západnú marku aj v svojich berlínskych sektoroch, na čo ZSSR reagoval prerušením zásobovania elektrinou a uzatvorením všetkých pozemných a vodných prístupov k západnému Berlínu. Tam sa náhle 2,2 milióna ľudí ocitlo bez elektriny, s chabými zásobami uhlia a potravín na niečo vyše mesiaca. Spočiatku spojenci neboli v budúcej politike voči Berlínu zajedno, no nakoniec dal americký vojenský guvernér 25. júna povel na zriadenie leteckého mosta. Briti začali s leteckými dodávkami. Najväčšou položkou bolo uhlie na vykurovanie a výrobu elektriny, ďalej benzín, pšenica a ďalšie potraviny, lieky a stavebný materiál. Trvalo to skoro rok. Zásobovacie lietadlá leteckého mostu v Berlíne
V januári 1949 vznikla ako odpoveď na vytvorenie Organizácie pre európsku hospodársku spoluprácu Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), ktorá bola mocenským nástrojom pre centrálne ovládanie ekonomiky socialistických štátov ZSSR. V apríli bola vo Washingtone podpísaná zmluva, ktorá vytvárala Severoatlantickú obrannú alianciu – NATO. Predchodcom aliancie bol tzv. Bruselský pakt, ktorý vznikol r. 1948 z iniciatívy Francúzska, Veľkej Británie a zemí Beneluxu, so zámerom vylúčiť hrozbu novej nemeckej agresie. Okrem zástupcov Bruselského paktu, USA a Kanady sa k NATO pripojili aj Dánsko, Island, Taliansko, Nórsko a Portugalsko. Vytvorenie NATO v podstate znamenalo, že USA na seba preberajú garanciu obrany západnej Európy v prípade sovietskej agresie. Medzitým prebiehali v Trizónii prípravy na konštituovanie západonemeckého štátu. Ešte počas blokády Berlína začala pod vedením Konrada Adenauera 65 členná Parlamentná rada práce na ústave, ktorá začala platiť 23. mája 1949. 7. septembra 1949 bola vyhlásená Nemecká spolková republika (NSR), na jej čele stál spolkový kancelár K. Adenauer, prezidentom bol Theodor Heuss. 7. októbra 1949 v sovietskej okupačnej zóne vyhlásili Nemeckú demokratickú republiku (NDR). Takto došlo k vytvoreniu blokov závislých štátov okolo superveľmocí; pričom treba brať do úvahy, že závislosť západoeurópskych krajín od USA síce bola (predovšetkým vo vojenskej a spočiatku i v hospodárskej oblasti) veľká, no tieto štáty nikdy neprišli o demokratickú formu svojho zriadenia neexistoval tu priamy diktát zo strany USA, ku ktorým ich skôr viazalo vedomie ohrozenia zo strany ZSSR. Naopak, štáty mocenského bloku ZSSR boli na vedení tejto krajiny priamo závislé, čo sa ukázalo pri akýchkoľvek pokusoch o zmenu charakteru režimu vo východnom Nemecku r. 1953, v Maďarsku a v Poľsku r. 1956 či v Československu r. 1968. Išlo teda o priamo závislé satelity, bez možnosti autonómneho rozhodovania. Charakter oboch mocenských blokov určoval teda charakter vládnucej superveľmoci – demokratický v USA a totalitný v ZSSR. Politický systém ZSSR 
Hoci komunistická revolúcia prebehla v Rusku v roku 1917, definitívne vytvorenie politického systému ZSSR, ako komplexu ekonomických, sociálnych a politických vzťahov je späté s obdobím vlády J. V. Stalina. Hlavnými faktormi, ktoré vplývali na charakter tohto systému boli: leninská interpretácia marxizmu a tzv. diktatúry proletariátu, stav Ruska v čase vypuknutia revolúcie (hospodársky zaostalá, feudálnymi vzťahmi zviazaná krajina, kde neexistovala demokratická tradícia ani občianska spoločnosť), pretrvávajúci vojnový stav (najprv svetová vojna, neskôr občianska vojna) medzinárodná izolácia sovietskeho režimu, veľká hospodárska kríza tridsiatych rokov 20. storočia spojená s nástupom fašizmu a nacizmu v Európe.
Pôsobením týchto (a ďalších) faktorov sa koncom tridsiatych rokov vytvoril v ZSSR politický systém, ktorý mal tieto charakteristické znaky:
1. Politická a ekonomická moc boli v tých istých rukách, čo spôsobovalo závislosť sociálneho postavenia spoločenských skupín a jednotlivcov na politickej moci.
2. Skutočná moc bola v rukách aparátu komunistickej strany. Popri formálnej, právnymi normami vymedzenej štruktúre mocenských a riadiacich štátnych orgánov, existovalo právom nedefinované, skutočné centrum moci – aparát a riadiace orgány komunistickej strany., ktoré rozhodovali a zasahovali do oblasti zákonodárnej, výkonnej i súdnej.
3. Ani inštitucionalizované orgány politického systému neslúžili na demokratické presadzovanie vôle väčšiny, ale boli len nástrojmi na presadzovanie vôle politického vedenia štátu.
4. Podriadenosť tomuto nespravodlivému systému zabezpečoval masívny politicko-policajný teror. Milióny sovietskych občanov zahynuli v sovietskych koncentračných táboroch.
5. Informačná izolácia sovietskej spoločnosti, zaistená cenzúrou všetkých verejne dostupných informácií a zrušením slobody spolčovania a zhromažďovania.
6. Povinná ideologická výbava, potláčanie názorovej nejednotnosti. Oficiálna ideológia – tzv. marxizmu-leninizmu, bola jediným povoleným svetonázorom, ktorého prijatie sa stalo štátom vyžadovanou povinnosťou; akákoľvek kritika, či iný názor (napr. náboženská viera) boli kruto potláčané.
7. ZSSR vydával svoj politický systém za nadradený ostatným systémom.
Štátny znak ZSSR
Prvá sovietska ústava, ktorá platila pre Ruskú socialistickú federatívnu sovietsku republiku, bola prijatá 10. júla 1918. Táto ústava formálne uznávala pracujúcu triedu ako vládnucu triedu Ruska, podľa princípu diktatúry proletariátu. Ústava zaručovala občianske práva robotníkom a roľníkom, ale predstaviteľom buržoázie, či tým, ktorí v občianskej vojne podporovali bielogvardejcov, upierala právo podieľať sa na politickej moci, či účastniť sa volieb do sovietov. Ústava priznávala aktívne i pasívne volebné právo ženám.
Najvyššia moc bola v rukách Všeruského kongresu sovietov, ktorý pozostával zo zástupcov miestnych sovietov po celom Rusku. Najvyšším orgánom moci, ktorý pôsobil medzi zasadaniami kongresu bol Ústredný výkonný výbor. Kongres volil Radu ľudových komisárov (Sovnarkom), ktorých funkcia zodpovedala štátnym ministrom.
Zväz sovietskych socialistických republík bol formálne vyhlásený 30. decembra 1922 Deklaráciou o vzniku ZSSR a podpísaním Zmluvy o vzniku ZSSR. Tvorili ho štyri zväzové republiky: Bieloruská, Ukrajinská, Ruská a Zakaukazská (sem patrilo Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan). V roku 1924 bola prijatá ústava ZSSR, podľa ktorej bol nový štát zväzkom národných republík s rovnocenným postavením, teda federáciou. Takto sa napĺňalo právo národov na sebaurčenie, ktoré boľševickí revolucionári deklarovali počas revolúcie. V skutočnosti však bol ZSSR centralizovaným štátom; federatívne usporiadanie bolo len formálne, skutočnú moc mala v rukách Komunistická strana ZSSR, presnejšie jej vedenie: ústredný výbor a politbyro. Strana sa riadila princípom demokratického centralizmu (formuloval ho V.I. Lenin), ktorý z nej vytvoril hierarchicky usporiadanú organizáciu. Nešlo teda o žiadnu demokraciu; v skutočnosti bola moc spočiatku v rukách ústredného výboru a politbyra, čoskoro sa absolútna moc ocitla v rukách V.I. Lenina a po jeho smrti J.V. Stalina, ktorý počas svojej vlády likvidoval akékoľvek náznaky odporu už v zárodkoch a svojich bývalých spolubojovníkov a priateľov jedného po druhom posielal do koncentračných táborov, alebo ich dával popraviť.
Ústava z r. 1924 ustanovovala Kongres sovietov ako najvyšší orgán štátnej moci s ústredným výkonným výborom, ktorý vykonával jeho právomoci v obdobiach medzi zasadaniami. Ústredný výkonný výbor bol rozdelený na Soviet zväzu, ktorý reprezentoval zväzové republiky a Soviet národností, ktorý zastupoval jednotlivé národy ZSSR. Prezídium Ústredného výkonného výboru slúžilo ako kolektívny úrad prezidenta. Prezídium ústredného výkonného výboru volilo Radu ľudových komisárov, ktorá slúžila ako vláda.
Ústava ZSSR z r. 1936 formálne upustila od diktatúry proletariátu a zaviedla všeobecné, rovné, priame a tajné voľby. V atmosfére udavačstva, v dobe, keď mizli v koncentračných táboroch tisíce ľudí, však bolo toto právo len formalitou. Stalinská ústava zakotvovala vedúcu úlohu komunistickej strany. Ústava uznávala kolektívne sociálne a ekonomické práva ako právo na prácu, právo na odpočinok, ochranu zdravia, starostlivosť v starobe a chorobe, právo na vzdelanie.
Sovietska spoločnosť sa delila na tri triedy: robotníkov, roľníkov a pracujúcu inteligenciu. Zjazdovú sústavu nahradil systém územných sovietov, Kongres sovietov bol nahradený Najvyšším sovietom, ktorý sa (ako v munilosti) delil na dve časti: Soviet zväzu – tu mala každá zväzová republika pomerné zastúpenie a Soviet národností – tu mala každá republika rovnaký počet poslancov. Prezídium Najvyššieho sovietu tvorilo kolektívne vedenie štátu. Ústava definovala pojmy štátneho, kolchozného a súkromného vlastníctva a zakotvovala vedúcu úlohu Komunistickej strany ZSSR. Podľa článku 124 dokonca zaručovala slobodu vierovyznania – samozrejme len na papieri. Posledná ústavná zmena prišla v r. 1977, za vlády L. Brežneva. Tzv. Brežnevova ústava vznikala v sedemdesiatych rokoch, v období tzv. tzv. helsinského hnutia ktorého cieľom bola medzinárodná spolupráca v oblasti bezpečnosti Európy , zmiernenie napätia medzi európskymi krajinami s odlišným politickým systémom, ale aj dodržiavania ľudských práv. Aj preto obsahuje požiadavku demokratizmu a rozsiahly výpočet práv a slobôd. Individuálne práva sa uznávali len v jednote s povinnosťami občana voči štátu, pričom osobné právo nesmelo presiahnuť hranicu súladu so záujmom spoločnosti. V ústave bolo deklarované právo zväzových republík na nezávislosť, čo zohralo dôležitú úlohu pri rozpade ZSSR. Príznačným pre sovietsky politický systém je, že skutočnú moc malo v rukách vedenie KSZSSR, teda jej jednotliví vodcovia: V.I. Lenin (1917-1924), J.V. Stalin (1924-1953), G. Malenkov (1953), N. Chruščov (1953-1964), L. Brežnev (1964-1982), J. Andropov (1982-1984), K. Černenko (1984-1985) a M. Gorbačov (1985-1991). Vodcovia KS ZSSR používali titul generálny tajomník, najvyšší tajomník alebo prvý tajomník. Úrad prezidenta ZSSR vznikol až za pôsobenia M. Gorbačova, ktorý bol prvým a zároveň posledným prezidentom ZSSR. Politický systém USA
Štátny znak USA
Ústava USA vznikla v roku 1787 ako výsledok zasadania Ústavodárneho zhromaždenia vo Philadelphii (25. mája – 17. septembra 1787). Jej typickým znakom je dôsledné trojdelenie moci, vychádzajúce z teórie osvieteneckej politickej vedy. Ústava prísne vymedzovala postavenie, práva i povinnosti predstaviteľov zákonodárnej (Kongres), výkonnej (prezident) i súdnej (Najvyšší súd) moci. Signatári pôvodnej verzie ústavy dostali spoločné označenie Otcovia zakladatelia – ide o 36 delegátov, z ktorých najvýznamnejší boli: Benjamin Franklin, James Madison, George Washington, James Adams, Thomas Jefferson, John Jay, Alexander Hamilton. Ústava USA pôvodne nepojednávala o ľudských právach, tie boli zaručené až desiatimi dodatkami k ústave, ktoré boli schválené v r. 1791 (vznikli v r. 1789). Doplňovanie pôvodného textu ústavy dodatkami je zložitý proces, ktorý si vyžaduje súhlas Kongresu a následnú ratifikáciu zákonodárnymi zbormi štyroch pätín členských štátov USA. Medzi najvýznamnejšie dodatky v dejinách USA patria 13., 14. a 15. dodatok, ktoré boli prijaté po občianskej vojne v USA, a ktorými sa rušilo otroctvo a garantovali sa práva prepustených otrokov. V r. 1918 bol prijatý 18. dodatok, ktorý zavádzal prohibíciu (zrušil ju dodatok 21 z r. 1933), 19. dodatok z r. 1920 zavádzal volebné právo žien, 22. dodatok (1951) obmedzil možnosť zvolenia prezidenta na dve volebné obdobia a 26. dodatok (1971) znížil vekovú hranicu aktívneho volebného práva na 18 rokov.
Prvých desať dodatkov k ústave USA sa nazýva aj Listina práv Spojených štátov amerických – Bill of Rights. Obsahuje tieto dôležité práva: slobodu vyznania, tlače, prejavu, zhromažďovania, právo podávať štátnym orgánom žiadosti o nápravu krívd, právo držať a nosiť zbrane, právo na ochranu slobody osobnej a domovej, práva obžalovaných, právo na súd s porotou, zákaz nadmerných kaucií, nadmerných pokút a krutých a mimoriadnych trestov,obmedzenie práv Únie: práva, ktoré ústava výslovne nepriznáva Únii, ani ich nevylučuje z právomoci štátov, patria jednotlivým štátom alebo ľudu.
Listina práv USA
Volebný systém v USA je väčšinový – pri moci sa striedajú dve veľké strany – republikánska a demokratická.
Najvyššími orgánmi štátnej moci sú: kongres (parlament USA), prezident, najvyšší súd.
Kongres je najvyšší zastupiteľský a zákonodarný orgán USA. Skladá sa z dvoch častí : Senátu (100 senátorov - po 2 senátoroch za každý štát. Sú volení vo všeobecných voľbách na 6 rokov. Každé dva roky sa však Senát z jednej tretiny obnovuje. Na čele Senátu je viceprezident, volený spolu s prezidentom na 4 roky) a Snemovne reprezentantov ( 435 členov volených v priamych voľbách každé dva roky. V snemovni sú zastúpené všetky štáty Únie a počet poslancov za každý štát závisí od počtu obyvateľov). Kongres sa podieľa sa na príprave zákonov, schvaľuje zákony, kontroluje činnosť prezidenta a celej exekutívy, schvaľuje štátny rozpočet, schvaľuje medzinárodné zmluvy, má právo zriaďovať vyšetrovacie výbory na prešetrenie konkrétnej činnosti exekutívy
Prezident je hlavou štátu a stojí na čele vlády. Rozhodovanie o všetkých otázkach exekutívy je zverené prezidentovi. Niektorými svojimi právomocami môže poveriť jemu podriadených členov vlády. Zodpovednosť však nesie sám. Je volený na 4 roky v nepriamych dvojstupňových voľbách. Tá istá osoba môže byť zvolená za prezidenta najviac dvakrát za sebou. Prezident zostavuje svoj kabinet z 10 štátnych tajomníkov, predstaviteľov najvyšších departamentov (ministerstiev). Patria sem aj predstavitelia ďalších úradov a inštitúcií. Členov kabinetu vymenúva prezident so súhlasom dvoch tretín Senátu. Kabinet má len poradnú právomoc. Jednotliví členovia kabinetu môžu samostatne rozhodovať o dôležitých otázkach len vtedy, keď ich tým prezident osobne poverí. Prezident vymenúva aj členov Najvyššieho súdu so súhlasom dvoch tretín Senátu na vopred neobmedzené obdobie. V roku 1939 bol zriadený úrad prezidenta, ktorý zahŕňa Úrad Bieleho domu a 8 ďalších inštitúcií, reprezentujúcich jednotlivé oblasti spoločenského života.
Najvyšší súd tvorí 9 sudcov menovaných prezidentom so súhlasom dvoch tretín Senátu. Dáva všeobecne záväzný výklad ústavy a kontroluje, či sú nariadenia ostatných najvyšších orgánov štátnej moci v súlade s ústavou. Môže výrazne zasahovať do činnosti Kongresu i prezidenta, preto často prebiehajú ostré boje pri vymenúvaní nových sudcov z pozície ich politickej orientácie.
Zopakujte si:
1.) Definuj pojem superveľmoc.2.) V ktorých rokoch 20. storočia vznikol bipolárny svetový politický systém?
3.) Charakterizuj politický systém USA.
4.) Ako sa nazýval sovietsky parlament podľa ústavy z r. 1936?
5.) Bolo v ústavách ZSSR zakotvené právo na náboženskú slobodu?
Použitá literatúra:
Kol. Aut.: Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1999Pečenka M., Luňák P. A kol.: Encyklopedie moderní historie, Nakladatelství Libri, Praha 1998
Hečková J., Marci Ľ., Slneková, V.. Nagy, Z.: Dejepis, pomôcka pre maturantov, Enigma, Nitra, 2007
Chovanec, F.: Politicko-ekonomické vzťahy USA a Ruskej federácie po rozpade ZSSR, Slovenská politologická revue 3/2004
Zdroje obrazkov:
http://www.socialstudiesforkids.com/subjects/harrystruman.htmhttp://www.davidstuff.com/historical/stalin.htm
http://www.totalita.cz/1948/1948_0225.php
http://www.airspace.cz/akademie_letectvi/2011/09/berlinsky-vzdusny-most/
http://www.warstore.co.uk/ussr-flag---5-feet-x-3-feet-2864-p.asp
http://sk.wikipedia.org/wiki/Červená_hviezd
http://sk.wikipedia.org/wiki/%C5%A0t%C3%A1tny_znak_Spojen%C3%BDch_%C5%A1t%C3%A1tov
http://en.wikipedia.org/wiki/United_States_Bill_of_Rights