Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

 

 

Územie Talianska bolo počas celého stredoveku rozdrobené na menšie štátne celky podliehajúce rôznym sféram vplyvu. Po krátkom období napoleonskej nadvlády v Európe, keď podliehalo francúzskej hegemónii, sa znovu vrátilo do stavu územnej rozdrobenosti. Sever Apenínského polostrova patril pod nadvládu Habsburgovcov, ktorí vládli priamo v Benátsku a Lombardii, členovia habsburského rodu boli vládcami aj v Toskánsku a Modene.

 

Výnimku tvorilo Sardínske kráľovstvo s centrom v Turíne, kde vládla savojská dynastia. Stred Talianska ovládal pápežský štát a južné Neapolské kráľovstvo patrilo španielskym Bourbonovcom. Neorvnomerný hospodársky vývoj spôsobil hlboké rozdiely medzi severom, kde sa rozvíjal priemysel a budovala sa moderná cestná a železničná sieť a zaostalým, prevažne poľnohospodárskym juhom, kde ešte prežívali feudálne vzťahy. Colné bariéry medzi jednotlivými štátmi sťažovali utvorenie jednotného národného trhu a tým aj vyrovnávanie týchto rozdielov.

 

Túžba po zjednotení krajiny sa prejavila v hnutí risorgimenta (G. Mazzini, G. Garibaldi) už začiatkom 19. storočia a vyvrcholila revolučným hnutím r. 1848/49, ktoré však neprinieslo očakávené výsledky. Idea zjednotenia však našla svoje miesto na dvore sardínskeho kráľa Viktora Emanuela II., ktorého ministerský predseda Camillo Cavour odmietol revolučnú cestu presadzovanú Mazzinim a zvolil taktiku vyčkávania na priaznivejšiu medzinárodnú situáciu. Tá prišla onedlho v podobe Krymskej vojny (1853-56), kde proti expanzionistickým snahám cárskeho Ruska, ktoré využilo upadajúcu moc Osmanskej ríše a vojensky napadlo Moldavsko, Rumunsko a Valašsko, vystúpila Veľká Británia a Francúzsko. Na ich strane vstúpilo Sardínske kráľovstvo r. 1855 do vojny a získalo si tak medzinárodnú prestíž, ako aj užitočné spojenectvo s Francúzskom.

 

To vyústilo r. 1858 do spoločného stretnutia Napoleona III. s Cavourom v Plombieres. Napoleon III. podporoval zjednotenie Talianska pod vládou savojskej dynastie a Cavourovi sľúbil vojenskú podporu proti Rakúsku. Vojna vypukla r. 1859. V bitke pri Magente a Solferine sa spojeným francúzsko-talianskym vojskám podarilo poraziť rakúsku armádu. Bitky pri Solferine sa účastnil aj švajčiarsky obchodník Henri Dunant, ktorý o nej neskôr vydal knihu Spomienky na Solferino, kde opisuje hrôzy vojny, predovšetkým utrpenie ranených a zomierajúcich na bojisku po bitke. Kniha prinášala aj návrh na založenie spoločnosti, ktorá by zabezpečovala starostrlivosť o týchto trpiacich. Dunantove úsilie viedlo ku založeniu medzinárodnej organizácie Červeného kríža a ku prijatiu Ženevského dohovoru o zlepšení osudu ranených vojakov v poli v r. 1864. Bojov v Lombardii sa účastnil aj Giuseppe Garibaldi, ktorý sa pred vojnou vrátil z exilu. V júli 1859 podpísal Napoleon III. s Rakúskom separátnu mierovú dohodu vo Villafrance, ktorá prinášala najväčšie výhody Francúzsku, no nádeje Talianov sa zjednotenie spĺňala len čiastočne.

 

Sardínske kráľovstvo získalo len časť Lombardie s Milánom, aj za tú však Francúzsku muselo odstúpiť Nizzu a Savojsko. Pre Garibaldiho bola zvlášť bolestná strata jeho rodiska – Nizzy, čo vraj niky Cavourovi neodpustil. Druhá časť Lombardie taktiež pripadla Francúzsku. Rakúsku zostalo Benátsko. Parma, Modena a Toskánsko mali o svojom osude rozhodnúť v plebiscite, ktorý prebehol v r. 1860 a znamenal zjednotenie týchto štátov so Sardínskym kráľovstvom. V apríli 1860 vypuklo v Neapolskom kráľovstve ľudové povstanie proti tyranskej nadvláde Bourbonovcov. Na Sicíliu sa vypravil G. Garibaldi spolu s asi tisíc dobrovoľníkmi, tzv. výpravou červených košieľ. Vyplavili sa z Janova po vylodení sa na Sicílii dosiahli úspechy v boji proti armáde pápežského štátu, ktorá prišla podporiť neapolského kráľa. Ďalšie úspechy dosiahli jeho jednotky v bojoch s vojskami neapolského kráľovstva. Cavour, ktorý sa obával postupu radikálneho Garibaldiho na sever, vyslal do pápežského štátu sardínske jednotky, ktoré obsadili všetky pápežské územia okrem Ríma a jeho blízkeho okolia (tzv. Patrimonium sancti Petri).

 

V r. 1860 na základe ľudového hlasovania bolo južné Taliansko so Sicíliou pripojené ku Sardínskemu kráľovstvu, v tom istom roku sa ku vznikajúcemu talianskemu štátu pridala aj Umbria. Keď bol v marci 1861 na zasadnutí prvého celotalianskeho parlamentu v Turíne Viktor Emanuel II. vyhlásený za kráľa Talianskeho kráľovstva, chýbalo ešte ku zjednoteniu celého talianskeho územia Benátsko a pápežský štát. V júni 1861 postihla mladý štát významná strata – náhle vo veku 51 rokov zomrel Camillo Cavour. K ďalšiemu zjednocovaniu Talianska opäť prispel vývoj na medzinárodnej scéne. Tentokrát šlo o vyostrovanie konfliktu medzi Pruskom a Rakúskom. Pruský ministerský predseda Otto von Bismarck v snahe oslabiť postavenie Rakúska v Nemeckom spolku, vyvola vojnový konflikt, ktorý sa skončil porážkou Rakúska v bitke pri Hradci Králové v r. 1866. Taliansko v tejto vojne vystupovalo ako spojenec Pruska a na základe mierovej zmluvy uzavretej r. 1866 získalo od Rakúska Benátsko.

 

Taliansko sa však muselo na oplátku v prospech Rakúska vzdať Istrie a Tirolska. Zostávalo už len pripojiť pápežský štát, ktorý sa nachádzal pod ochranou Francúzska a francúzska armáda tam mala svoje jednotky. Napoleon III. ich však po vypuknutí francúzsko-pruskej vojny v júli 1870 stiahol, čím uvoľnil talianskej armáde cestu k obsadeniu Ríma 20.9.1870 a k jeho vyhláseniu za hlavné mesto Talianska r. 1870. Z mocného pápežského štátu, ktorý od 8. storočia ovládal celý stred Apeninského polostrova zostal len Vatikán o rozlohe 0.4 ha. Pápež Pius IX., ktorý nesúhlasil so zjednotením Talianska sa však vyhlásil za vatikánskeho väzňa a odmietol, podobne ako jeho nástupcovia, opustiť Vatikán. Vzťahy medzi Talianskym štátom a Vatikánom sa upravili až uzavretím lateránskych zmlúv medzi Benitom Mussolinim a pápežom Piom XI. r. 1929. Taliansko uznalo Vatikán ako suverénny štát a za stratené územie získal finančné odškodné. Vatikán sa vzdal nárokov na pôvodné územia a uznal Rím ako hlavné mesto Talianska. Zjednotenie Talianska otvorilo cestu rýchlejšiemu rozvoju talianskeho hospodárstva a ukončilo formovanie moderného talianskeho národa. Taliansko sa stalo európskou mocnosťou, no jeho ekonomická situácia bola žalostná a to predovšetkým v južných oblastiach, kde nebol takmer žiadny priemysel, zato vysoké percento obyvateľov bolo chudobných a negramotných. Kým sever sa rýchlo industrializoval, pozostatky feudálneho zriadenia brzdili hospodársky rozvoj juhu a tým prispevali k stále viac nerovnomernému vývoju oboch častí krajiny, ktorý je zjavný dodnes.

 

 

Otázky:

  1. Ako bolo rozdelené Taliansko od obdobia stredoveku?

  2. Ktorá časť Talianska sa stala centrom zjednocovacích snáh?

  3. Kto bol na čele zjednocovacieho procesu?

  4. Aké boli výsledky vojny v r. 1859?

  5. Čo viedlo ku vzniku Červeného kríža?

  6. Kto viedol povstanie na Sicílii r. 1860 a ako sa skončilo?

  7. Kedy bolo vyhlásené Talianske kráľovstvo?

  8. Ako získalo Taliansko od Rakúska Benátsko?

  9. Kedy a ako získalo Taliansko Rím?

  10. Čo je podstatou lateránskych dohôd, kedy a kým boli uzavreté?

 

 

Zoznam použitej literatúry:

Kol.aut.: Dejepis pre 2. ročník gymnázia, SNP, Bratislava 1986

Kol.aut.: Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1996

Hečková, J;Marci, Ľ.;Slneková, V.;Nagy, Z.: Dejepis (pomôcka pre maturantov), Enigma, Nitra, 2007