Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

 

Svätá ríša rímska nemeckého národa zanikla v r. 1806, keď sa jej cisár František II. vzdal cisárskej koruny. V Európe bol na vrchole moci Napoleon, z ktorého iniciatívy boli zrušené takmer všetky cirkevné a menšie svetské nemecké štáty. Z 16 nemeckých kniežatstiev sa vytvoril Rýnsky spolok, podriadený francúzskej nadvláde. Po porážke Napoleona r. 1815 bol ako nástupca Svätej ríše vytvorený Nemecký spolok, združujúci do voľnej únie 39 štátov na čele s Rakúskom. Spolok mal svoj vlastný snem, schádzajúci sa vo Frankfurte nad Mohanom.

 

Podobne ako v Taliansku však aj v Nemecku prebudené národné hnutie žiadalo vytvorenie jednotného nemeckého štátu. Volanie po jednote vyvrcholilo počas revolúcie v r. 1848-49, keď sa vo Frankfurte zišlo celonemecké Národné zhromaždenie, ktorého úlohou bolo vypracovať ústavu budúceho zjednoteného Nemecka. Tu však na seba narazili dve koncepcie: veľkonemecká, ktorá zahŕňala do nového štátu aj Rakúsko a malonemecká, ktorá s Rakúskom v novom štáte nerátala. Malonemecká koncepcia nakoniec zvíťazila a bola zahrnutá do novovytvorenej liberálnej ústavy z marca r. 1849. Ústava definovala Nemecko ako spolkový štát, ktorému bude vládnuť centrálna vláda na čele s cisárom a ústrednú zákonodárnu moc mal mať ríšsky snem. Pruský kráľ Fridrich Viliam IV., ktorému bola ponúknutá cisárska koruna, ju však odmietol, Národné zhromaždenie bolo rozpustené a revolúcia krvavo potlačená. V r. 1850 bol obnovený predrevolučný Nemecký spolok na čele s Rakúskom. Rakúsko sa však nedostalo do colnej únie s ostatnými nemeckými štátmi. Medzitým Rakúsku vyrástol v spolku konkurent s rastúcou hospodárskou a vojenskou silou a obrovskou vôľou k moci – Prusko.

 

V r. 1862 sa stal pruským ministerským predsedom Otto von Bismarck. Bismarckovým cieľom sa stalo vytvorenie silného, jednotného nemeckého štátu pod pruskou nadvládou. V r. 1864 získal Bismarck podporu Rakúska vo vojne proti Dánsku, ktoré v nej prišlo o Šlezvicko a Holštýnsko (tie rok predtým anektovalo). Šlezvicko pripadlo Prusku a Holštýnsko Rakúsku. Medzi oboma štátmi však okamžite prepukol spor o postavenie nových krajín v rámci Nemeckého spolku, ktorý ešte zosilnel po tom, čo Prusko o rok neskôr opäť zmarilo pokus Rakúska o vstup do Nemeckého colného spolku. Všetko smerovalo k vypuknutiu vojny medzi oboma krajinami. Bismarck, ktorý si zaistil neutralitu Francúzska (tu ešte politická elita nepochopila, aké nebezpečenstvo pre ňu predstavuje rodiaca sa pruská moc) a vojenské spojenectvo Talianska (tomu zas šlo o získanie Benátska, kde vládlo Rakúsko), v r. 1866 navrhol rozpustenie Nemeckého spolku a zvolanie nemeckého národného zhromaždenia, ktoré malo vypracovať ústavu nového nemeckého štátu bez účasti Rakúska. Zakrátko boli prerušené diplomatické styky medzi oboma krajinami a v júni 1866 vypukla prusko-rakúska vojna. Spolu s Pruskom vypovedalo vojnu Rakúsku aj Taliansko, takže Rakúsko bolo nútené bojovať na dvoch frontoch. Na talianskom fronte Rakúsko dosahovalo úspechy, a to na súši i na mori, no jeho južná armáda utrpela značné straty na životoch. Cisár František Jozef sa okrem toho už rozhodol, že sa Benátska vzdá a chcel presunúť čo najväčší počet vojakov do Čiech, kde prebiehal druhý, severný front. Boje v Čechách sa skončili pre

 

Rakúsko katastrofálnou bitkou pri Hradci Králové 3.júla 1866. Bitky sa na oboch stranách dohromady zúčastnilo 400 tisíc mužov, na rakúskej strane bolo vyše 40 tisíc mŕtvych. Vojna sa skončila uzavretím pražského mieru z 23. augusta 1866. Rakúsko v nej muselo uznať definitívny zánik Nemckého spolku a svoje vylúčenie z budúceho zjednoteného Nemecka. Pre Prusko vojna znamenala rozsiahle územné zisky: pod jeho nadvládu sa dostalo Šlezvicko, Holštýnsko, Hannoversko, Nassavsko, Frankfurt nad Mohanom, a väčšina územia Hessenska. Prusko na ním ovládanom území vytvorilo Severonemecký spolok (tvorilo ho 22 štátov na sever od rieky Mohan), ktorého prvým spolkovým kancelárom sa stal Bismarck. V južnom Nemecku malo dôjsť k vytvoreniu podobného Juhonemeckého spolku, ktorý by zahŕňal Bavorsko, zvyšok Hessenska, Bádensko a Württembersko. Myšlienka vytvorenia tohto spolku však ostala len na papieri. Rýchla porážka Rakúska a uzavretie ponižujúceho mieru konečne vzbudili obavy vo Francúzsku, ktorého cisár Napoleon III. sa nádejal, že po skončení vojny bude pôsobiť ako sprostredkovateľ a vyjedná pre Francúzsko územné zisky na ľavom brehu Rýna. Francúzsko sa v obavách pred mocnejúcim Pruskom pokúsilo uzavrieť spojenecké zmluvy s Rakúskom a Talianskom, aby Prusko dostalo do izolácie. Vzájomná nevraživosť vyvrcholila v spore o obsadenie uvoľneného španielskeho trónu, kde sa Bismarckovi podarilo presadiť tajnou dohodou nemeckého kandidáta, princa Leopolda z rodu Hohenzollnerovcov. Princ síce neskôr od kandidatúry odstúpil, no vo Francúzsku sa takýto postup považoval za provokáciu. Francúzsko, ktoré by sa v prípade nemeckého vládcu na španielskom tróne cítilo obkľúčené z oboch strán, žiadalo od pruského kráľa Wilhelma I. záruku, že Hohenzollnerovci sa navždy vzdajú nároku na španielsky trón. Wilhelm túto požiadavku odmietol a telegraficky informoval Bismarcka o francúzskych nárokoch. Bismarck depešu skrátil a upravil tak, aby zosmiešnila Francúzsko a takto ju uverejnil.

 

Zverejnenie „emžskej depeše“ (podľa Bad Ems odkiaľ ju cisár posielal) bolo bezprostrednou príčinou vypuknutia prusko-francúzskej vojny. V júni 1870 Francúzsko vyhlásilo Prusku vojnu. Vo vojne sa na Pruskú stranu pridali aj juhonemecké štáty, takže francúzska armáda musela bojovať proti vojskám z celého Nemecka. Francúzi urýchlene stiahli vojsko z Ríma, ktoré tam sídlilo ako ochrana pápežského štátu, čo využilo Taliansko a jeho územie okamžite obsadilo a dovŕšilo tak svoje zjednotenie. Na čele francúzskej armády stál sám cisár Napoleon III., jeho vojsko však podľahlo nemeckým silám pod velením Helmuta von Moltkeho. Najprv stratilo dôležitú pevnosť Méty a 1.9. bolo na hlavu porazené v bitke pri Sedane, kde francúzska armáda kapitulovala. Cisár sa dostal do zajatia a v Paríži vypuklo povstanie, ktoré zvrhlo jeho režim. 4. septembra bola vyhlásená Štvrtá francúzska republika, ktorá uzavrela s Nemeckom prímerie. Zdrvujúca poržka a následná mierová zluva uzavretá v máji 1871 vo Frankfurte nad Mohanom priniesli Francúzsku stratu územia Alsaska a Lotrinska a vojnové reparácie vo výške 5 miliárd frankov, ktoré musela republika zaplatiť do troch rokov. Zmluva francúzsko-nemecký konflikt nevyriešila, len ho prehĺbila, čo sa neblaho prejavilo v nasledujúcich desaťročiach. Štyri mesiace pred podpísaním frankfurtskej zmluvy, 18. januára 1871 bolo v Zrkadlovej sále zámku vo Versailles slávnostne vyhlásené nemecké cisárstvo pozostávajúce z 25 štátov. Cisárom sa stal pruský kráľ Wilhelm I., ríšskym kancelárom Otto von Bismarck. Zjednotené Nemecko sa stalo vedúcou silou v Európe a získalo v nej dominantné postavenie.

 

 

Otázky:

  1. Čo viedlo k zániku Svätej ríše rímskej nemeckého národa?

  2. Aké boli koncepcie vytvorenia nemeckého štátu?

  3. Popíš prusko-rakúsku vojnu.

  4. Čo prinieslo pražský mier z r. 1866?

  5. Aké boli príčiny vzniku nepriateľstva medzi Francúzskom a Pruskom?

  6. Popíš francúzsko-pruskú vojnu.

  7. Aké boli dôsledky mierovej zmluvy z Frankfurtu nad mohanom z r.1871?

  8. Kedy bolo vyhlásené Nemecké cisárstvo?

  9. Aké postavenie malo zjednotené Nemecko v Európe?

 

 

Zoznam použitej literatúry:

Kol.aut.: Dejepis pre 2. ročník gymnázia, SNP, Bratislava 1986

Kol.aut.: Dějiny evropské civilizace II, Paseka, Praha, 1996

Hečková, J;Marci, Ľ.;Slneková, V.;Nagy, Z.: Dejepis (pomôcka pre maturantov), Enigma, Nitra, 2007