Vypracovala: Mgr. Barbora Kopuncová

 

 

So súhlasom víťazných mocností (USA, ZSSR, Veľkej Británie) bol po skončení druhej svetovej vojny obnovený československý štát. Jeho ďalší vývoj spoluurčovali výsledky Teheránskej a Jaltskej konferencie, kde F.D. Roosevelt a W. Churchill ustúpili Stalinovmu tlaku a nechali mu voľné pole pôsobnosti v strednej a východnej Európe. 3. apríla 1945 pricestoval do oslobodeného východoslovenského mesta Humenné z exilu prezident Beneš, spolu s designovanými členmi novej československej (ďalej čs.) vlády. Na druhý deň bola v Košiciach táto vláda oficiálne vymenovaná – na jej čele stál bývalý čs. veľvyslanec v ZSSR Zdeněk Fierlinger. 5. apríla bol v Košiciach vyhlásený tzv. Košický vládny program (KVP), ktorý bol výsledkom marcových moskovských jednaní predstaviteľov zahraničného odboja. ČSR bola prehlásená za ľudovo-demokratickú republiku, politicky orientovanú na ZSSR. Program uznával svojbytnosť slovenského národa, vzťah medzi Čechmi a Slovákmi mal byť budovaný na princípe rovný s rovným. Za predstaviteľku slovenského národa bola uznaná Slovenská národná rada (SNR).

 

Vládny program zakazoval pravicovo orientované strany, ktoré existovali počas prvej ČSR, takže v obnovenej ČSR mali povolenú činnosť len sociálni demokrati, národní socialisti, ľudovci, slovenskí demokrati a komunisti, ktorých reprezentovala celoštátna KSČ, ako aj slovenská KSS. Nová vláda bola zložená z troch zástupcov každej strany, čo však kvôli existencii dvoch komunistických strán znamenalo, že komunisti v nej získali 6 kresiel. Viliam Široký a Klement Gottwald boli podpredsedami vlády, ministerstvo vnútra ovládol Václav Nosek, informácie riadil Václav Kopecký, ministerstvo poľnohospodárstva pripadlo Júliusovi Ďurišovi a ministerstvo práce Jozefovi Šoltézovi. Ďalší komunista Vladimír Clementis bol štátnym tajomníkom Ministerstva zahraničných vecí a ministrom obrany bol nestraník, no sympatizant KSČ generál Ludvík Svoboda. Do ustanovenia tzv. Dočasného národného zhromaždenia (DNZ), ktoré sa prvýkrát zišlo 28.10.1945, uplatňovala sa vládna moc vykonávala pomocou tzv. prezidenstkých dekrétov – nariadení s mocou zákona. Všetky dekréty pripravovala a schvaľovala čs. vláda, podpisoval ich prezident a príslušný rezortný minister, v prípade ústavných dekrétov všetci členovia vlády.

 

Bola vytvorená tzv. Národná fronta Čechov a Slovákov (NF), kde boli zastúpené všetky povolené strany (neskôr aj iné organizácie), a ktorá mala byť pôdou pre riešenie problémov povojnovej obnovy štátu. NF mohla rozhodovať o povolení činnosti nových politických strán, čo jej dávalo právomoci nezodpovedajúce fungovaniu demokratického štátu. KVP žiadal potrestanie vojnových zločincov, čo riešili prezidentské dekréty z júna a októbra 1945 o potrestaní nacistických zločincov a kolaborantov a mimoriadnych ľudových súdoch a o trestaní niektorých previnení proti národnej cti. Mimoriadne tvrdý bol postup proti národnostným menšinám. Nemci a Maďari boli zbavení štátneho občianstva a bol im skonfiškovaný majetok a poľnohospodárska pôda. Konečným cieľom bolo vytvorenie Československa bez Nemcov a Maďarov, dôvodom bolo rozkladné pôsobenie priveľkých národnostných menšín počas prvej ČSR. Uplatnil sa pritom princíp kolektívnej viny, z ktorého boli vyňatí jedine aktívni účastníci odboja. S odsunom nemeckého obyvateľstva súhlasili aj víťazné mocnosti, ktoré toto rozhodnutie odobrili na Postupimskej konferencii v lete 1945.

 

Dovtedy však prebiehal tzv. divoký odsun, teda vlastne vyháňanie Nemcov, ktoré bolo spojené s prejavmi ľudovej pomsty a krutosti (najotrasnejšie sú prípady vyhnania Nemcov z Brna, masaker v Ústí nad Labem, či masaker na Švédskych šancách, kde sa pomstitelia nerozpakovali strieľať do matiek s deťmi na rukách, hádzať kočíky s bábätkami do rieky Labe, ubíjaťa mučiť starých a chorých a pod. - takto bolo vysídlených asi 700 000 Nemcov ). Na apel mocností sa od roku 1946 začal tzv. organizovaný odsun pod medzinárodným dohľadom, ktorým bolo vysídlených 2 256 000 Nemcov. Čs. vláde sa však nepodarilo presadiť podobný odsun maďarskej menšiny, preto musela jednať s maďarskou vládou o výmene obyvateľstva, ktorá sa však realizovala len v obmedzenom rozsahu (cca 80 00 osôb z každej strany). Ďalšie riešenia, ako presídľovanie maďarského obyvateľstva do vnútrozemia, či tzv. reslovakizácia (prihlásenie sa za občanov slovenskej národnosti), nemali veľký úspech. Ekonomická časť KVP riešila predovšetkým obnovu vojnou zničeného hospodárstva krajiny. Prostriedky sa mali získať okrem iného z konfiškácie majetkov „Nemcov, Maďarov, zradcov a kolaborantov“. Ich majetok bol uvedený pod tzv. národnú správu a z veľkej časti skonfiškovaný.

 

Zlepšenie sociálneho postavenia ľudových vrstiev, ktoré bolo taktiež cieľom programu, sa snažila vláda dosiahnuť znárodňovaním. 24. 10.1945 prezident Beneš vydal 4 dekréty, ktorými boli zoštátnené bane a najdôležitejšie odbory priemyslu, potravinársky priemysel, banky a poisťovne. Takto bolo znárodnených viac než 3000 podnikov. Čoskoro po vyhlásení KVP začali prvé rokovania medzi predstaviteľmi ústrednej čs. vlády a SNR, ktoré mali vymedziť kompetencie SNR, ako aj presne určiť štátoprávne usporiadanie ČSR. Pôvodný návrh, aby aj v českých zemiach vznikla Česká národná rada a vytvorila sa tak federácia, bol zamietnutý. Namiesto toho 2.6.1945 bola schválená prvá pražská dohoda, ktorá ponechávala asymetrické usporiadanie ČSR, kde v českej časti vládla ústredná vláda a v slovenskej SNR, ktorej výkonným orgánom bol Zbor povereníkov. Do kompetencií ústrednej vlády spadala ústava, štátne hranice, národná obrana, styky so zahraničím, mena a.i. .Zákonodárnu moc s celoštátnou pôsobnosťou do ustanovenia DNZ vykonával po dohode so SNR dekrétmi prezident, vo všetkých veciach, ktoré neboli v pôsobnosti ústrednej zákonodárnej moci, rozhodovala na Slovensku SNR. Od konca októbra 1945 zákonodárnu moc v štáte prevzalo DNZ, ktoré tvorilo 300 poslancov: 200 za české zeme a 100 za Slovensko.

 

Poslanci neboli volení, ale delegovaní národnými výbormi, miestnymi orgánmi štátnej správy. Každá z povolených strán mala 40 poslaneckých kresiel, zvyšok si rozdelili záujmové organizácie. DNZ ako najvyšší zákonodárny orgán štátu sa dostalo do kompetenčných sporov so SNR. Tie riešila v apríli 1946 prijatá druhá pražská dohoda, ktorá upravovala výkon právomocí prezidenta na Slovensku a styk medzi DNZ a SNR. Posilnila sa moc prezidenta, najmä v personálnych otázkach, ako bolo udeľovanie milosti, vymenúvanie profesorov, vyšších štátnych úradníkov atď. V tomto období už boli v plnom prúde prípravy na prvé povojnové voľby, ktoré sa mali konať v máji 1946. Voľby neboli všeobecné, pretože volebné právo mali len čs. občania českej, slovenskej a iných slovanských národností – ani tí Maďari a Nemci, ktorým zostalo čs. občianstvo nemohli voliť. Účasť vo voľbách bola povinná. Vo voľbách neexistovala ani opozícia, pretože k nim boli pripustené len strany združené v Národnom fronte. Na získanie hlasov, ktoré pred vojnou patrili dvom najväčším stranám – agrárnikom a HSĽS, boli založené Strana práce a Strana slobody; tie síce boli prijaté do Národného frontu, nezískali však takú podporu, ako očakávali, ale len niečo vyše 3%. Hlasy českých voličov, ktorí pred vojnou volili agrárnikov, čiastočne získala KSČ, no predovšetkým pripadli čs. strane národnosocialistickej. O hlasy prívržencov HSĽS na Slovensku zvádzala boj KSS a DS.

 

Vedeniu demokratickej strany sa podaril šikovný ťah, keď sa tzv. aprílovou dohodou spojila s predstaviteľmi katolíckeho politického spektra, ktorí nepatrili k exponovaným predstaviteľom ľudáckeho režimu. Súčasťou dohody bol aj prísľub mierneho súdu s bývalým prezidentom dr. Jozefom Tisom (ten však bol popravený o rok neskôr, v apríli 1947, čo oslabilo pozíciu DS na Slovensku). Do vedenia strany sa dostali politici J. Kempný a M. Bugár, ktorí neboli spájaní s ľudáckym režimom. Voľby sa konali 26.5.1946 a v Čechách priniesli drvivé víťazstvo KSČ s 40% hlasov (národní socialisti, druhá najsilnejšia strana získala „len“ 23,6%). Na Slovensku však voľby znamenali pre komunistov sklamanie: aprílová dohoda priniesla svoje ovocie a DS získala až 62% hlasov (v porovnaní s KSS, ktorá získala 30,37%). V SNR a Zbore povereníkov sa rozdeľovali mandáty a pozície podľa kľúča 9:5, predsedom SNR sa stal predseda DS Jozef Lettrich, predsedom ZP komunista Gustáv Husák. V celoštátnom merítku však zvíťazili komunisti, ktorí v novom Ústavodárnom národnom zhromaždení (ÚNZ) získali 114 poslaneckých mandátov a predsedom vlády sa stal Klement Gottwald. Cieľom oboch komunistických strán bolo nastolenie diktatúry, čo sa prejavilo hneď po voľnbách viacerými spôsobmi. Predovšetkým to boli požiadavky hospodárskeho charakteru, nezlučiteľné s demokratickým zriadením, ako zoštátnenie súkromného veľkoobchodu, ďalšie znárodňovanie priemyslu, pozemková reforma, ktorou sa mala znárodniť a rozdeliť všetka pôda nad 50 ha.

 

Komunisti ovládali dôležité ministerstvo informácií a ministerstvo vnútra a postupne prenikli do všetkých zložiek bezpečnostného aparátu, predovšetkým štátnej bezpečnosti a spravodajstva. Podporu obyvateľstva využívali na mimoparlamentné akcie, ako boli petície, zhromaždenia, štrajky odborov (na ich čele stál A. Zápotocký). Nahrávala im aj medzinárodná situácia. V r. 1946 sa už prejavovalo napätie vovnútri protihitlerovskej koalície. V marci predniesol v USA W. Churchill svoj slávny fultonský prejav, kde prvýkrát použil termín železná opona, v susednom Poľsku už vládla prosovietska vláda a v Maďarsku sa schyľovalo k prevratu, samotná ČSR prišla po vojne o rozsiahle územie Podkarpatskej Rusi, ktoré si nárokoval Stalin. Ilúzia, že ČSR bude mostom medzi východom a západom, začala dostávať vážne trhliny. Svoju posilnenú pozíciu využili komunisti na vysporiadanie sa s DS na Slovensku. Pomocou tretej pražskej dohody (jún 1946), ktorú iniciovali, a ktorú ostatné české strany z obáv pred opakovaním udalostí roku 1938 prijali, dosiahli podriadenie SNR a ZP ústrednej vláde v Prahe. Vláda kontrolovala zákonodárnu činnosť SNR, návrhy zákonov museli byť najprv odsúhlasené v Prahe, slovenskí povereníci boli podriadení rezortným ministrom ústrednej vlády. SNR a ZP sa tak stali iba predĺženou rukou pražskej vlády.

 

Občianska vojna v Grécku, jasne cielená ako otvorenie cesty do Stredomoria pre Stalina, obrovská podpora obyvateľstva komunistickým stranám vo vojnou zničenom Francúzsku a Taliansku, neschopnosť Veľkej Británie plniť úlohu „svetového policajta“ viedli začiatkom r. 1947 k tomu, že prezident USA H. Truman vyhlásil tzv. Trumanovu doktrínu, ktorou prisľúbil pomoc vládam demokratických zemí bezprostredne ohrozených komunistickou expanziou. V júni 1947 predstavil americký štátny tajomník G.C. Marsahall plán materiálnej pomoci európskym štátom, ktoré nemohli vlastnými silami obnoviť svoje vojnou zničené hospodárstvo. Vláda ČSR, podobne ako Poľska a Juhoslávie, prejavila o pomoc z USA záujem, no po ultimáte z Moskvy účasť na Marshallovom pláne zamietla, čím si zavrela posledné dvere k možnému demokratickému vývoju. Takýto vývoj na medzinárodnom poli len nahrával čs. komunistom. Likvidácia DS pokračovala vykonštruovaným procesom s tzv. „ľudáckym sprisahaním“. V lete 1947 bezpečnosť obvinila DS, že kryje protištátne skupiny, napojené na povojnový ľudácky exil v zahraničí. Nasledovala vlna zatýkania (vyše 600 osôb), medzi nimi boli aj tajomníci DS J. Kempný a M. Bugár. Podpredseda vlády J. Ursíny, taktiež obvinený zo spolupráce s ľudákmi, bol nútený odstúpiť. Komunisti využili slabú úrodu a nespokojnosť obyvateľov a obviňovali povereníctva vedené DS zo zásobovacích ťažkostí.

 

Žiadali zavedenie milionárskej dane a tvrdé potrestanie čiernych obchodníkov, zmobilizovali odbory, partizánov, nespokojných roľníkov. Situácia počas jesennej krízy bola natoľko vypätá, že koncom októbra do Bratislavy pricestoval predseda vlády K. Gottwald, a spoločným tlakom centrálnej vlády, odborov a nátlakových skupín dosiahol rekonštrukciu Zboru povereníkov, kde DS zostalo len 6 miest a stratila tak absolútnu väčšinu. Podobná situácia sa zopakovala o tri mesiace v Prahe. Predmetom sporu sa stali pomery na ministerstve vnútra, na čele ktorého stál komunista V. Nosek. 13.februára zástupcovia občianskych strán protestovali proti Nosekovým personálnym zmenám, vymieňaniu dôstojníkov polície a štátnej bezpečnosti za komunistov, nepripúštaniu nekomunistov do funkcií a pod. 20.2. podalo 12 ministrov z DS, čs. strany lidovej a národnosocialistickej podalo protestnú demisiu, dúfajúc, že prezident ju neprijme a dôjde k pádu vlády a predčasným voľbám. Komunisti, inštruovaní námestníkom ministerstva zahraničných vecí ZSSR Zorinom, ktorý deň predtým prišiel do ČSR, odpovedali mobilizáciou más. Na obrovskom zhromaždení závodných výborov a odborových skupín na Staromestskom námestí v Prahe 22.2. Gottwald prezidenta žiadal, aby demisiu prijal a vyzval ľud na zakladanie akčných výborov na očistu verejného života. Zjazd závodných výborov a odborových skupín podporil požiadavky KSČ na ďalšie znárodnenie, pozemkovú reformu a zoštátnenie poistenia. 23.2. G. Husák zbavil Povereníkov za DS ich funkcií, 24.2. vypukol generálny štrajk a 25.2. ťažko chorý prezident Beneš prijal demisiu nekomunistických členov vlády a vymenoval novú vládu podľa Gottwaldovho návrhu. Moc v zemi prebrali za pomoci akčných výborov komunisti. Národné zhromaždenie, vystrašené čistkami, zatýkaním a v neposlednej miere aj záhadným úmrtím ministra zahraničia Jana Masaryka, prijalo zákony o pozemkovej reforme a o znárodnení podnikov nad 50 zamestnancov. Hneď po februárovom víťazstve komunisti sústredili reálnu moc v rukách najvyšších funkcionárov KSČ. Počet členov ostatných strán bol zredukovaný na pár tisíc a nekomunistickým stranám zostala len úloha maskovania diktatúry.


Ústava 9. mája prehlásila ČSR za ľudovodemokratockú republiku, za cieľ si kládla vybudovanie socializmu. Prezident Beneš ju odmietol podpísať. Voľby, konané 30.5.1948, umožňovali výber len zo spoločnej kandidátky Národného frontu, konali sa v atmosfére zastrašovania a stíhania akýchkoľvek pokusov o protikomunistickú agitáciu. Napriek tomu sa výsledky museli falšovať a našlo sa okolo 14% odvážlivcov, ktorí do urny vhodili biele lístky. V júni odstúpil prezident Beneš a NZ na jeho miesto zvolilo K. Gottwalda, jeho nástupcom v kresle predsedu vlády bol A. Zápotocký. Odporcovia komunistickej diktatúry sa ešte dvakrát pokúsili verejne vyjadriť nevôľu s nastupujúcim režimom: v júni v Prahe na Všesokolskom zlete, kde v slávnostnom sprievode zaznely protesty proti Gottwaldovi a v septembri na pohrebe prezidenta Beneša. Vládna moc reagovala vlnou zatýkania a vyhlásením ostrého kurzu proti reakcii. Prijatím Zákona na ochranu ľudovodemokratickej republiky 231/1948 a zriaďovaním pomocných technických práporov a táborov nútených prác sa vysporiadala s ozajstnými i domnelými odporcami režimu: príslušníkmi nekomunistických strán, členmi demokratického odboja z 2. svetovej vojny, vojakmi zo západného frontu, predstaviteľmi kresťanských cirkví. Počas politických procesov bolo odsúdených asi 280 tisíc ľudí, odsúdených na smrť bolo 242 osôb. Okolo 25 tisíc občanov emigrovalo v rokoch 1948-51 do zahraničia. Československo sa na vyše 40 rokov ocitlo pod vládou totalitnej diktatúry.

 

 

Otázky:

  1. Popíš zásady Košického vládneho programu.

  2. Aké strany mohli pôsobiť v obnovenej ČSR?

  3. Čo boli prezidentské dekréty?

  4. Popíš pražské dohody.

  5. Ako sa povojnová ČSR vysporiadala s nemeckou a maďarskou menšinou?

  6. Aký bol vplyv medzinárodnej situácie na dianie v ČSR?

  7. V čom spočívala aprílová dohoda a aký mala vplyv na voľby r. 1946?

  8. Čo bolo príčinou jesennej krízy 1947?

  9. Ako prebiehal prevrat vo februári 1948?

  10. Popíš udalosti po februári 1948.

 

 

Zoznam použitej literatúry:

Kol.aut.: Dějiny zemí koruny české, Paseka, Praha, 1992

Kol.aut.: Dejiny Slovenska, Academic Electronic Press, Bratislava, 2000

Rychlík, Jan: Česi a Slováci v20. Století 1945-1990, Academic Electronic Press, Bratislava, 1997