Socializácia je proces, pri ktorom sa človek začleňuje do spoločnosti a učí sa ako má v spoločnosti nažívať spolu s ostatnými jedincami. Jednotlivec sa vždy stáva súčasťou spoločnosti, a preto celý proces socializácie začína už jeho narodením. Tento proces trvá celý život, aj keď najdôležitejšia časť socializačného procesu prebieha v už v detstve. Proces socializácie je teda celoživotný proces. (Najlepšie sa ukazuje práve vtedy, keď jedinec vstupuje do nového sociálneho prostredia a potrebuje sa naučiť ako to v tomto novom prostredí s ostatnými jednotlivcami chodí.) V procese socializácie platí pravidlo, že sa prispôsobuje jednotlivec spoločnosti a nie spoločnosť jednotlivcovi. Hlavnou metódou socializácie je pri tom napodobovanie. Jednotlivec sa učí žiť v spoločnosti tým, že napodobuje správanie ostatných. Práve napodobovanie je najdôležitejšia metóda procesu socializácie. Ďalšou súčasťou socializácie je prijatie alebo odmietnutie správania sa istej sociálnej skupiny, v ktorej sa človek socializuje. Podľa toho rozlišujeme asociáciu a disociáciu. Asociácia je prijatie a začlenenie sa do spoločnosti, a teda prijatie istého správania sa. Disociácia je naopak odmietnutie správania istej spoločnosti a je to teda istá spoločenská neprispôsobilosť. Často krát sa stáva, že disociálny jedinec začne konať protispoločensky. Niekedy sa tento človek snaží o prevrátenie správania sa spoločnosti, ale toto nie je možné, lebo väčšina sa neprispôsobí jednotlivcovi.


Základnou funkciou socializácie je, že pomáha jednotlivcovi prežiť v rámci istej spoločnosti a pomáha mu uskutočňovať svoje ciele a potreby. Proces socializácie zároveň umožňuje, aby sa hodnoty spoločnosti nevytratili, ale naopak prenášali z generácie na generáciu. Tým napomáha proces socializácie zdokonaľovaniu sa spoločnosti a to nielen v materiálnej, ale aj duchovnej oblasti (náboženská kultúra a jej šírenie). Socializácia ako proces má teda krátkodobý a dlhodobý účinok – pomáha jednotlivcovi prežiť a pomáha rozvíjať celú spoločnosť.


 

Celý proces socializácie má dve fázy a to sú:


  1. Fáza primárna – je to prvotná fáza, ktorá sa odohráva v období detstva a dospievania. V tomto období sa človek učí to najzákladnejšie sociálne správanie. Dominuje tu predovšetkým výchova a učenie sa.

  2. Fáza sekundárna – je to fáza prebiehajúca už v období dospelosti, v ktorej je človek síce socializovaný, ale snaží sa svoje schopnosti a naučené danosti plne využívať v prospech spoločnosti. Zároveň (keďže je toto obdobie, obdobím neustálych zmien v živote človeka) sa jedinec neustále prispôsobuje novým spoločenským situáciám.



Socializácia sleduje nasledovné ciele:


  1. Najdôležitejší cieľ je naučiť jednotlivca žiť v spoločnosti. A to tak aby sa jeho správanie nevymykalo žiadnym spoločenským pravidlám. Dôležité je pripraviť ho aj na isté sociálne role, ktoré v spoločnosti musí zvládať.

  2. Naučiť jednotlivca vybrať si medzi dobrými a zlými hodnotami a hodnotami, ktoré spoločnosť rozvíjajú.

  3. Jednotlivec si musí vedieť utvoriť na dané situácie svoj vlastný názor a teda utvoriť si istú identitu, ktorá vychádza z jeho postojov.

  4. Jednotlivec musí vedieť konať aj bez kontroly (vytvorenie istého spoločenského svedomia)


 

Socializácia je pre jednotlivca nevyhnutne dôležitý proces, vďaka ktorému sa vie pohybovať v rámci spoločnosti. Tento proces má svoje problémy, ktoré v jeho priebehu môžu vzniknúť. Andrea Varinská Vavrová poukazuje na 3 druhy problémov a to sú:


  1. Problém sociálnej kontroly – sociálna kontrola je prehľadnejšia v menších sociálnych zoskupeniach (v menších mestách). Vo veľkých zoskupeniach je intenzita sociálnej kontroly nižšia. To spôsobuje ľahostajnosť a nezáujem. Je to najlepšia cesta ku kriminalite. (Vo veľkomestách je kriminalita omnoho väčšia ako v malých mestách, či osadách).

  2. Pôsobenie neformálnych skupín - sú to skupiny, ktoré môžu byť vytvorené za účelom podpory spoločnosti, alebo aj skupiny, ktoré budú negatívnym spôsobom pôsobiť na socializáciu jednotlivca. Keďže tieto skupiny nie sú oficiálne je ich potenciálna hrozba vždy reálna.

  3. Tvorba postojov - nie každý jednotlivec je schopný si sám utvoriť svoj vlastný postoj. Preto vždy existuje riziko, že pri rôznorodosti postojov a názorov (napr. v rodine) môže dôjsť k zmätenosti jednotlivca.   



Zopakujte si:
1. Ako definujeme proces socializácie?
2. Vysvetlite pojem asociálnosť a disociálnosť!
3. Aké fázy socializácie poznáme?
4. Aké problémy pri socializácií môžu vznitnúť?
5. Aká je hlavná úloha socializácie?

Použitá literatúra:
1. Kolektív autorov, Zmaturuj z náuky o spoločnosti, Didaktis, Brno, 2002
2. A. Martinská Vavrová, Príprava na maturitu – náuka o spoločnosti, Príroda, Bratislava, 2009