Ivan Krasko – Pter Bezruč

 

Ivan Krasko – predstaviteľ slovenskej literárnej moderny.

Petr Bezruč - predstaviteľ českej literárnej moderny.

 

 

SPOLOČNÉ A ROZDIELNE ZNAKY TVORBY P. BEZRUČA A I. KRASKU:


  • Obaja autori predstavujú literárnu modernu.

  • Obaja reagovali vo svojej tvorbe na sociálne, národné a osobné problémy.

  • U oboch autorov prevláda pocit smútku, bolesti, utrpenia, nepochopenia, smrti.

  • Obaja sa snažili o obranu seba a ľudí proti zložitej dobe.

  • Obaja autori odmietali žiť vo večnej biede a žiali.

  • Obaja vychádzajú vo svojej tvorbe z osobného zážitku, z vlastného života.

  • Obaja autori reagujú aj na život svojho národa, národa živoriaceho, utláčaného.

  • P. Bezruč tému národa a jeho postavenia rieši ešte podrobnejšie a výraznejšie ako I. Krasko.

  • Osobné problémy P. Bezruč podáva len v skratke, I. Krasko sa im venuje oveľa výraznejšie.

  • Predovšetkým zbierka Nox et solitudo (I. Krasko) je úplne osobná – autor spracoval osobné zážitky, svoj smútok, samotu, pocity skepsy,...

  • I. Krasko svoju tvorbu začal osobnými problémami, ale P. Bezruč spoločenskými a v závere tvorby dospel k osobným.


 

Petr Bezruč

 

http://antik-kant.cz/katal/bezruc.html

 

Základné životopisné údaje:

 

  • Petr Bezruč je literárny pseudonym Vladimíra Vašeka.

  • Narodil sa 15. septembra 1867 v Opave (Česká republika).

  • Zomrel 12. februára 1958 v Olomouci.

  • Jeho otec bol učiteľ, filológ a sliezsky buditeľ.

  • Otec mu predčasne zomrel a Vladimíra Vaška vychovávala matka, spolu ich bolo 6 detí. Vyrastali v ťažkej životnej situácii.

  • Študoval na gymnáziu v Brne, kde začal aj svoju literárnu činnosť. Jej začiatok predstavujú najmä ironické veršovačky namierené proti učiteľom.

  • Neskôr študoval klasickú filológiu v Prahe, ale štúdiá nedokončil.

  • Po ukončení štúdií žil náročným spôsobom života, upadal do depresií, ťažko si hľadal prácu, nepomáhal rodine, vyhľadával kaviarne,...

  • Napokon sa zamestnal na pošte v malom meste Místek.

  • Naďalej tam žil neviazaným spôsobom života, ale čoraz častejšie a výraznejšie si uvedomoval ťažký život obyčajných ľudí, problémy okolitých mestečiek a dedín,...

  • Autor si všímal okolie, ľudí a písal básne o aktuálnych problémoch doby.

  • Jeho život komplikovala pľúcna choroba, ale aj napriek tomu sa dožil vysokého veku – 90 rokov.


Český básnik, ktorý uverejnil svoju básnickú zbierku - Slezské písně - na začiatku 20. storočia. Zbierku tvoria výnimočné verše, ktoré svojim útočným prihováraním sa za sociálne a národné záujmy českých ľudí v Sliezsku nemajú v českej literatúre obdobu. K Sliezsku mal autor citový vzťah, ktorý získal vďaka osobnej skúsenosti – poznal dediny, ťažkú prácu ľudí v baniach, národnostný útlak,...)

 

Literárni historici radia P. Bezruča do generácie tzv. anarchistických buričov. Jeho dielo bolo ovplyvnené symbolizmom a Českou modernou.

 

Básnická zbierka Slezské písne vznikala postupne – jej počiatky sa spájajú s obdobím Bezručovej choroby (1898), kedy vznikla postava barda.

 

Autor postupne vznikajúce básne zasielal v listoch redaktorovi časopisu Čas J. Herbenovi, ktorý rešpektoval autorovu túžbu po anonymite. V priebehu roka 1899 poslal P. Bezruč 55 básní. Ďalšie básne napísal autor o niekoľko rokov neskôr.

 

Bezručove básne vyšli najprv pod názvom Slezské číslo v roku 1903. Vtedy vyšli anonymne a siným usporiadaním. Ako Slezské písne vyšli až v roku 1909. Ale aj v nasledujúcich rokoch autor do básní zasahoval, preto za reprezentatívne vydanie sa považuje až vydanie z roku 1928.


 

Slezské písně – 1909


  • Ide o básne veľmi často s národnou a sociálnou tematikou.

  • V zbierke sú aj ľúbostné básne.

  • Autor sa vo viacerých básňach štylizuje do postavy barda (národného speváka), ktorý hovorí o sebe, o národe, o vlasti,...



Básne zo Slezských písní rozdeľujeme do štyroch skupín:


  1. Intímne básne osobného charakteru:


Červený květ – úvodná báseň zbierky. Kvet je symbolom jeho vlastného vnútra, kaktus ako kvet, ktorý vykvitne len raz, symbolizuje jeho životnú osamelosť.


 

Labutinka – báseň nájdená po smrti básnika; formálne bola presunutá do Slezských písní. Báseň hovorí o Bezručovej láske a jeho ľúbostnom sklamaní.


Labutinka je krásne mladé dievča, do ktorého sa básnik zamiluje. Rozhodne sa, že ju požiada o ruku, ale rodičia mu ju nechcú dať. Je krásna, ale nemá žiadne veno. A dievča bez vena sa predsa vydávať nemôže. Autor sa preto rozhodol, že počká hoci aj niekoľko rokov. Odišiel do cudziny. Po návrate zistil, že sa z nej stala ľahká žena. Rozhodol sa preto, že radšej ostane sám.



Jen jedenkrát - vyjadruje sa o postave zbojníka, ktorý bol v Beskydách považovaný za moravského Jánošíka. Hoci bol opatrovateľom ľudu a národa, nezabudol občas pripomenúť ani vlastnú drámu ľudského osamotenia, v ktorom len čo sa zableskne žiara lásky rýchlo aj zhasne.



  1. Básne reagujúce na sociálnu biedu a národnostný útlak (za problém utlačovania ľudí viní Nemcov, Poliakov, Židov a tiež ľahostajnosť Čechov):


Maryčka Magdónova – Maryčka je sirota (otec bol pijan, ktorý sa zabil pri návrate z krčmy). Maryčka sa stará o mladších súrodencov. Raz pri krádeži dreva v lese bola prichytená a udaná. Keď ju odvádza strážnik do Frýdku, spácha samovraždu skokom zo skaly do rieky Ostravice.


Báseň zachytáva osudy obyčajných, chudobných ľudí, ľudí, ktorí žijú v biede a chudobe.


 

 


Maryčka Magdónova

Šel stará Magdón od Ostravy domů,
v bartovské harendě večer se stavil,
z rozbitou lebkou z ní vyletěl ven.
Plakala Maryčka Magdónova.

Vůz plný uhlí se v koleje zvrátil.
Pod vozem zhasla Magdónova vdova.
Na starých Hamrech pět vzlykalo sirot,
nejstarší Maryčka Magdónova.

Kdo se jich ujmě a kdo jim dá chleba?
Budeš jim otcem a budeš jim matkou?
Myslíš, kdo doly má, má srdce také,
tak jak ty, Maryčko Magdónova?

Bez konce jsou lesy markýze Géra.
Otcové když v jeho robili dolech,
smí si vzít sirotek do klínu drva,
co pravíš, Maryčko Magdónova?

Maryčko mrzne a není co jísti...
Na horách, na horách plno je dřeva...
Burmistr Hochfelder viděl tě sbírat,
má mlčet, Maryčko Magdónova?

Cos to za ženicha vybrala sobě?


Bodák má k rameni, na čapce peří,
drsné má čelo, ty jdeš s ním do Frydku,
půjdeš s ním, Maryčko Magdónova?



Cos to za nevěstu? Schýlená hlava,
fěrtoch máš na očích, do něho tekou
hořké a ohnivé krůpěje z lící,
co je ti, Maryčko Magdónova?


Frydečtí grosbystři, dámy z Frydku
jízlivou budou se smáti ti řečí,
ze síňky uzří tě Hochfelder žid.
Jak je ti, Maryčko Magdónova?

V mrazivé chýši tam ptáčata zbyla,
kdo se jich ujme a kdo jim dá chleba?
Nedbá pán bídných. Co znělo ti v doši
po cestě, Maryčko Magdónova?

Maryčko, po straně ostré jsu skály,
podle nich kypí a utíká k Frydku
šumivá, divoká Ostravice.
Slyšíš ji, rozumíš , děvucho z hor?

Jeden skok nalevo, po všem je, po všem.
Černé tvé vlasy se na skále chytly,
bílé tvé ruce se zbarvily krví,
sbohem buď, Maryčko Magdónova!

Na Starých Hamrech na hřbitově při zdi
bez křížů, bez kvítí krčí se hroby.
Tam leží bez víry samovrazi.
Tam leží Maryčka Magdónova.


 

Ostrava – báseň, v ktorej sa snáď najviac skrýva obžaloba utláčateľov (majiteľov baní). Autor v básni zobrazuje ťažký život baníkov, porovnáva ho so životom pánov. Verí ale, že raz príde deň, kedy aj baníci budú šťastní:


„přijde den, z dolu jde planem a dým/přijde den, zúčtujem spolu!"



Kantor Halfar – príbeh učiteľa, ktorý vzdoroval tlaku odnárodňovania a učil česky.


 

 


Kantor Halfar

Byl to synek jako jedle,
byla na něj pyšná máti,
ale škaredou měl chybu:
tu, že nechtěl poslouchati

těch, kdož vládli pod Lipinou.
A když se kantor spustí ...
víš, jsou hříchy v katechismu,
co se nikdy neodpustí.

Leta táhnou, vlasy řídnou
jako listí před jesení.
Halfar pořád za mládence!
Pro Halfara místa není.

V krčmě zazní skočná hudba.
Právě v kapli dalo slovo:
či by mělo deset roků
čekat děvče Halfarovo?



Přijdou páni: Škola polská!
Burmistr v klín ruce složí.
Ale zpurný Halfar učí,
jak mu káže zákon boží.

Tich po mezích chodí kantor,
bez úsměvu, bez myšlenky,
v krčm v noci sám za stolem
hledí k zemi, hledí sklenky.

V horký večer, na klekání
když se v dědině v raz zvoní,
vrazí děvče v černou jizbu:
Kantor visí na jabloni!

Bez modlitby, bez slzy ho,
jak při hříšné duši jisto,
v roh hřbitova zakopali,
a tak dostal Halfar místo.


 

70 000


Bernard Žár - Bernard Žár sa ponemčil, dbal o to, aby v jeho dome nikto nehovoril po česky, iba sluhovia. Vyháňa z domu aj svoju matku, keď mal doma hostí, aby sa nemusel hanbiť, že hovorí po česky. Bernard Žár zomrel, obyčajní ľudia spievali v kostole po česky, páni sa modlili po nemecky. Matka kľačala pri hrobe, ticho sa modlila po česky, potichu, aby sa jej syn náhodou nezobudil. Bála sa synovho hnevu.


 

  1. Pohľad na vtedajšiu českú politiku a vlastenectvo:


Praga caput regni



  1. Básne, ktorých estetická hodnota spočíva v spojení rôznorodých princípov, tendencií a poetík:


Škaredý zjev – pomocou nepriamych obrazov (symbolov) tu opisuje ťažký život na Ostravsku, označuje sa za večného tuláka.



 

Zopakujte si:


  1. Uveďte základné životopisné údaje P. Bezruča.

  2. Charakterizujte zbierku Slezské písně.

  3. Vyberte si jednu báseň zo zbierky Slezské písně a urobte ideovo-tematický rozbor.



 

Použitá literatúra:

 

KOSTOLNÁ, E.: Ivan Krasko 1876 – 1958, 1. vyd. Vydavateľský odbor Matice slovenskej Martin

SLOVENSKÁ A ČESKÁ LITERATÚRA NA DLANI. 1. vyd. 1999. Príroda Bratislava. ISBN 64-050-99

SMIEŠKOVÁ, M.: Krok za krokom – Literatúra. 1. vyd. 2007. Fragment Bratislava. ISBN 978-80-8089-065-0

VARSÁNYOVÁ, M.: Príručka slovenskej literatúry pre stredoškolákov. 1. vyd. K-Print Komárno. ISBN 80-967438-6-4

ZMATURUJ Z LITERATÚRY 1. 1. vyd. 2007. Didaktis Bratislava. ISBN 80-89160-02-6

ZMATURUJ Z LITERATÚRY 2. 1. vyd. 2007. Didaktis Bratislava. ISBN 80-7358-028-4

 

 

 

Zdroj obrázku: 

 

http://antik-kant.cz/katal/bezruc.html