Vypracovala: Mgr. Monika Koncošová

 

 

 

Ivan Krasko – Petr Bezruč

 

Ivan Krasko – predstaviteľ slovenskej literárnej moderny.

Petr Bezruč - predstaviteľ českej literárnej moderny.


 

SPOLOČNÉ A ROZDIELNE ZNAKY TVORBY P. BEZRUČA A I. KRASKU:


  • Obaja autori predstavujú literárnu modernu.

  • Obaja reagovali vo svojej tvorbe na sociálne, národné a osobné problémy.

  • U oboch autorov prevláda pocit smútku, bolesti, utrpenia, nepochopenia, smrti.

  • Obaja sa snažili o obranu seba a ľudí proti zložitej dobe.

  • Obaja autori odmietali žiť vo večnej biede a žiali.

  • Obaja vychádzajú vo svojej tvorbe z osobného zážitku, z vlastného života.

  • Obaja autori reagujú aj na život svojho národa, národa živoriaceho, utláčaného.

  • P. Bezruč tému národa a jeho postavenia rieši ešte podrobnejšie a výraznejšie ako I. Krasko.

  • Osobné problémy P. Bezruč podáva len v skratke, I. Krasko sa im venuje oveľa výraznejšie.

  • Predovšetkým zbierka Nox et solitudo (I. Krasko) je úplne osobná – autor spracoval osobné zážitky, svoj smútok, samotu, pocity skepsy,...

  • I. Krasko svoju tvorbu začal osobnými problémami, ale P. Bezruč spoločenskými a v závere tvorby dospel k osobným.


 

Ivan Krasko

 

http://en.wikipedia.org/wiki/Ivan_Krasko

 

Životopisné údaje:

 

  • Vlastným menom Ing. Ján Botto (1876 –Lukovištia – 1958 – Bratislava).

  • I. Krasko pochádzal z roľníckej rodiny.

  • Študoval na maďarskom gymnáziu v Rimavskej Sobote, na sedmohradských gymnáziách a maturoval v rumunskom Brašove.

  • Neskôr študoval chemické inžinierstvo na Vysokej škole technickej v Prahe.

  • Počas štúdií v Prahe sa aktívne zapájal do študentského hnutia (študentský odbor Československej jednoty, spolok Detvan) a zároveň aktívne spoznával českú literatúru (tvorba Vrchlického, Sovu, Čecha, Bezruča,...).

  • Po ukončení štúdií pracoval ako chemický inžinier v cukrovare v Kloboukoch a Slanom (Čechy).

  • Po vypuknutí 1. svetovej vojny narukoval na východný front, bojoval aj na talianskom fronte.

  • Po skončení 1. svetovej vojny a po vzniku Československej republiky pracoval v štátnych službách a zapojil sa do politického života.

  • V posledných rokoch svojho života žil v Piešťanoch.

  • Zomrel v Štátnom sanatóriu v Bratislave a pochovaný je v rodných Lukovištiach (v blízkosti jeho hrobu je pochovaný aj Ladislav Mňačko – manžel Kraskovej dcéry Evy, predstaviteľ slovenskej prózy po roku 1945).


 

Literárna tvorba:

 

NOX ET SOLITUDO – básnická skladba - 1909

VERŠE – básnická skladba - 1912

LIST MŔTVEMU – lyrická próza,...


Počiatky literárnej tvorby I. Krasku sa spájajú s obdobím jeho gymnaziálnych štúdií. Svoje prvé básne uverejňoval v slovenských časopisoch (napr. Slovenské pohľady) pod pseudonymom Janko Cigáň. Jedna z prvých básní, ktorá z jeho tvorby bola uverejnená, sa volá Pieseň z nášho ľudu.

 

Až trinásť rokov od uverejnenia prvej autorovej básne vyšla jeho prvá zbierka:

 

 

Nox et solitudo:

 

  • Nevyšla už pod pseudonymom Janko Cigáň, ale pod pseudonymom Ivan Krasko (podľa gemerskej dediny Kraskovo – leží vedľa Lukovíšť).

  • Uvedený pseudonym autorovi navrhol S. H. Vajanský, ktorý sa zároveň stal „krstným otcom“ uvedenej básnickej zbierky.

  • V liste z 19.9.1908 Vajanský napísal I. Kraskovi (vtedy ešte J. Bottovi): „Vďačne budem krstným otcom Vašich piesní, mne doposlaných....A jestli chcete, ja Vám meno vynájdem...“

  • S. H. Vajanský s nadšením očakával vydanie uvedenej zbierky: „...čakal som od mladosti príchod slovenských poetických talentov... I vidím tu prichádzať hlboké zvučné tóny...a teším sa s velikou radosťou...Hlboké, zvučné sú, ale ...i smutné, čiastočne zúfalé...až ma staré srdce bolí...“

  • I. Krasko si nový pseudonym ponechal aj pri vydaní druhej básnickej zbierky – Verše.

  • Do zbierok nevložil všetky básne, ktoré napísal, ale urobil starostlivý výber.

  • Obe zbierky radíme preto medzi „útle“, rozsahom pomerne skromné, ale plné bohatých myšlienok, vysokej kvality, prepracovanosti, hlbokých citov.


 

NOX ET SOLITUDO – NOC A SAMOTA - zbierka 28 básní, ktoré sú opisom básnikovej duše – subjektívna lyrika.

 

Názov zbierky vyjadruje základné motívy nielen tejto zbierky, ale celej Kraskovej tvorby – noc a samota. Autor vychádzal zo svetového symbolizmu – jeho básne charakterizujú predovšetkým pocity samoty, opustenosti, smútku, skepsy, beznádeje. Stav svojej duše autor vyjadril predovšetkým cez obrazy prírody – šedá hmla, havran, topole bez lístia,...Svoj život prirovnal k sivej mútnej kaluži a k pustej čiernej noci.

 

Verše sú úprimnou spoveďou autora, spoveďou o jeho prežitých skúsenostiach a zážitkoch, čo sám vyjadril slovami: „...no nikdy nepíš to, čo necítiš, čo v tvojom srdci zrod nemalo...“ Zbierka priniesla aj ľúbostnú poéziu nasýtenú neromantickým osobným smútkom, motív ženy je vznešený, bez irónie.


 

V zbierke Nox et solitudo nachádzame napr. básne:

 

Vesper dominicae (Nedeľný večer) – je považovaná za jednu z najkrajších básní slovenskej poézie. I. Krasko ju venoval matke, ktorú miloval, ktorá bola pre neho vzorom a ktorá pre neho predstavovala domov a istotu. V básni ospieval predovšetkým matkinu životnú vyrovnanosť a jej spojenie s vierou a s Bohom.

 

 

Krátka ukážka:

 

Tam niekde v diaľke

v čierňavých horách

dedinka biela

túli sa k zemi

pokojná, tichá.

V nej starodávne

vážneho vzhľadu

si domy čušia.

Z tých v jednom iste

ustarostená

matička moja

samotná sedí

pri starom stole.

Kostnatou rukou

podpiera čelo

vráskami zryté

-starostí tiene

vždy sedia na ňom:

tak som ho vídal

od mala svojho –

Tranoscius má

pootvorený

- mosadzné sponky,

hladené hmatom

pradedov ešte,

matno sa lisnú

v pripozdnom svetle –

Posledná na list

díva sa, díva

- tam naznačené

je ťažkou rukou:

„Pán Buh požehnal

nám syna, kterýž…“

až dobré oči slzami skropia

zažltlé listy…


 

Jehovah - (Jahve, Jehovah, Jehova – v Starom zákone meno Boha. Pôvodne ide o boha búrky starých semitských národov, ktoré obývali územia južne od Palestíny. Po babylonskom zajatí bolo zakázané vysloviť jeho meno, v písanej podobe sa využívali štyri hlásky jeho mena - JHVH). Báseň je napísaná na spôsob starozákonného zaklínacieho žalmu, v ktorom autor kritizuje politickú pasivitu, vyjadruje sklamanie z národno-sociálnej situácie, ktorá vládla v našom národe.


Topole – báseň je porovnaním človeka a prírody, človeka a topoľov. U človeka dominujú negatívne pocity a nálady, u topoľov ich hrdosť a majestátnosť. Topole v básni symbolizujú autora, ale aj národ, ktorý v tejto dobe bol akoby „bez žitia“. Topole síce stoja hrdo, ale sú akoby bez duše. Duša chýba národu a autor sa zamýšľa nad jeho ďalším smerovaním: „Hore...? Dolu...? Do nirvány? Ako havran ošarpaný do noci....“


 

Ukážka:

 

Hej, topole, tie topole vysoké!

Okolo nich šíre pole –

Čnejú k nebu veľké, čierne

- zrovna jako čiesi bôle -

topole.

  

Hej, topole, tie topole bez lístia!

Duch jak čísi špatnej vôle

hrdo stoja ošarpané,

v mraze, vetre nahé, holé

topole.

  

Hej, topole, tie topole bez žitia!

Nemo stoja v úzkom kole

- prízraky sťa z nirvány by -

pozerajú v prázdno dole

topole.

  

Hej, tie hrdé, vysočizné topole!

Ako vzhľad ich duch môj mizne…

Hore…? Dolu…? Do nirvány…?

- Ako havran ošarpaný do noci…


 

Balada o jednej milej – autor v básni spomína na svoju milú, na časy, keď boli spolu, na časy pred rozchodom. V mysli a v spomienkach si vybavuje spoločné prechádzky, spomína na jej krásu. Napokon si uvedomí krutú pravdu o ich rozchode.


Plachý akord – báseň je vyjadrením osobným pocitov autora, pocitov opustenosti, samoty, smútku. Autor rozpráva o svojom putovaní bez cieľa, o hľadaní zmyslu života. Jedna z jeho najsmutnejších a najpesimistickejších básní.


Prší, prší... – pochmúrne a daždivé počasie je obrazom autorovej duše, ktorá je naplnená smútkom, bolesťou, pocitmi samoty. Autor smúti za domovom a matkou, ktorá mu veľmi chýba. Uvedomuje si rýchle plynutie času.


Ďalšie básne: Solitudo, Moje piesne, Balada, Romaneto, Chladný dáždik, Hľa, luna bledá, Na Nový rok, Na cmiteri, Pieseň,...


 

 

VERŠE – zbierku venoval svojej snúbenici Elene Kňazovičovej – 26 básní


Najväčšou inšpiráciou pri písaní uvedenej zbierky pre autora bolo prekonanie hlbokej osobnej krízy, prekonanie ťažkej choroby (pľúcna choroba – v továrni, v ktorej pracoval ako chemický inžinier, mu leptavé plyny vznikajúce pri výrobe kyselín poškodili zdravie), obava z návratu choroby, ťaživé chvíle, ktoré prežíval v Čechách, ďaleko od domova, od rodiny, priateľov, jeho túžba po návrate. Často uvažoval o tom, či má právo na osobné šťastie, na vlastnú rodinu, váhal medzi samotou a životom s drahou osobou. Zranenia duše mu spôsobili aj zlé medziľudské vzťahy, narastajúce pokrytectvo, klamstvo a iné negatívne javy. Uvedenou zbierkou sa napokon autor rozhodol hľadať východisko z krízy, hľadať „cestu ku svetlu“.


 

V zbierke Verše nachádzame básne:

 

Eremita – sonet, ktorý je obrazom Kraskovho pocitu hlbokého a tragického životného osamotenia. Svoje pocity stotožnil autor s pocitmi pustovníka – eremitu.

 

Hostia – básnik vo svojom práchnivejúcom dome víta chór „čiernych chmúrnych“ postáv. Postavy zasadnú za prázdny rodinný stôl, aby zo žaltárov, ktoré priniesli zo sebou, zaspievali o „trpkom ovocí, čo rodí strom života“. Hostia odchádzajú s tým, že autora o rok znovu navštívia, lebo im je veľmi blízky v osamotenosti.

 

Otrok – obraz otroka, ktorému od detstva v ušiach zneli piesne neslobodnej, zotročenej matky a ktorý čakal „na ston poplašného zvona“, na signál, aby vykonal dejinne spravodlivú pomstu na otrokároch.

 

Otcova roľa – príbeh tuláka (autora), ktorý sa po rokoch vracia domov, na otcovu roľu, ktorú stáročia zmáčali slzy poddaných.


 

Krátka ukážka:


Pokojný večer na vŕšky padal,

na sivé polia.

V poslednom lúči starootcovská

horela roľa.

Z cudziny tulák kročil som na ňu

bázlivou nohou.

Slnko jak koráb v krvavých vodách

plá pod oblohou.

Strnište suché na vlhkých hrudách

pod nohou praská.

Zdá sa, že ktosi vedľa mňa kráča -

na čele vráska,

v láskavom oku jakoby krotká

výčitka nemá:

- prečo si nechal otcovskú pôdu?

Obrancu nemá!


 

Baníci – Satan (démon) pokúša slovenského človeka, aby za zlato a drahé kamene zradil svoj rod a dal sa na stranu panujúcich, čo dávajú výhody a majetky tým, ktorí zradne prechádzajú k nim. Autor rozpráva o baníkoch a ich ťažkom živote, o ich tvrdom prebíjaní sa k „pokladom“ zeme a bytia. Autor verí, že práve z ich prostredia vzíde oslobodzujúci čin pre všetkých porobených, trpiacich a skúšaných.

 

Život – považuje sa za prelomovú báseň v zbierke. Autor končí s pocitmi smútku, opustenosti, tragiky a vyzýva život do boja.

 

V zbierke sa nachádzajú aj básne: Hôrne kvety vädnú, Tak nedočkavo, Dnes, Doma, Askéti,...


 

 

Zopakujte si:

 

1. Vysvetlite vplyv symbolizmu na tvorbu I. Krasku

2. Charakterizujte zbierku Nox et solitudo (I. Krasko)

3. Charakterizujte zbierku Verše (I. Krasko)


 

 

Použitá literatúra:

 

KOSTOLNÁ, E.: Ivan Krasko 1876 – 1958, 1. vyd. Vydavateľský odbor Matice slovenskej Martin

SLOVENSKÁ A ČESKÁ LITERATÚRA NA DLANI. 1. vyd. 1999. Príroda Bratislava. ISBN 64-050-99

SMIEŠKOVÁ, M.: Krok za krokom – Literatúra. 1. vyd. 2007. Fragment Bratislava. ISBN 978-80-8089-065-0

VARSÁNYOVÁ, M.: Príručka slovenskej literatúry pre stredoškolákov. 1. vyd. K-Print Komárno. ISBN 80-967438-6-4

ZMATURUJ Z LITERATÚRY 1. 1. vyd. 2007. Didaktis Bratislava. ISBN 80-89160-02-6

ZMATURUJ Z LITERATÚRY 2. 1. vyd. 2007. Didaktis Bratislava. ISBN 80-7358-028-4

 

 

 

Zdroj obrázku:

 

http://en.wikipedia.org/wiki/Ivan_Krasko