Vypracovala: Ing. Anna Mattová



 

Dôležitou súčasťou medzinárodných ekonomických vzťahov sú aj menové vzťahy.. Súvisia s presunom peňazí medzi národnými hospodárstvami, ktoré sprevádzajú pohyb tovarov, kapitálu, pracovných síl cez hranice štátov.


Väčšina krajín pri domácich platbách používa vlastnú menu, pri medzinárodných platbách sa však používajú rôzne meny. Vzájomný vzťah dvoch mien akýchkoľvek štátov určuje tzv. menový kurz. Menový kurz vyjadruje pomer v akom sa obe meny navzájom vymieňajú.



Podľa spôsobu určovania hodnoty menového kurzu domácej meny voči zahraničným menám rozlišujeme tieto základné systémy menových kurzov:


  • Plávajúci /pohyblivý/ menový kurz /floating/ - ich hodnotu určuje iba dopyt a ponuka danej meny na devízovom trhu, štát do nich oficiálne nezasahuje,

  • Riadený floating – je založený na dopyte a ponuke na devízovom trhu, centrálna banka sa ale svojimi intervenciami snaží vývoj kurzu usmerňovať. Snaží sa tak zabrániť jeho krátkodobým či nadmerným vplyvom a stabilizovať tak situáciu v medzinárodnom podnikaní,

  • Pevný menový kurz – jeho hodnotu pevne stanovuje centrálna banka a snaží sa ho udržať. Ak sa hodnota kurzu v dôsledku hospodárskeho vývoja zmení, hovoríme o devalvácii /znížení oficiálnej hodnoty domácej meny/ resp. o revalvácii /zvýšení oficiálneho kurzu voči iným menám/.


 

Vývoj hodnoty menových kurzov nikdy nezávisí len od ekonomickej situácie jedného štátu. Preto treba vzájomné menové vzťahy upraviť aj na medzinárodnej úrovni a vytvoriť tak určitý medzinárodný menový systém.


Medzinárodný menový systém predstavuje vydávanie peňazí a ich obeh vo vnútroštátnom a medzinárodnom rozsahu.


 

Z historického hľadiska môžeme rozlíšiť 3 najdôležitejšie druhy menových sústav a s nimi súvisiacich spôsobov emisie peňazí:


  • Metalické menové sústavy

  • Úverové menové sústavy

  • Papierové menové sústavy


 

Metalická /kovová/ menová sústava


Je pre ňu typické, že v krajine obieha ako zákonné platidlo len kov vo forme kovových peňazí. Vyskytol sa ako monometalizmus a bimetalizmus. Bimetalizmus predstavoval peňažnú sústavu, ktorú tvorili dva kovy – zlato a striebro. Zmeny v ťažbe týchto kovov spôsobili kolísanie ich hodnoty a preto koncom 19. Storočia bimetalizmus nahradil monometalizmus. Monometalizmus je menová sústava, v ktorej ako všeobecný ekvivalent vystupuje len jeden kov /zlato alebo striebro/ a v obehu sa nachádzajú len mince z príslušného drahého kovu.


 

Rozlišujeme:


  • Zlatý monometalizmus

  • Strieborný monometalizmus.


 

Najväčší význam v dejinách mal zlatý monometalizmus, ktorý vznikol v Anglicku koncom 18. storočia a začiatkom 19. storočia sa stal prevládajúcim typom menovej sústavy.



Zlatý monometalizmus sa vyskytol v týchto formách:


  • Štandard zlatej mince

  • Štandard zlatého jadra,

  • Štandard zlatej devízy,

  • Štandard bretton-woodskeho typu


 

Štandard zlatej mince /čistý zlatý štandard/ - je preň charakteristické voľné razenie mincí, voľná vymeniteľnosť peňazí za zlaté mince, neobmedzený voľný pohyb zlata medzi krajinami. Typický zlatý štandard existoval do prvej svetovej vojny, potom ho nahradil modifikovaný zlatý štandard – štandard zlatého jadra.


Štandard zlatého jadra /štandard zlatého zliatku/ - papierové peniaze sa už nevymieňali za zlaté mince, dali sa vymieňať len za zlaté prúty /tehličky/.


Štandard zlatej devízy – bankovky nie sú vymeniteľné priamo za zlato, ale za valuty iných štátov, ktoré sú vymeniteľné za zlato v danom pomere.


Štandard bretton-woodskeho typu – v roku 1944 bola na menovej konferencii v mestečku Bretton-Woods zavedená tzv. bretton-woodská menová sústava



Úverová menová sústava


Je založená na prevažujúcom alebo výlučnom obehu bankoviek. Prechod na obeh bankoviek umožnil prispôsobovať množstvo peňazí skutočným potrebám obehu bez ohľadu na tok či sa ťažba drahých kovov zvyšovala alebo nie. Z takto obiehajúcich bankoviek vymeniteľných za drahé kovy vlastne obeh bankoviek nie je samostatnou menovou sústavou ale ide o odvodenú sústavu od metalických menových sústav.


 

Papierová menová sústava


Základom obehu peňazí sú papierové peniaze, ktoré nie sú vymeniteľné za zlato. Papierové peniaze majú formu štátoviek nezameniteľných bankoviek a neplnohodnotných mincí.


Súčasnosť je obdobím bankových peňazí, ktoré sú charakterizované ako peniaze na účtoch v bankách.


Historicky najznámejším príkladom medzinárodného menového systému bol tzv. Bretton-woodsky menový systém. Po druhej svetovej vojne bolo potrebné nanovo usporiadať medzinárodné ekonomické a menové vzťahy. Preto sa v júli 1944 na konferencii v americkom Bretton-Woods zúčastnené štáty dohodli na povojnovej podobe medzinárodnej finančnej a menovej sústavy. Bola založená na relatívne pevných menových kurzoch, pričom základom bol americký dolárov.

 

Na základe bretton-woodskych dohôd boli zriadené dva významné medzinárodné inštitúcie, a to Medzinárodný menový fond a Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj /Svetová banka/.


 

Medzinárodný menový fond plní tieto úlohy:


  • poskytuje konzultácie členským krajinám,

  • prispieva k stabilnému rozvoju medzinárodného obchodu,

  • podporuje stabilitu menových kurzov,

  • pomáha členským krajinám riešiť deficity ich platobných bilancií,

  • utvára podmienky na medzinárodný platobný styk a pod.


 

Úlohou Svetovej banky je poskytovať úvery vládam na rozvoj a uskutočňovanie potrebných štrukturálnych zmien v národných ekonomikách. Robí poradenskú činnosť /najmä rozvojovým krajinám/, podporuje súkromné investície rozvojového charakteru, a to úvermi alebo zárukami na úvery pre súkromné podniky.


Pôvodné pravidlá Bretton-woodskeho menového systému sa viackrát menili. V roku 1976 sa prijatím tzv. Kingstonskej menovej dohody vytvoril v podstate nový medzinárodný menový systém. Na základe tejto dohody sa začal uplatňovať systém pohyblivých kurzov, znížila sa úloha zlata a amerického dolára. V členských krajinách Európskeho spoločenstva sa popritom od roku 1979 utváral samostatný Európsky menový systém. Pôvodne bol založený na spoločnej rezervnej a zúčtovacej jednotke ECi – európskej menovej jednotky, ktorá tvorila základ mechanizmu výmenných kurzov, ktorý určoval rozpätie, v akom sa mohli pohybovať vzájomné kurzy mien členských krajín. Dôležitou súčasťou európskeho menového systému bol aj úverový mechanizmus, umožňoval členským štátom získať úvery na intervencie na devízovom trhu, a tak udržiavať kurz ich meny v stanovených hraniciach. Od 1. 1. 1999 európsku menovú jednotku nahradilo euro Ako spoločná mena členských štátov Európskej menovej únie sa od 1. 1. 2002 začalo euro používať aj v hotovostnom platobnom styku.


 

 

Použitá literatúra:


Lisý, J., Zámečníková, Z.,: Úvod do makroekonómie pre OA, SPN, druhé vydanie, 2007, ISBN 978-80-10-01198-8

Novák, J., Šlosár, R.,: Základy ekonómie a ekonomiky pre stredné školy, SPN prvé vydanie 2008, ISBN 978-80-10-01346-3