Tam, kde sú vyššie zrážky ako v púšťach, ale ešte nepostačujú na to, aby tu rástol les, objavujú sa trávnaté spoločenstvá. Ich vzhľad a život, ktorý v nich pulzuje, závisí od: klimatických pásem, podložia a historického vývoja. V Eurázii sú to stepi mierneho pásma, v Afrike savany prechádzajúce do krovinatej buše a v Austrálii savanám podobné trávnaté spoločenstvá polopúští. Ich spoločným znakom sú trávy. Pre vysokú regeneračnú schopnosť nadzemných častí tráv žije v trávnatých spoločenstvách väčšie množstvo bylinožravých kopytníkov, ako vo vysoko produktívnych pralesoch. Zvieratá sa v trávnatých spoločenstvách zoskupujú do veľkých čried, alebo iných sociálnych zoskupení. Čriedy kopytníkov stále putujú po pastviskách, aby si ich neznehodnotili neprimerane vysokou pastvou. Za polárnym kruhom Európy, Ázie a Severnej Ameriky, kde je večne premrznutá pôda a stromy do nej nemôžu zapustiť korene sa rozprestiera tundra. Za polárnym kruhom južnej pologule, aj keď tu vládne drsné, chladné podnebie, tundry nevznikli.
Rozšírenie travinno-bylinných klimabiómov
Travinno-bylinné klimabiómy sveta
Tropické savany
V teplých a suchých oblastiach Zeme sa vďaka špecifickým makroklimatickým, pôdnym a obmedzeným vodným podmienkam nachádzajú rastlinné formácie rôznych foriem suchých lesov, krovinných a trávnatých formácií. V okrajových zónach savana voľne naväzuje na tropické dažďové lesy alebo je zapojená do polopúští alebo púští. Celkovo tento bióm pokrýva asi 20% plochy kontinentov. Pre človeka majú savany osobitný význam preto, že predstavujú životný priestor prvých hominidov (Australopithecus, Homo habilis). Kdesi tu začal proces biologickej ako aj kultúrnej evolúcie človeka. Savanové spoločenstvá sú geograficky ohraničené približne na úrovni 20. južnej a 20. severnej rovnobežky od rovníka. Najviac rozšírené sú savany na africkom kontinente. Rozsiahle savany sú vo východnej a južnej Afrike. Charakter saván je daný predovšetkým celkovým množstvom a ročným rozdelením dažďových zrážok. Ročný úhrn zrážok v savanách sveta je od 500 do 2000 mm. Rok v savanách sa delí na obdobie sucha a obdobie dažďov. Priemerné mesačné teploty sa veľmi nelíšia od dažďových pralesov, ale výraznejšie sú denné a nočné výkyvy (až do 28°C). Teplota neklesá pod 10°C. Vďaka obdobiu sucha sa ľahšie uplatňuje v dynamike tohto ekosystému oheň, ktorý likviduje usychajúcu biomasu a nekromasu. Požiare sú nesmierne významným ekologickým činiteľom vo všetkých savanách sveta. Hlavným producentom živej hmoty a prevládajúcim typom rastlín v tropických savanách sú trávy, ktoré pokrývajú obrovské jednotvárne plochy. Kry a stromy sú v savanách málo zastúpené. K najznámejším drevinám savany bezpochybne patria akácie a baobaby. Korene savanových stromov prenikajú za vlahou do značnej hĺbky. V období sucha savanové dreviny zhadzujú olistenie. Živočíšna zložka je na savanách zastúpená najmä veľkými herbivornými druhmi. Ich diverzita je všeobecne známa a najvýraznejšia je na africkom kontinente. Žijú tu antilopy, gazely, žirafy, slony, zebry, byvoly, hrochy, nosorožce. K typickým fenoménom savanových spoločenstiev patrí migrácia herbivorov podľa podmienok obživy a dostupnosti vody. Obrovská koncentrácia a množstvo veľkých herbivorov si zákonite vyžaduje prítomnosť viacerých veľkých karnivorných cicavcov – mačkovité, psovité a hyenovité šelmy. K najčastejším veľkým predátorom afrických saván patria lev, leopard škvrnitý, gepard štíhly, hyena škvrnitá a pes hyenovitý.
Savanové lesy vytvárajú prechod zo suchých typov savany do vlhkých. Nazývajú sa aj tropické sezónne lesy alebo tropické opadavé lesy. Dominantné druhy rastlín sú adaptované na dlhé obdobia sucha, počas ktorých zhadzujú listy.
Vlhké savany vznikli dôsledkom opakovaného rúbania a vypaľovania tropických lesov. Prevládajúce vegetačné formácie sú 2 – 4 metre vysoké trávy, v ktorých sa vyskytujú ojedinelé stromy. Vlhké savany sa vyskytujú v Afrike v oblasti guinejskej savanovej zóny, severne od tropického dažďového lesa. Tento pás sa tiahne až do južného Sudánu. Ďalej sa vlhké savany vyskytujú v južnej Amerike. Ide o orinocké Ilanos, brazílske campos a oblasť guyanskej náhornej savany. Orinocké Ilanos (šp. Ilano = rovina) sú pokryté asi 50 cm vysokými trávami. Stromy sa tu vyskytujú len v malých ostrovčekoch, ktoré nazývame „matas“. Brazílske campos sa rozprestierajú v Brazílskej vysočine. Campos cerrados predstavujú akýsi prechod medzi lesom a savanou. Campos abiertos predstavujú savanovú formáciu bez stromov. Vznikli v dôsledku požiaru v campos cerrados. Oblasť guyanskej náhornej plošiny sa rozprestiera v nadmorskej výške 1 500 až 2 000 m n. m. Vynára sa z dažďového pralesa. Zaplavované savany vznikajú v dôsledku stagnácie dažďovej vody na nepriepustnom povrchu. Často sa vyskytujú v Južnej Amerike, kde sa nazývajú „palmares“. Známou zaplavovanou savanou je Pantanal v juhozápadnej Brazílii. V zime je toto územie suché a počas letného obdobia dažďov je úplne zaplavené a má močaristý charakter. Suché savany sa rozkladajú v Afrike, predovšetkým v sudánskej zóne a vo východnej Afrike. Ich podstatu tvoria 1 – 2 metre vysoké trávy a roztrúsene sa vyskytujúce stromy, ktoré dosahujú výšku max. 10 metrov. Typickým stromom je baobab. Africké suché savany sa využívajú pre pastvu dobytka. Tŕnité savany sa vyskytujú v arídnych oblastiach striedavo s vlhkými trópami s množstvom za rok 300 – 400 mm za rok. V Afrike sú tŕnité savany rozšírené na južnom okraji Sahary a v oblasti juhozápadnej Afriky v oblasti Kalahari. Dreviny môžu v tŕnitej savane úplne chýbať, niekde sa môžu vyskytovať akácie. Dominujúce vegetačné formácie sú 30 – 50 cm vysoké trávy.
Stepi mierneho pásma
Termín step je pôvodom ruské slovo a najčastejšie sa používa pre označenie ekosystémov eurázijských trávnatých spoločenstiev. Severoamerické stepi sa nazývajú prérie, pre juhoamerické stepi sa používa názov pampa. Maďarská step nazývaná pusta je antropogénne podmienenou stepou, kde boli ľudskou činnosťou v priebehu dejín vyrúbané stromy. Stepi sa značne výzorom podobajú na savany, ale rozdiel je v ich geografickej polohe. Eurázijské stepi sa tiahnu od 45° do 55° severnej zem. šírky približne od maďarskej pusty až po Mongolsko a severovýchodnú Čínu. Severoamerické prérie sa rozkladajú na východ od Skalistých hôr približne medzi 30° až 55° severnej zem. šírky. Juhoamerické pampy sa rozprestierajú medzi 30° až 40° južnej zem. šírky, tj. v Argentíne, Uruguaji a v najjužnejšej Brazílii. Na západe ich ohraničuje hradba Ánd. Malá oblasť stepí sa nachádza na južnom ostrove Nového Zélandu v dažďovom tieni novozélandských Álp. Pre stepi je typické suché podnebie s veľmi studenou zimou. Priemerná ročná teplota je 5 – 10°C, v lete okolo 20°C (denné maximum do 30°C), v zime sú teploty hlboko pod bodom mrazu. Významným rysom stepí je celoročne nízky úhrn zrážok zväčša pod 300 mm. Stepné spoločenstvá sú typické trávnatým pokryvom. Na piesčitých pôdach sa vyskytujú aj krovinaté tvrdé dreviny. Stepi majú bohato zastúpenú pôdnu faunu. Dominantnou skupinou bezstavovcov sú obrúčkavce. Najväčšiu časť rastlinnej produkcie stepí spotrebujú hlodavce, ktoré si v pôde nachádzajú svoje úkryty a aj menšiu časť potravy. Tieto cicavce tu žijú vo veľkých kolóniách. Patria k nim viaceré druhy sysľov, svišťov, pieskomilov, slepcov a slepušiek. Vo vysokých letných horúčavách upadávajú do letargického stavu (estivácia), kedy neprijímajú žiadnu potravu. Obrovské plochy eurázijských stepí sú domovom mnohých druhov herbivorných cicavcov, ako sú sajgy stepné, somár ázijský, gazely. Nepravidelné dažde, periodické suchá a zimný sneh znemožňujú týmto zvieratám akýkoľvek spôsob usadlého života. Sú nútené neustále niekam tiahnuť a meniť pastviská. Žijú spoločenským spôsobom života prevažne vo veľkých stádach. K ich predátorom patrí hlavne vlk a ázijský gepard. Najtypickejším zástupcom severoamerických prérií je zubor americký zvaný bizón. Dnes sú ich populácie silne zredukované a početnejšie sú zastúpené len v niektorých oblastiach.
Na severnej hranici východoeurópskej stepi a biomu opadavého širokolistého lesa sa vytvorila prechodná lesostep. Je tvorená trávnatým porastom suchých stanovíšť s riedkymi skupinami stromov. V dnešnej dobe sú lesostepi premenené na polia.
Eurázijské celiny začínajú vo východnej Európe, zaberajú značné plochy v Kazachstane a siahajú až do Mongolska. Podnebie je tu extrémne kontinentálne a obdobie vegetačného pokoja tu trvá od septembra až do mája. V zime snehová pokrývka môže chýbať a tak je pôda na jar suchá a k vegetačnému rozvoju dochádza až v neskorom lete. Na horských chrbtoch zaberajú pozície horské lúčne stepi, ktoré s rastúcou nadmorskou výškou prechádzajú do brezových lesov a nakoniec sa menia na tajgu.
Podnebie v severoamerickej prérii má subhumidný charakter. Priemerné ročné úhrny zrážok sa pohybujú od 500 mm v chladnejších oblastiach až po 1000 mm v teplejších oblastiach. Teploty sa znižujú od juhu na sever a zrážky ubúdajú od východu na západ. To spôsobilo rozčlenenie severoamerických stepí na štyri pásy prebiehajúce severojužným smerom. Od východu na západ sa tu vyskytujú: lesostep, dlhosteblová préria, zmiešaná préria a krátkosteblová préria. V dlhosteblových prériách predstavuje ročný úhrn zrážok približne 600 – 1000 mm. Časté požiare a kedysi veľké stáda bizónov znemožňovali rozmnoženie drevín. Dominujúcim druhom v dlhosteblovej prérii je 2 metre vysoká tráva fúzatka. V prechodných zmiešaných prériách začínajú vysoké trávnaté porasty ustupovať nízkym trávnatým porastom. Tieto prérie sú využívané ako poľnohospodárska pôda. Krátkosteblové prérie zaberajú územie na východnom okraji Rocky Mountains. Tunajšie podnebie je už arídne s úhrnom zrážok 300 – 450 mm. Pôdy sú gaštanové a prevláda tu nízka tráva.
Juhoamerická pampa sa rozkladá vo východnej Argentíne. V porovnaní so stepami severnej pologule sú tu priaznivejšie klimatické podmienky. V zime sa tu prakticky nevyskytuje mráz. Zrážky sú taktiež relatívne vysoké 800 – 1000 mm. V minulosti sa tu vyskytovali aj lesy, ale činnosťou človeka boli odstránené. V dnešnej dobe je pampa veľmi husto osídlená a využívaná na poľnohospodárstvo.
Arktická a subarktická tundra
Tundra je podobne ako tajga súvislý rozsiahly bióm pokrývajúci veľké plochy v arktickej oblasti. Hlavné časti tundry sa nachádzajú v subarktickom pásme na severe Eurázie a Ameriky, pozdĺž severného okraja Eurázie (Škandinávia, európska časť Ruska, Sibír a priľahlé ostrovy), pozdĺž severného okraja Severnej Ameriky (Kanada, Aljaška, okraje Grónska) a na väčšej časti Islandu. Charakterizuje ju bezstromový rastlinný kryt, rozľahlé močariská a dlhodobo zmrznutá pôda – permafrost. Na juhu tundra postupne prechádza do tajgy. Ročná priemerná teplota je v tundrách nižšia ako 0°C. V zime klesajú teploty v tundre až na -40°C a väčšinu roka (niektoré oblasti až 9 mesiacov) je pokrytá snehom. Teplota je teda limitujúcim faktorom v tomto bióme. Vegetačné obdobie závisí od dĺžky trvania letného oteplenia (nad 5 – 6°C). V tundrách dosahujú priemerné teploty najteplejšieho letného mesiaca 6 až 10°C. Priemerné ročné zrážky v tundre sú veľmi nízke a pohybujú sa zväčša medzi 200 až 300 mm. Z hľadiska množstva zrážok možno teda tundru prirovnať k suchej stepi, ktorá sa však v krátkom lete, keď sa sneh roztopí, premení na močiar, pretože tesne pod povrchom sa nachádza permafrost. Veľmi dôležitým faktorom, ktorý ovplyvňuje život v tundre, je ročná periodicita svetlej a tmavej časti dňa. Smerom k pólom sa totiž periodicita svetla a tmy mení zo striedania dňa a noci na striedanie svetlého leta a tmavej zimy. Týmto parametrom sa zonálna tundra výrazne odlišuje od alpínskej tundry. Pre drsné tundrové podnebie je tamojšia rastlinná i živočíšna ríša chudobná, tundra je však súčasne aj veľmi mladý ekosystém, ktorý sa vytvoril po ústupe ľadovcov iba pred necelými 10 000 rokmi. V extrémnych klimatických a pôdnych tundrových podmienkach dokážu prežiť iba druhy špecializované na život v krátkom lete a druhy adaptované na extrémne nízke teploty. Tundra je vlastne vlhké arktické trávnaté spoločenstvo, v ktorom prevládajú lišajníky, trávy, ostrice a zakrpatené dreviny, najmä brezy a krovinaté vŕby. Výška krov nie je väčšia ako výška snehovej pokrývky (30 – 40 cm), pretože ak čokoľvek začne vytŕčať nad úroveň snehu, zakrátko podľahne krutému vetru. Ekosystém je preplnený nepríjemnými dvojkrídlovcami, ktoré nedovoľujú človeku vykonávať takmer nijakú činnosť. Jedným z najnepríjmnejších je strečok, ktorý útočí na soby a usídľuje sa v ich nozdrách alebo pod kožou. Z vajíčok sa vyvíjajú larvy, ktoré sa neskôr prevŕtajú cez kožu, vypadnú z tela hostiteľa na zem, a tam metamorfujú na dospelého strečka. Tieto larvy môžu byť dlhé až 25 cm. Medzi otužilé druhy vtákov, ktoré žijú v tundre celý rok, patria snehule, sovy snežné a krkavce. Jedným z mála tundrových druhov cicavcov je lumík pestrý, ktorý zohráva v tundrovom ekosystéme veľmi dôležitú úlohu ako potrava sovy snežnej a líšky polárnej. Lumíky sú známe dramatickými výkyvmi početnosti, ktoré následne ovplyvňujú aj početnosť predátorov. V tundre žije aj niekoľko druhov hrabošov a niekoľko šeliem, napríklad hranostaj a líška polárna. Kedysi sa v lete pásli v tundre aj veľké stád sobov, ktoré sa na zimu sťahovali do lesa, dnes je však voľne žijúcich sobov len málo. Tundrová fauna je typická migráciou (lumíky pri premnožení, soby za potravou). Nehostinnej klíme tundry sa živočíchy museli prispôsobiť. Adaptácie živočíchov na drsné tundrové podmienky sú veľmi rozmanité a môžu sa prejavovať v morfologických, fyziologických či etologických vlastnostiach ich nositeľov. Medzi najvýraznejšie adaptácie teplokrvných tundrových živočíchov patria adaptácie spojené s termoreguláciou. Podľa Bergmannovho pravidla sú niektoré teplokrvné živočíchy v chladnejších oblastiach väčšia a ťažšie ako ich príbuzné formy v teplejších oblastiach, čo platí najmä pre vlky, líšky a prípadne aj medvede. Podľa Allenovho pravidla majú niektoré teplokrvné živočíchy zasa kratšie a menšie telesné prívesky, napríklad ušnice, zobáky, chvosty či končatiny, ako ich príbuzné formy žijúce v teplejších oblastiach. Tundrová líška polárna má kratší rypák a ušnice ako líška hrdzavá z mierneho pásma aj ako líška fenek z púští Starého sveta. Podobný jav možno pozorovať aj na zajacoch. S termoreguláciou súvisí aj hustejšia a svetlejšia srsť tundrových foriem v porovnaní s ích príbuznými žijúcimi v miernejších podmienkach.
Zopakujte si:
1. Charakterizujte rozšírenie stepí vo svete.2. Aké sú hlavné typy travinno-bylinných klimabiómov?
3. Čo charakterizuje tundru?
Použitá literatúra:
Kol., 2009: The Encyklopedia of Earth, Weldon Owen Pty Ltd.H., Hilbert, 2001: Biogeografia, UMB FPV KKE
www.blueplanetbiomes.org
www.wikipedia.com
Zdroje obrazkov:
http://www.cccarto.com/atlas/worldmaps/vegetation/index.htmlhttp://www.blueplanetbiomes.org/savanna.htm
http://www.blueplanetbiomes.org/grasslands.htm
http://www.blueplanetbiomes.org/tundra.htm